druhom najväčšom meste na Slovensku. V 416-stranovej knihe - ktorá rozmermi prevyšuje formát A4, vyšla v tvrdom obale a na kriedovom papieri nechýbajú unikátne fotografie prvého čestného predsedu KAC Košice grófa Károlya Zichyho, či ďalšie pozoruhodné zábery, napríklad na hraciu plochu na terajšej Moyzesovej ulici pri Polícii z roku 1905. O mravčej a pedantnej práci autora Eugena Magdu svedčia i kompletné tabuľky od roku 1920 a menný zoznam so štatistikou všetkých hráčov, ktorí obliekali dresy košických klubov. Pri väčšine z nich nechýbajú ani dáta narodenia a úmrtia. Sizyfovská robota s náročným hľadaním podkladov, dokumentov, vysedávaním v archíve i v knižniciach tak nakoniec slávila úspech a výsledkom je pozoruhodné dielo, ktoré po desaťročiach nezáujmu kompetentných dostalo konečne roztrieštenú históriu košického futbalu pod jednu strechu.

"Povedal som si: konečne je to tu. Pri tých pocitoch som si aj uvedomil, že je veľmi dobré, keď košický futbal má takúto publikáciu," pri týchto slovách súhlasne pokyvoval hlavou Eugen Magda, keď nám odpovedal na otázku, čo mu prebleslo mysľou, keď sa mu dostal do rúk prvý, ešte teplý výtlačok knihy. "Keď sme krstili moju predchádzajúcu knihu Oprášené legendy v novembri 2002, na 70 percent bola Storočnica košického futbalu pod strechou. Samotná kniha bola hotová 31. marca minulého roku. Pôvodne sa rátalo, že by mohla vyjsť na májové dní Košíc. Vznikli nejaké problémy finančného charakteru, tak sa jej vytlačenie odložilo na začiatok septembra. Kniha bola aj po grafickej stránke hotová, ale museli sme kvôli korunkám čakať až do tohto roku," vysvetlil nezavinený ročný sklz autor Storočnice košického futbalu Eugen Magda a vzápätí zložil poklonu ľuďom, ktorí sa v záverečnej fáze pričinili o toto dielo: "Veľmi ma potešila práca, ktorú so mnou v prešovskom Cofine vykonal grafik a samotná tlačiareň Polygraf Print, pretože urobila zo starých snímkov, na ktorých v iných knihách vychádzajú hráči, ako černoši v tuneli, obrázky, ktoré doslova svietia. Myslím si, že je to ich veľmi dobrá vizitka, odviedli ozaj kvalitnú robotu. Ďakujem im. Rovnako tak ďakujem aj ostatným, ktorí priložili ruku dielu a sponzorom."

Pri práci s prameňmi zistil známy košický žurnalista niektoré mylné doterajšie známe fakty. Napríklad pri druhom najlepšom futbalistovi bývalého Uhorska Bodnárovi, ktorý hral za KAC Košice, mnohí uvádzali, že je košickým rodákom. "Nebola to pravda. Narodil sa v Budapešti, jeho rodičia sa presťahovali do Košíc. Tu pôsobil v mladom veku a keď KAC vyhral v Györi nad miestnym ETO 3:2 a stal sa vidieckym majstrom Uhorska, hneď ho zlákal budapeštiansky klub Némzeti SC. Keďže bol pôvodom z Budapešti, jeho samého lákalo hrať v tomto meste, hneď z Györu odišiel do Budapešti a viac už nehral za košický celok. Druhá zaujímavosť, ktorú treba v záujme budúcnosti dať na pravú mieru sa viaže k roku 1951, keď Dynamo ČSD Košice bojovalo o titul majstra republiky a prehralo v Gottwaldove 0:13, noviny vtedy písali a aj v Zlatej knihe slovenského futbalu sa objavila stáť, že v košickej bráne chytal Vaško starší. V skutočnosti sa v nej objavil Vaško mladší, ktorý bol ešte len dorastencom. To je tiež odpoveď prečo práve na tomto mieste Dynamo utrpelo najvyššiu prehru vo svojej existencii. Ďalšou vecou, ktorá možno ušla mnohým pozornosti je tá, že za Dynamo ČSD hral Ján Polgár, ktorého si autori zmýlili s jeho bratom Štefanom. Čiže namiesto Jána Polgára urobili reprezentanta Československa B Štefana Polgára. Ten po skončení dorasteneckého veku odišiel do Lučenca, kde sa usadil. Mal tam namierené i jeho brat Ján. Dostal však ponuku od Dynama ČSD, preto nešiel za bratom a práve z Dynama sa dostal do reprezentácie, ktorú omylom pripisujú jeho bratovi." Na upresnenie a alebo opravu historických análov, musí mať človek po ruke hodnoverné dôkazy. Tie sa však hľadali veľmi ťažko. Ani jeden z košických klubov nebazíroval na svojej kronike, ktorá by uľahčila orientáciu budúcim generáciám, a tak prichádzali na rad hodiny pátrania v knižniciach, v archívoch a vyzvedanie sa u bývalých futbalistov. Keď už E. Magda aj niečo vyhľadal, slovo dostal ďalší fenomén, ktorý prišiel na scénu a riadne sťažoval orientáciu v bludisku histórie mená. Často nesedeli. Ich presné vypátranie si vyžiadalo desiatky a stovky telefonátov. "To je pravda. Overovanie správnosti mien pohltilo veľa času. Do II. svetovej vojny vychádzali v Košiciach noviny v slovenčine, maďarčine, češtine. Veľký vplyv na tento región mala i Podkarpatská Rus. Každý si písal mená po svojom. Dnes je ozaj ťažko, pokiaľ človek nestretne dotyčného, alebo príbuzného, určiť jeho skutočné, pravé meno. Až po II. svetovej vojne mohli dať mená na pravú mieru. Hlavne preto, že aspoň niektorí z príbuzných žijú, mnoho mien sa tak mohlo upresniť. Problém bol v začiatkoch. Zoberme si takého Zakršmida, ktorý hral za Lokomotívu Košice. Na súpiskách, dokonca i na zväzových, ktoré vyšli oficiálne, sa objavil ako Zangerschmied, prípadne Zakerschmied, ale v telefónnom zozname, keď som bol už celý nešťastný, som objavil meno Zakršmid. Keď som zavolal na uvedené číslo, zistil som, že sa naozaj volal Zakršmíd. Podobne je to i so Schimarom. Dodnes sa objavuje v novinách ako Šimara, hoci v skutočnosti je Schimara. Obdobné je to pri Cestickom, ktorého meno je poľského pôvodu, takže vo všetkých ostatných spisoch bol uvádzaný Czeszciczky... Hodno spomenúť i repatrianta, ktorý sa u nás objavoval pod tromi menami! Prečo? Kým hral za Sedmohradsko, jeho pravé meno znelo Stiebingern. Keď odišiel hrať ligu do Maďarska, písal sa Barna. Po II. svetovej vojne, keď prišiel k nám, bol z neho Štrba... Raz Košice vyhrali v Plzni 6:1. Medzi strelcami čítam meno Stiebingern. Hovorím si, to je ďalší futbalista navyše. Neskôr od žijúcej encyklopédie, ktorým nie je nik iný ako Miloslav Danko, som sa dozvedel, že je to Štrba. Problém bol aj v tom, že niektorí bývalí hráči tvrdili, že takí a onakí futbalisti s nimi vôbec nehrali, hoci skutočnosť bola iná! V roku 1956 bol jedným z brankárov VSS Košice Prošek. Bobok, ktorý s ním chytal si vôbec nevedel spomenúť na jeho krstné meno. Až keď som volal do Prahy, tak mi jeden štatistik povedal, že sa volá Sáva a pôvodne bol brankárom Sparty. V Košiciach bol na vojenčine, po nej odišiel späť do Sparty

Autora publikácie pri hľadaní údajov najviac pobavila i rozosmiala futbalová slovenčina, ktorá prešla ozaj zaujímavým vývojom. "Nechcem znehodnocovať, čo sa robilo pred tým. Sú tam krásne pasáže, ktoré si každý, keď otvorí knihu, prečíta, preto by som nerád tieto časti rozpitvával. Čo ma však prekvapilo a zarazilo, navyše, keď je tam určitá paralela i so súčasnosťou, je postoj Košíc, ako mesta, k futbalu. Napríklad už v roku 1920 Košice prežívali prvú futbalovú krízu, ktorá vyplývala z toho, že mesto potrebovalo splácať nejaké dane a vyvŕšilo sa na športe, ktorý musel odvádzať väčšie dane. Stalo sa teda to, že menšie kluby buď zanikli, alebo sa spájali s väčšími. Aj tak to malo neblahý vplyv na košický futbal, lebo všetky kluby, ktoré existovali mali podstatne menej divákov, keďže vstupné bolo vysoké a ľudia zostali radšej doma. Nepríjemne ma prekvapil i ďalší fakt. Osobne mi nedalo, aby som neurobil korektúry i v historickej československej tabuľke. Predsa nie je možné, keď mužstvo Jednota Košice hrá hneď po vojne poprednú úlohu a ako vôbec prvé sa stane po vojne majstrom Slovenska, vypadne z historickej tabuľky. Obdobné je to i u ČH Bratislava, ktorú obral Inter o titul. V súčasnosti už interisti priznali, že im ten titul nepatrí. Snažil som sa dať všetko na pravú mieru. Hoci Československo neexistuje, chcel som, aby bola jedna seriózna historická tabuľka."

Storočnica košického futbalu to nie je len zosumarizovanie obdobia od 23. januára 1903, keď exkluzívna skupina ľudí založila KAC Kassai Atlétikai Club. Na svoje si prídu i tí neskôr narodení. "Najradšej by som vypichol všetkých 100 mien hráčov, funkcionárov, trénerov, rozhodcov, ktorí sa pričinili o napredovanie košického futbalu, no zabralo by to veľa priestoru. Pochopiteľne, nemohol som zabudnúť na skvelé funkcionárske trio vo VSS Kropáč, Nogrády, Juhás na pána Jurčáka, ktorý bol v Lokomotíve a neskôr v Slovane, na trénerov, akými boli Štefan Jačiansky, páni Regéci, Vengloš. Hráči od Fazekaša, Kertésza,Danka cez Polláka, Daňka, Strausza, Kvašňáka, až po dnešného Janočka, ktorý je posledným veľkým talentom košického futbalu, hoci v tomto meste ich stále dosť vyrastá." Eugen Magda obohatil východoslovenský futbalový región a celé Slovensko dvoma cennými knihami. Určite to však nie je jeho posledné slovo. Už teraz sa mu víria v hlave nové projekty. Čo teda bude nasledovať najbližšie? "Odpoveď by nebolo ťažká, keby neboli problémy s finančným zabezpečením vydávania kníh. Konkrétne, v našom regióne máme viacero futbalistov, ktorí presiahli svojimi výkonmi hranice východného Slovenska a dopracovali sa na európsku úroveň. Druhý námet na knižnú podoby vyplýva z mojej profesie. Vyše štyri desaťročia som sa pohyboval hlavne vo futbalových kruhoch. Aj o tom by sa dala jedna pamätnica napísať. Myslím si, že tam by som mohol konečne veľa vecí dať na verejnosť, ktoré doteraz z rôznych príčin zostali pod rúškom tajomstva," načrtol Eugen Magda možné knižné alternatívy, ktoré jasne naznačujú, že ozaj nehrozí, aby si len tak bez starostí užíval dôchodkový vek.

KTO JE EUGEN MAGDA

Rodák z Hrane v trebišovskom okrese sa narodil 19. 11. 1939. S novinárčinou začal v roku 1962 v denníku Šport. Od roku 1969 pracoval v bratislavskom Večerníku. Po štrnástich rokoch ´prestúpil´ v roku 1983 do známeho futbalovo-hokejového týždenníka Tip, kde bol aj zástupcom šéfredaktora. V lete 1992 sa vrátil do rodného regiónu a ako šéf športového oddelenia pracoval vo Východoslovenských novinách v Košiciach, najprv pod hlavičkou Slovenský východ, neskôr v Lúči a nakoniec v Košickom denníku. V súčasnosti je už na dôchodku a svojimi zaujímavými spomienkami prispieva aj do denníka Korzár. Napriek oprávneným pripomienkam na dianie v slovenskom futbale, ktoré mnohých ľudí na SFZ neraz riadne pošteklili, zástupcovia zväzu prijali jeho konštruktívnu kritiku, čoho najlepším dôkazom je Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka. Zo súčasných žijúcich novinárov sa s týmto ocenením môžu pochváliť len piati nestori slovenskej žurnalistiky Jozef Kšiňan, Ján Novák, Igor Mráz, Karol Polák a najnovšie Stanislav Dutka. S futbalom navštívil 26 krajín sveta a okolo 80 miest. Nechýbal na slávnom finále PVP v Bazileji Slovan FC Barcelona (3:2) v roku 1969 či na EURO ´88 v Nemecku. O nespočetných kvalifikačných stretnutiach ME či MS ani nehovoriac. Súčasná kniha "Storočnica košického futbalu" je jeho druhým samostatným dielom. Na jeseň 2002 vydal o futbalovom výkvete východného Slovenska knihu "Oprášené legendy", ktorá si rýchlo získala na popularite. Ako spoluautor sa podieľal na publikácii "60 belasých rokov" a lektoroval knihu o hráčskej kariére Jozefa Adamca "Ako som strieľal góly."

POVEDALI O KNIHE

Na hodnotiacej konferencii VsFZ bol aj zástupca SFZ, športový riaditeľ Vladimír Wänke, ktorému takmer spadla sánka, pri listovaní v tejto knihe: "Ani Bratislava niečo také nemá. Úprimne vám gratulujem," povedal bezprostredne nad knihou V. Wänke. Zo všetkých strán sa ozývajú hlasy, že autor Storočnice košického futbalu, urobil čosi dodnes nevídané. Táto kniha bude mať zo dňa na deň nielen čoraz viac historickú, ale i finančnú hodnotu.

Vladimír WÄNKE: "Je to vynikajúce dielo, ktorá fantastickou formou vydokumentovala históriu košického futbalu. Bodaj by takýchto publikácii o futbale bolo čo najviac. Je to vzácna vec, ktorá by v knižnici či už funkcionárov alebo priaznivcov futbalu, nemala chýbať."

Bohdan BENEDIK, viceprezident SFZ a predseda VsFZ: "Táto kniha je vynikajúcim spôsobom spracovaná najmä vďaka osobnej aktivite a nezlomiteľnej usilovnosti autora. Bez nadsázky možno povedať, že nebyť pána Magdu, nikdy by táto kniha nevyšla."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.