zabudol, že je poslancom. Nechodí, nehlasuje. Nedá sa síce povedať, že by niekomu veľmi chýbal, jeden by dokonca zauvažoval, že čím dlhšie je mimo, tým lepšie pre zákonodarnú činnosť. Len je - hm, hm - politicky chúlostivé, že prvá Hrušovského obeť je kandidát na prezidenta. Keby preventívne začal s niekým iným, bolo by to o dva chlpy menej háklivé.
Bol by zázrak, keby Mečiar konfiškáciu majetku politicky nevyužil. Naozaj sa dá ukázať aj na iných delikventov. Bežná je prax, že poslanec sa ráno zapíše do prezenčky a potom dym, čiara - celý deň je nezvestný. Má však aj lepšie argumenty. Poznáme napríklad kandidáta, ktorý zasadil svoju kampaň do výkonu štátnej funkcie. Veru tak - Kukana nikto nepokutuje, že s ministerským BMW už rok obchádza Slovensko s prednáškami po školách a iných ustanovizniach. Zásadne v pracovnom čase, len sa to prezentuje ako osvetové (informačné) besedy o Európskej únii a pod. A zatiaľčo Mečiar si potulky hradí zo straníckych peňazí, kandidátom z exekutívy sa na dlhú kampaň skladáme všetci. Napokon, vo veľkom rozlete je už aj Schuster - ani tomu nedá nikto pokutu, že nechodí do práce. Tiež nikomu v úrade nechýba, ani Slovensko o nič nepríde. Ale už keď sa toľko hovorí o rovnosti šancí...
Predseda HZDS si z toho ale ťažkú hlavu nerobí a proti rozsudku "nemá námietky". Nečudujme sa - hojiť sa bude inde (teda ak ho nezvolíme prezidentom, čo je však veľmi nepravdepodobné). Medzitým, čo sa potuloval po vidieku, schválila koaličná väčšina s podporou asi 7 komunistov (!!) novelu volebného zákona, do ktorej sa predkladateľom podarilo prepašovať zvýšenie štátneho príspevku pre politické strany. Konkrétne, kým doteraz dostávala každá strana, ktorá prekročila 3 percentá, za každý získaný hlas vo voľbách 60 Sk, po novom to bude 140 Sk. Ročne - aby bolo jasné. V prípade HZDS to napríklad znamená, že kým v roku 2003 dostali z rozpočtu asi 33 miliónov, za rok 2005 to už bude zhruba 80 miliónov. (K tomu ešte ide 500-tisíc za poslanecký mandát, to sa však nemenilo.) Slušné, že? Keďže v HZDS boli finančné náležitosti vždy pod priamym patronátom Mečiara, môžeme odtušiť, že napriek Hrušovského exekúcii na marcovej schôdzi asi neprerobil. Po rebélii Tkáča a spol. v súvislosti s ktorou sa ventilovali akési demokratizačné zmeny, už možno okresom sám neprideľuje financie - ako voľakedy - do straníckej kasy ale určite nemá ďaleko. Na hospodárenie HZDS by mohol byť interesantný pohľad; pamätáme si ešte, ako po voľbách 1998 nemali ani na mzdy a hromadne prepúšťali personál, pričom ročne skasírovali už podľa vtedajšieho zákona desiatky miliónov. A predtým ešte bola privatizácia - kde do frasa skončili všetky tie peniaze? Zaujímavé je, že o týchto "detailoch" nerozprávajú, resp. nevedia nič ani tkáčovci, ani gašparovičovci, nikto.
Bez ohľadu na Mečiarove pomery, takéto riešenie financovania politických strán je systémovo zlé. Vynechajme aspekt chýbajúcej empatie; teda, že v čase, keď obyvateľstvo absorbuje dopady reformných opatrení, by politické strany nemali zvyšovať vlastnú životnú úroveň. Ale dobre - snažili sa vec vybaviť nenápadne, podobne ako nedávno valorizované platy. Nemôžu za to, že novinári všade vopchajú nosy. Zásadne je ale nesprávne, ak sa na občana prenáša celá vyživovacia povinnosť voči politickým stranám. Už doteraz bolo ťažisko jednostranne na rozpočte, po tejto novele je to už neúnosné. Financovanie strán by malo byť z princípu viaczdrojové - niečo štát, niečo členovia a niečo súkromný sektor. Členské je v slovenských subjektoch, v porovnaní so zahraničím, úplne smiešne. Napr. v SMK sa platí ročne niekoľko desiatok korún (výnimkou sú poslanci, ministri a tak). Oni sa boja, že pri zvýšení príspevkov by členovia ušli. Potom ale - čo sú to za strany? Veľká obava panuje aj zo súkromných peňazí v politike. Riešenie je pritom jednoduché - úplná transparentnosť sponzorských zdrojov. Za každé utajenie či falšovanie identity donora prísny trest, čiže pokuty v ráde miliónov. Ak sa švindeľ opakuje, tak podmienečné zrušenie činnosti. Toto by mala byť základná filozofia nového zákona o financovaní strán, ktorý sa mal prijať, a nie vykrádať rozpočet cez volebný zákon.
Ten je nedokonalý aj kvôli zachovaniu jediného volebného kraja pre celé Slovensko. Znamená absolutizáciu pomerného princípu, ktorú len zmierňuje zvýšená váha preferenčných hlasov. (Doteraz platilo, že "skákať" vyššie môže kandidát s 10 percentami preferencií, novela hovorí o troch.) Inak nový volebný zákon aj mnohé záležitosti zlepšuje (zrušenie moratória, vstup súkromných médií do kampane), jeden kraj a zvýšené vykrádanie verejných zdrojov však z neho robia nepodarok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
