nepriamo reštaurovať to, čo už stále výraznejšie padá do zabudnutia. Napríklad v tridsiatych rokoch hral za ČsŠK Košice Zoltán Virágh, ktorý sa narodil 21. marca 1914 v Sajószentpéteri, ale až do svojej smrti žil v Košiciach. Počas aktívnej činnosti patril medzi popredných košických hráčov, o čom svedčí aj skutočnosť, že hral i za výber mesta zložený z futbalistov ČsŠK, KAC a Törekvésu proti špičkovému budapeštianskemu mužstvu Újpest, ktorému podľahlo 1:5. V tomto zápase sa vystriedalo na trávniku dvanásť Košičanov: Malý Takáč, Čarný, Virágh, Jurenko, Vitéz, Fazekas, Dráb, Tomko, Grün, Tóth a Regéczi.
"Keďže po druhej svetovej vojne si otec Virágh zmenil meno na Kvietok, táto zmena futbalovým znalcom nič nehovorila. Postupne padol do zabudnutia, preto to otca veľmi mrzelo, lebo patril medzi uznávaných hráčov, čo potvrdzujú aj referáty z viacerých zápasov," napísal v krátkom liste syn PhDr Alexander Kvietok, ktorého krstným otcom nebol nik iný, ako známy hráč a neskôr tréner Árpád Regéczi (s novým menom Regecký). Čítam referát z priateľského stretnutia košických mužstiev ČsŠK XI. pešieho pluku 14 (5:0), z ktorého sa dozvedám: "Červeno-bieli (rozumej ČsŠK) nastúpili bez Malého, Dudríka, Růžičku a Tomečka, z ktorých poslední traja sa zranili v stretnutí s ŠK Ťahanovce, a tiež bez Iríčka, lebo hral za vojakov." Napriek päťgólovému víťazstvu ma upútali slová: "ČsŠK ako celok v poli uspokojil, útok však bol indisponovaný." Tejto vete však odporuje ďalšia: "V druhom polčase podala v útoku dvojica Virágh Lippai prvotriedny výkon (zhodou okolnosti to boli veľkí priatelia pozn. autora), zatiaľ čo kanoniera Chavka (ináč pôvodom z Bardejova) sprevádzala veľká smola. Vedúci a štvrtý gól strelil Virágh, ďalšie dva pridal Lippai a jeden Hocker." Správanie sa divákov ani v tridsiatych rokoch nebolo vždy na želanej výške. Napokon, po tomto zápase sme sa dozvedeli aj toto: "Trápne pôsobilo pokrikovanie niekoľkých divákov z predmestského klubu tak, ako počas zápasu minulého týždňa v Ťahanovciach, keď vojakov nabádali k surovej hre, ale tí hrali slušne, nevšímajúc si nespratníkov." Noviny súčasne signalizovali polícii vyviesť pri opakovaných prípadoch nespratníkov von... Podľa slov syna pána Virágha, otec mu pospomínal z futbalu veľa zážitkov. Napríklad zo zápasu v Satu Mare, kde ČsŠK podľahla pred 2000 divákmi miestnej Olympii 2:6 (1:3). Košičania síce viedli nad druhým mužstvom B-skupiny divízie gólom Jergu, ale potom prehrávali 1.5... Radosť domácich divákov bola o to väčšia, že ČsŠK si poplietli s našou reprezentáciou. Na druhej strane v tom čase čoraz silnejší košický celok nastúpil bez troch hráčov základnej zostavy, navyše pre zranenie odstúpilo duo Čarný Vaško, nečakane slabo zahral Žlebek a vysoká prehra bola na svete. Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že z Virághovej prihrávky, ktorý nastúpil po prestávke, znížil Oláh na 2:5. Ešte raz sa blysol Virágh, keď dal tretí gól ČsŠK, ale rozhodca Mozes ho neuznal. Napriek tomu sa nik nesťažoval na jeho verdikty. V Športe z tohto obdobia čítame tiež referát z víťazného zápasu ČsŠK nad HAC Humenné 3:0, v ktorom Virágh krásnou strelou z 20 m zvýšil na 2:0 a z jeho prihrávky pridal Lippai tretí gól. Hodno si všimnúť aj výhru ČsŠK v košickej skupine majstrovstiev Východoslovenskej župy futbalovej nad Sláviou Prešov (2:0). Na derby za domáci tím nastúpili: Cisár Konček, Dražkovič III., Batelka, Hráza, Močáry, Virágh, Dudrík II., Hužík, Szittay, Dudrík I. Za Sláviu: Fleischer Dolhy, Tomášek, Kras, Roháček, Nevický, Prokopčák, Podhajský, Szabó, Lukáč II., Bujňák. Ani v tomto prípade Virágh nevyšiel naprázdno, keď už v úvode po jeho druhom rohovom kope strelil Szittay vedúci gól. Ešte v roku 1948 sa pán Kvietok objavil posledný raz pod menom Virágh v Trebišove, kde absolvoval trénerský kurz s bývalými košickými futbalistami A. Pásztorom, Ivankom, Kertészom a J. Leškom. Postupne sa vytratil do neznáma, hoci zomrel až vlani 11. marca niekoľko dní pred dovŕšením 89 rokov. Bol to jeden z posledných najstarších hráčov, a tiež činovníkov košického futbalu. Škoda, že sa nemal komu futbalovo viac zdôveriť, pretože minulosť v tomto športe možno považovať za krásnu a poučnú dodnes.
Kým pán Virágh-Kvietok žil do vlaňajška, oveľa skôr odišli z tohto sveta jeho spoluhráči, medzi inými aj Regecký a bratia Dudríkovci, o ktorých mi napísal František Szinkó. Mal o nich vierohodné informácie, lebo spomínaní bratia boli jeho švagrovia. Z nich Jozef (v zostavách ako Dudrík II.) sa narodil v roku 1908 a po roku 1938 si pomaďarčil meno na Berényi. Zomrel tragicky v roku 1944. Bol na kontrole poštových úradov na Ukrajine a nemeckým vojenským autom nabehli na mínu. Jeho starší brat Eugen (Dudrík I.) sa narodil v 1906 a zomrel v päťdesiatych rokoch v Maďarsku. Dodajme, že táto dvojica prišla do ČsŠK po rozpade Slávie, kde hral aj Jozef Vereš, neskorší špičkový funkcionár pri vzniku povojnového Čs. futbalového zväzu v roku 1945.
Aj takéto informácie z košickej minulosti sú veľmi vzácne, lebo každá je vzácna pre budúcnosť. Ba čo viac, tie posledné sú pozoruhodné predovšetkým tým, že ČsŠK sa dlho grupoval iba zo slovenských, prípadne českých hráčov. Keďže v Košiciach si ľudia rôznych národnosti zväčša dobre nažívali, nie je ani prekvapením, že sa v tomto prostredí postupne udomácnil aj celý rad maďarských futbalistov, čím sa ČsŠK stal nefalšovaným mestským klubom. Spomínané fakty sú toho jasným dôkazom.
