schizofrénia, sa podpísali viacerí zahraniční liečitelia ľudských duší. Čachtická pani však mohla byť obeťou celej škály dementie praecox. Sú však aj zástancovia názoru, ktorý otvára dvere do zakázaného sveta mystiky a mágie. Grófka podľa týchto úvah mohla byť aj pod vplyvom známeho magika Tomáša Weslera, ktorý sa v Čachticiach neraz objavil. Jeho doménou bola čierna mágia.
Tiahly, plechový zvuk fanfár letí čachtickým chotárom, brány hradu sú dokorán, posádka nastúpená. Hradná pani grófka Alžbeta Báthoryčka sa vracia z Bratislavy, kde sa zúčastnila svadby dcéry krajinského palatína Juraja Thurzu. Bola to svadba okázalá a trvala neuveriteľne dlho. Palatín má veľkú moc siahajúcu ďaleko a vysoko. Grófke táto známosť zabezpečuje istú nedotknuteľnosť.
Na scéne Čachtíc sa však vynorí postava v kňazskom habite. Miestny farár zopína ruky k modlitbe, ale neskláňa hlavu. Bojuje sám so sebou, ale aj so strachom celých Čachtíc. On jediný pozná, kto je záhadný návštevník hradu Tomáš Wesler: "Satanáš a všetci padlí anjeli kráčajú v šľapajach toho pekelníka," tvrdí duchovný. Na tajných stretnutiach po večeroch obyvatelia Čachtíc a širokého okolia sa rozhodli verejne vystúpiť proti grófke. Konečné rozhodnutie však prítomní vyslovovali iba so stíšeným hlasom. Strach má veľké oči. Čachtický farár však pred satanášom neustúpil. Treba vycestovať do Bratislavy a všetku tú hrôzu vyjaviť pred palatínom. Vraždeniu mladých diev musí byť predsa raz koniec...
Kedysi dávno sa mocné a pyšné hradné sídla dávali darom za zásluhy, alebo predávali v lesku zlata. Do siení Čachtického hradu nás ľahkokrídly posol dejín zavial práve v deň, keď František Nádasdy kladie na stôl pred kráľovského pokladníka presne 36 085 zlatých. Pokladník sumu prepočíta. Všetko je v poriadku. Spolu so zálohou 50 000 zlatých, ktorou je hrad zaťažený. Kráľovské písmo s pečaťou o kúpe hradu je opatrené dátumom 12. marec roku 1602...
Potom nasleduje na počesť kráľa okázalá hostina. Po boku nového majiteľa hradu sa vynára žena, na ktorej badať, že prvú mladosť už má za sebou. Je to smutné konštatovanie pre ženu, akou je grófka Alžbeta Báthoryčka, ktorá sa chce páčiť, vládnuť rytierom a kniežatám, ba neraz jej myseľ zaletí až k nádhere kráľovského paláca, sníva o poctách.
Hradné hodovanie končí, hostia sa rozchádzajú. Na nádvorí sa radia za sebou koče a postupne opúšťajú Čachtický hrad. Nad vežou vejú vlajky rodu Nádasdyho. Grófka Alžbeta načúva slovám magika a čarodejníka Weslera. Bylinkám a nočným čarám verí málo. Magické úkony trvajú dlho a ona veľa času nemá. Wesler nie je urazený, naopak netrpezlivej grófke cituje slová z tajomnej Knihy mágie: "Then the priest answered - saind unto the Queen of Space, kissing her whole body in a sweetsmeling perfume of sweat..." Voľný preklad: "Potom kňaz povedal Kráľovnej, bozkávajúc jej rozkošné obočie a slzu jej oka, kúpajúc sa celým telom v sladko voňajúcom parfeme potu..." Keby sme to posledné slovíčko mohli zmeniť na krv, potom by to mohol byť ďalší dôkaz motívu krvavých kúpeľov panej Čachtického hradu. Skutočnú pravdu dnes už nevyjavíš.
Podľa známej a rozšírenej, tiež len legendy, grófka sa na svoju vražednú desivú púť vydala úplne náhodou. Nešikovná slúžka sa poranila pri česaní. Na mieste, kde kvapla krv, zjemnela grófkina pleť...
Pätnásta karta tarotu symbolizuje Diabla - ktorý povoláva "sedem pekelných kniežat", aby vykonali svoje opus magnum (veľké dielo). Weslerov citát, ktorý predniesol grófke, možno objaviť aj v Abramelinovej knihe o rituálnej mágii. Pôvodný pergamenový rukopis patrí medzi veľké cennosti parížskej knihovne Arzenálu a je opatrený dátumom z roku 1387. Viacerí znalci mágie neskôr vystríhajú pred jeho praktickým využitím. "Magický trojuholník pohanských filozofov" však veľmi usilovne využívajú tajné učenia vo vlastný prospech. Wesler mohol patriť medzi nich.
Jedno je evidentné. Pani grófka po viacerých "magických" večeroch v spoločnosti Weslera povoláva k sebe Jána Ficku-Ujváryho, Helenu Jó, Katarínu Benickú a Dorotu Szentešovú. V tom čase už Wesler sa na hrade nevyskytoval. Vytratil sa z vražedného scenára ako duch. Hovorilo sa, že začal pôsobiť v Bratislave a neskôr v Budapešti.
"Bosorácka štvorica" z Čachtického hradu začala na hrad lákať mladé dievčatá. Podľa historikov ich mohlo byť cez šesťsto. V tajnej sieni - mučiarni umierali nešťastné obete v hrôze a nevýslovných bolestiach. Ficko v drevených šafliach zhromažďoval ešte teplú krv. Ilona, Dora a Katarína "desivým spôsobom" týrali svoje obete. Krvavý rituál začal presakovať cez hradby Čachtického hradu.
Hroznému, pomaly už verejnému tajomstvu pripol krídla miestny farár. A tak, ako sme to spomenuli v úvode, sluha boží je na ceste do Bratislavy. Veľký scenárista - náhoda cestu čachtického farára naprogramoval presne na deň, keď zasadá krajinský snem. Farárove slová všetkých prítomných vydesia. Spočiatku všetci nechápu dosah toho, čo počuli. Palatín Thurzo roku 1610 na verejný nátlak sľúbi "vec" vyšetriť. Na cestu do Čachtíc si berie so sebou dvoch zaťov Alžbety Báthoryčky - Zrinského a Drugetha. Vojsko obkľúči hrad a vytvorí nepreniknuteľný prstenec. Palatín po vstupe na nádvorie hradu je zhrozený. Pod hradným múrom nehybne ležali dve znetvorené telá. Grófka vychádzala práve z kúpeľa.
"Vrcholne vydesený a zhrozený" palatín vydáva príkaz. Okamžite odviesť aktérov krvavých drám na bytčiansky zámok, kde bez meškania zasadol ľudový súd. Bytčiansky rozsudok bol jednoznačný a v písmach zaznamenaný dňa 7. januára 1611. Rozsudok nebol o nič menej hroznejší, než to, čo vražedné služobníctvo samo vykonávalo.
Tajomník palatína z vôle božej a z vôle jeho Veličenstva kráľa a veľmožov krajiny rozhodol takto: "Na tých istých železných nástrojoch, kliešťach, železnej panne a ďalších pekelných pomôcok nech je vykonaný rozsudok..." Kat v čiernej kutni najprv Ilone, potom Dore odtrhol prsty na oboch rukách. Pekne pomaličky, aby krv mohla stekať do pripravenej nádrže. Katovi paholci potom obe bosorácke ženy zaživa upálili. Ficko na tom bol lepšie. Jemu kat prv sťal hlavu a až potom jeho bezduché telo hodil do plameňov. V prípade Kataríny súd dlho váhal. Nezúčastňovala sa priamo na mučení dievčat a neprejavovali sa na nej ani bosorácke znamenia. Bola na "istý čas" uvrhnutá do väzenia, pokiaľ sa nevyskytnú ďalšie dôkazy viny.
Grófka Alžbeta Báthoryčka nebola súdená. V spisoch sa nachádza iba poznámka, že ostáva naďalej v prísnej samoväzbe na Čachtickom hrade. Smrť si pre ňu prišla v roku 1614.
Zloženie bytčianskeho súdu zo 7. januára 1611 je ojedinelým, dôležitým dokumentom histórie, preto ho uverejňujeme v pôvodnom znení.
"My, najvyšší kráľovský sudca Teodosius Strmský zo Súľova, Gašpar Ordody, trenčiansky podžupan, Ján Dávid zo Sv. Petra, podžupan oravský, slúžnovci: Juraj Lehotský, Mikuláš Hrabovský, Ján Záthurecký, Ján Boršický, tabulárny sudca Trenčianskej stolice Gabriel Hlinický, žilinský tricezimétor, Michal Tužinský, Rafael Kaššovský, Beňadik Kozár, Štefan Marššovský, Štefan Akay a Ján Medvecký - týmto vyhlasujeme, že sme sa tu zišli na výzvu osvieteného pána grófa Juraja Thurzu, palatína a stáleho župana Oravskej stolice v meste Bytči, aby sme splnili vôľu Jeho Osvietenosti Kráľovského palatína..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
