majetkovú trestnú činnosť a dokopy si "odsedel" 8,5 roka v rôznych slovenských väzniciach. Tak, ako množstvo jemu blízkych asociálov, ani jeho výkon trestu neprevychoval, skôr naopak. U starších "kolegov" pochytil kadejaké grífy, ktoré na slobode neskôr mohol zúžitkovať.
Po odpykaní posledného trestu mal Karol na konte nulu a životný štandard vysoký. Ako prísť k peniazom? S kamarátom Dušanom sa v noci 12. júna 1976 vlámali do Odborného učilišťa n. p. Tesla na Vazovovej v Bratislave. Navštívili dielňu, odkiaľ si vzali ručnú vŕtačku, troje klieští, štyri skrutkovače, pinzetu, vrták, uterák a kladivo.
Ich neskorý popolnočný presun im prekazila dvojčlenná hliadka vtedajšej Verejnej bezpečnosti. Dvaja osamelí tuláci, motajúci sa po Kollárovom námestí s batožinou, sa jej nejako extra nepozdávali, a tak sa rozhodla preveriť ich. A to, čo si dvaja kamoši niesli v taškách, sa policajtom vôbec nevidelo, tak oboch podozrivých chlapov naložili do auta a odviezli preveriť na mestskú správu VB. Keď policajné auto zastavilo na Duklianskej ulici pri stánku PNS, Kalmer zrazu vyskočil a od príslušníka VB Jozefa Hambalíka žiadal vrátenie potvrdenia o strate občianskeho preukazu: "Daj sem papiere! Nechajte ma. Nesrandujem, pištoľ je nabitá! Budem strieľať!". Policajt ani nestihol odpovedať a Karol Kalmer začal strieľať ako vo westerne z pištole Dreyse Rheinische Metaalwaaren, ktorú nosil stále so sebou. Prvá rana trafila hrudník, náboj prešiel pravým rebrom, pravou stranou pľúc, hrudným stavcom, dolným lalokom ľavých pľúc. Prerušil miechu, spôsobil krvácanie do miechového kanálu s následným ochrnutím dolnej polovice tela a dolných končatín. Jozef Hambalík nezomrel len vďaka rýchlemu a odbornému lekárskemu zákroku.
Karol Kalmer sa rozbehol smerom na ulicu Československej armády. Pri úteku sa kryl streľbou. Našťastie, netrafil ďalšieho policajta - vodiča Michala Ďurčaťa (na snímke s Kalmerom), ale iba zadné operadlo policajného auta. Príslušník VB sediaci v aute mal obrovské šťastie, že vyviazol bez zranenia.
Kalmer strácal nervy. Videl, že aj napriek zbrani nemá šancu ujsť. V pätách mu boli ďalší policajti - Zdeno Krivošík a Miroslav Dzurilla, ktorého nezastavila ani streľba. Na Cintorínskej ulici strieľal Kalmer ďalej, ale prenasledovateľa nezasiahol. Nereagoval ani na výzvy Miroslava, aby sa vzdal a strieľal ďalej. Ešte nadránom bol Kalmer na slobode v rozostavanom sklade Výpočtového strediska na Cintorínskej ulici.
Poslednýkrát strieľal ešte ráno a len duchaprítomnosť zachránila policajta od istej smrti, keď sa bleskovo hodil na zem. Karola Kalmera nakoniec zadržali okolo 8.30 hod.
Krajský súd po preskúmaní všetkých okolností odsúdil Karola Kalmera za pokus vraždy troch ľudí na trest smrti. Zbytočne sa odsúdený vyhováral na stratu pamäti. Na zadržanie si údajne spomínal len hmlisto. Argumentoval, že nie je človekom, ktorý by dokázal vraždiť, alebo ublížiť inému človeku. Ani na policajta, ktorý ostane celý život na vozíku, nestrieľal úmyselne. Zrejme to bol náhodný, nešťastný výstrel. A ak strieľal, tak určite strieľal len do vzduchu, aby odstrašil policajtov od prenasledovania... Ani keď strieľal na policajné auto, tak nie s úmyslom trafiť policajta, pretože ten už v aute nesedel, ale utekal za ním. Do auta strieľal len od zlosti.
Aj na hlavnom pojednávaní sa Kalmer bránil zubami-nechtami: "Neviem nič o tom, že som bol hliadkou VB kontrolovaný na Kollárovom námestí ráno 12. 6. 1976. Nepamätám sa ani na streľbu pred budovou Mestskej správy VB pri aute, v ktorom som bol predvedený. Nepamätám sa, že som sa v aute hliadky viezol, nepamätám sa, či a kade som utekal. Nespomínam si, či som strieľal v kritickom čase po príslušníkoch VB, či som preskakoval plot...".
Na Karolovu smolu celkom inak vypovedala jeho známa Helena Ch., ktorá vo svojej výpovedi okrem iného uviedla: "...obžalovaný mi ukazoval pištoľ a pri tej príležitosti mi povedal, že ak by niečo vykonal a bol by pristihnutý príslušníkmi VB, týchto zastrelí a posledný náboj si nechá pre seba, lebo sa už nikdy nechce dostať do basy". Podobne svedčili aj ďalšie dve svedkyne.
Pred súdom neobstáli ani argumenty, že Kalmer chcel policajtovi Jozefovi Hambalíkovi streliť iba do ruky, že na Miroslava Ďurčaťa strieľal v núdzi zo strachu o svoj život. Na Dzurillu nemieril, ani nestrieľal a ak strieľal, tak len do vzduchu na odstrašenie.
Podľa znalcov psychiatrov u obžalovaného neboli zistené známky duševnej choroby. Z psychiatrického hľadiska neboli príčiny, ktoré by ovplyvnili rozpoznávaciu a ovládaciu zložku obžalovaného. Aj znalec psychológ potvrdil, že v situácii inkriminovaného konania bol obžalovaný nepochybne schopný zvážiť a posúdiť neprístojnosť a spoločenskú nebezpečnosť svojho konania a schopný rozumove vyvinúť účinné protiargumenty, ktoré by boli motivovali upustenie od streľby na príslušníkov VB.
Krajský súd odsúdil Karola Kalmera na trest smrti. Odvolal sa na Najvyšší súd SSR, ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu. Bol tiež názoru, že ak sa Kalmer pokúsil zavraždiť troch príslušníkov VB a jedného veľmi vážne zranil - už táto skutočnosť splnila podmienku pre uloženie trestu smrti. Kalmer spĺňal aj druhú podmienku uloženia trestu smrti - beznádejnosť, že by ho bolo možné napraviť trestom odňatia slobody do 15 rokov.
Podľa znalcov psychiatrov i psychológov bol u obžalovaného vytvorený predpoklad pre ďalšie formy sociálne neúnosného správania sa. Nevyplýva z duševnej choroby, ale z povahových vlastností, ktoré sa nedajú psychiatrickými prostriedkami dostatočne korigovať. Obžalovaný sa vyznačoval plochou emotivitou, opakovanými agresívnymi tendenciami, výrazným egocentrizmom, chýbaním citovej väzby aj na osoby blízke, výraznou potrebou overiť si svoje silácke schopnosti pred sebou aj pred inými. To všetko sú prejavy polymorfnej, mnohoznačnej psychopatie, ktorá motivovala aj jeho trestnú činnosť.
Do úvahy sa bral aj doterajší život obžalovaného (vo veku 33 rokov bol už 8 a pol roka vo výkone trestu), z čoho vyplývalo, že obžalovaný sa iným druhom trestu nenapraví. Na splnenie trestu by nebol dostatočný ani trest odňatia slobody v sadzbe 15 - 25 rokov. Najvyšší súd 28. 12. 1976 potvrdil rozsudok trestu smrti. Karol Kalmer požiadal o milosť prezidenta, ten mu ale nevyhovel. Trest smrti bol vykonaný 20. júla 1977.
Kauza Karola Kalmera je zaujímavá aj v niečom inom. Ide o jediný prípad našej novodobej kriminalistiky, keď bol vynesený trest smrti za pokus o vraždu.
Druhým výnimočným prípadom, keď súd rozhodol podobne tvrdo, bol prípad bratrancov Barešovcov v Čechách. V roku 1979 bol za trestné činy, za ktoré sa normálne absolútny trest neudeľoval - všeobecné ohrozenie, vydieranie, opustenie republiky, lúpež, zavlečenie do cudziny a krádež odsúdený na trest smrti Robert Bareš.
Príbeh sa stal v noci z 23. na 24. mája 1978 na hraničnom priechode do Nemecka v Pomezí nad Ohří. V autobuse plnom rukojemníkov - gymnazistov z Říčan sa vtedy pokúsili dostať na Západ bratranci Robert, Milan a Václav Barešovci. So zbraňami ukradnutými v jednej hájovni obsadili autobus a vodiča nútili prekročiť hranice s vtedajšou NSR. Postupne polícii ustupovali, prepustili všetkých rukojemníkov, ale stále trvali na tom, aby ich šofér previezol cez hraničný priechod. Niekoľkohodinové vyjednávanie ukončila streľba. Ostrý zásah pohraničníkov a polície vtedy neprežil jeden z únoscov - Milan Bareš a šofér autobusu Jan Novák.
Dvadsaťtriročný Robert Bareš bol 6. 12. 1979 popravený. Václava Bareša odsúdili na 25 rokov, z ktorých si odsedel 14 a v obnovenom konaní v roku 1993 mu bol trest znížený na 11,5 roka. Ani po 26 rokoch sa ale nepodarilo dokázať, či šoféra Nováka zastrelili v divokej prestrelke Barešovci, alebo policajti.
(nabudúce vrah stopárok Miroslav Somora)
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
