aj o uznesení, ktorým požiadajú vládu, aby v skrátenom konaní predložila návrh zákona, ktorý zmrazí tohtoročnú valorizáciu platov ústavných činiteľov.
Chyba sa však vlúdila: Hoci sa takto pekne dohodli, aj na tlačovke vec vytrúbili, návrh na zmenu programu NR SR už nepredložili. Škoda - ostatné návrhy združených síl opozície a Slobodného fóra hladko prešli. Tento sa neujal, keďže sa vraj nevedeli dohodnúť na forme návrhu, ktorý naráža na technicko-procedurálne problémy. Vec je vraj v riešení a iniciatíva na vlastné uskromnenie príde ešte v priebehu tejto schôdze.
Platy politikov sú klasicky dvojsečnou témou. Z jednej strany sa musíme vystríhať populistického spracovania. Zo strany druhej zvykne byť samoodmeňovanie zástupcov ľudu aj skvelou ilustráciou tých pravých motívov, ktoré ich priviedli k pôsobeniu v politike. Vynikajúcim príkladom sú desaťtisícové honoráre v KSK - aj keby sme o nich písali každý druhý deň, nebude to populizmus. Všeobecne ale platí, že novinári by mali nakladať s týmto námetom veľmi opatrne. Aj v tomto prípade. Tak či inak ale vychádza z tejto kauzy celý slovenský parlament vo veľmi zlom svetle.
Zvýšenie platov ústavných činiteľov o 17 percent od apríla je dané zákonom o štátnom rozpočte, ktorý bol v decembri schválený hlasmi poslancov výlučne vládnej koalície. Opozícia ale bola pri tom, v rozprave sa prezentovala zástupom rozhnevaných rečníkov, ktorí kritizovali všemožné kapitoly od sociálnej cez SIS po rezervu vlády - len na vlastné platy zabudli. Ani slovo - keď kauzu neotvoria médiá s trojmesačným oneskorením, netušíme dodnes. Ani Fico, HZDS a spol. Možnosti sú dve: Buď sú všetci v opozícii takí totálne neschopní, že nevedia ani čítať rozpočet, proti ktorému hlasujú, alebo ho čítať vedia, len mlčali, lebo dúfali, že si nikto nič nevšimne. A teraz zavýjajú. Môžeme si vybrať - diskvalifikuje ich prvé i druhé. Cirkus, ktorý dnes vyrábajú, svedčí buď o ťažkej nekompetencii, alebo nízkom pokrytectve. To platí bez ohľadu na to, či sa k návrhu ešte vrátia, alebo naň takticky zabudnú...
S myšlienkou na "odmrazenie" platov prišli v septembri na koaličnej rade KDH a SMK. Rok predtým sa totiž prijal rozpočet, ktorý zmrazil valorizáciu, ktorá je inak daná zákonom o platových pomeroch ústavných činiteľov. Nejde teda o nejaké navyšovanie, len návrat k akosi zákonnému stavu, pričom tých 17 percent znamená zarátanie inflácie za 2 roky. Ivan Mikloš síce dal do rozpočtu pôvodne len 5 percent, bol však politicky prevalcovaný. Interesantné a príznačné je, že keď v decembri 2003 koaličná rada rozhodla o zmrazení, oznámili to cez megafóny na brífingu, aby sme všetci počuli a vedeli, ako cítia s pospolitým ľudom. Odmrazenie sa udialo v úplnom utajení a zostalo utajené aj po prerokovaní v NR SR... Ani Dzurinda, ani Bugár, ani Hrušovský nevystúpili, že "teraz sme sa odmrazili", hoci v prevedení na koruny dáva tých 17 percent na rok štvrť miliardy.
To, že sa nepochválili, je najlepším svedectvom, že sami pociťujú valorizáciu svojich platov ako problémovú. Lídri koalície sa obdeň zaklínajú, že ako súcitia so sociálne slabšími a že si plne uvedomujú, že nevyhnutné reformy dopadajú najciteľnejšie na najnižšie vrstvy. Prilepšenie do vlastného vrecka je v tejto situácii eticky neobhájiteľné - zákon, nezákon. Ak politik hovorí, že ešte tento rok treba vydržať zníženie reálnych príjmov (asi o 1 percento v priemere), ale na budúci rok už bude lepšie, kto im má dôverovať, keď sami signalizujú, že sa obmedziť nechcú a nevedia? Prečo by potom mali ustáť reformy bez reptania Rómovia, mladé rodiny s deťmi, nezamestnaní a vôbec všetci podstatne biednejší ľudia? To je problém: Tí politici, ktorí reformy spustili, by mali ísť v ich znášaní príkladom. Je neobhájiteľné, že obete, ktoré vyžadujú od iných, nevyžadujú od seba. Na pohodlné prežitie majú stále dosť. Z tohto hľadiska je úplne jedno, že ich platy boli zmrazené aj minulý rok.
Druhým dychom ale treba povedať aj čosi iné: Príjmy politikov na Slovensku sú nízke. A to nielen v nominálnom porovnaní s ich západnými kolegami, ale aj podľa parity kúpnej sily. Z Poslancov nechajme poslancami, sú rôzni. Práca ministrov patrí ale k vôbec najnáročnejším - čo sa týka nasadenia, občas aj odbornosti a vždy času. Niet sporu, že si zaslúžia viac. Mnohí z nich by v súkromnom sektore zarobili násobky svojich príjmov (aj niektorí poslanci). Platy štátnych tajomníkov sú potom vyložene smiešne. Považovať príjmy ústavných činiteľov za vysoké a nezaslúžené je teda vo všeobecnosti omylom - ešte aj keď ich platíme my sami. Kritika je iba o tom, že tu a dnes na tomto mieste je valorizácia - čímkoľvek zdôvodnená - nemravné a kontraproduktívna z princípu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
