aspekty. Dôkazom, že spoznávanie prebieha aj na úrovni ľudskej, sú grantové projekty EÚ. Tieto umožňujú slovenským študentom vycestovať a stretnúť "kolegov" z iných krajín s prvotným účelom výmeny poznatkov z istej predom určenej oblasti.
Projekt Comenius realizovaný s podporou Európskeho spoločenstva je vetvou programu Socrates, ktorá sa zaoberá ekonomikou a praktickým využitím znalostí zo stredoškolskej Náuky o spoločnosti. Slovensko sa do spomínaného projektu zapojilo prostredníctvom košického Gymnázia Poštová 9, teda jeho študentov Maroša Osifa a Zuzany Ráczovej a vedúcich profesoriek PhDr. Marianny Dombrovskej a PaedDr. Marty Katanovej.
"Projekt prakticky uplatňuje vedomosti z ekonómie a, samozrejme, angličtiny. Teda zaoberá sa ekonomickou situáciou študentov, výhodami a nevýhodami štúdia v zahraničí a vôbec tým, čo je pre pristupujúce krajiny po ekonomickej stránke výhodné a čo nie," objasňuje zameranie projektu Maroš Osif. Prvé projektové stretnutie prebehlo v novembri v Londýne, kde sa zúčastnené krajiny navzájom prezentovali a zadali si úlohy na vypracovanie. Na strednej škole v juhotalianskom prímorskom mestečku Gallipoli sa teda v dňoch 18.2. 21.2. uskutočnil druhý "meeting" už obohatený o vypracované zadania. "My sme mali za úlohu pripraviť dotazník na tému, čo si študenti myslia o vstupe nových krajín do EÚ a čo im projekt priniesol. Či im dal nové poznatky a skúsenosti alebo to bolo skôr o nadväzovaní nových kontaktov," hovorí Zuzana Ráczová. Na stretnutie však boli tiež pripravené nové prezentácie, a to prezentácia školy a slovenského školského systému. "Taliansky systém je oproti nášmu o dosť ležérnejší. Vidieť to napríklad už len v tom, že angličtina našich študentov je omnoho lepšia. Talianske profesorky si dokonca takmer mysleli, že sme z Anglicka," dodáva Zuzana so smiechom. Celkový výsledok projektu však bude možné vidieť až v apríli, keď sa uskutoční posledné stretnutie, tentoraz v Košiciach. Na programe záverečnej fázy bude vyhodnotenie dotazníka a, samozrejme, spoznanie tejto časti Slovenska. Keďže je to projekt ekonomický, stretnutia sa stále konajú v chudobnejších miestach danej oblasti alebo krajiny, medzi ktoré východné Slovensko, juh Talianska a londýnsky Eastham nesporne patria.
Paradoxné je, že účasť na spomínanom projekte nepriniesla ani tak nové poznatky z oblasti akademickej, ale študenti si, ako sami priznávajú, odniesli omnoho viac do života. Veď spoznávanie nových kultúr a prekonávanie jazykových a mentalitných bariér človeka obyčajne oslobodí a dá mu nový rozmer. Aj napriek tomu, že spočiatku môže spôsobiť zmätok, dokonca bezmocnosť a zúfalstvo nad neporozumením či nedorozumením. "V Taliansku vládne na náš vkus jemný chaos," prezrádza Maroš. Následkom dotyčného chaosu sa vyskytli niektoré organizačné nedostatky či už pri ceste späť, ubytúvaní a samotných projektových "seansách". Čo teda vo všeobecnosti možno označiť za typickú taliansku neorganizovanosť a drobnú nedôslednosť.
"Taliani sú však na druhej strane neuveriteľne temperamentní a bezprostrední. A z toho tiež vyplynulo niekoľko naozaj zaujímavých historiek," usmieva sa Zuzana. Tá si totiž z Gallipoli odniesla prsteň podarovaný Talianom, no nie z lásky, ale "len preto, že sme mu boli sympatickí ako cudzinci. Žiadna láska. Ale je to dosť netypické. U nás by Talianku radšej pozvali na kávu." Maroš by však o talianskych prejavoch lásky vedel rozprávať oveľa viac. "Povedzme, že som bol veľmi sympatický nášmu kuchárovi a keď ma pozval do kuchyne, nešlo mu len o olivy a ančovičky." Bezprostrednosť sa prejavila aj v prípade, keď počas prechádzky mestom sa študenti z Poštovej zrazu ocitli u babičky jedného z Talianov. "Babi nám s úplnou samozrejmosťou poukazovala všetky izby zhora až dolu," opisuje Maroš pohostinnosť obyvateľov Gallipoli. Je teda absolútne jedno, či stretli roztancované, rukami-nohami sa dorozumievajúce študentky, veselé vrtiace sa profesorky, pasažierov, ktorí zatlieskajú, keď lietadlo bezpečne pristane alebo zamilovaného kuchára. Stále je to prejav onoho plnokrvného, zábavychtivého a otvoreného talianskeho národa. "A myslím si, že konečne aj Slovensko sa začína otvárať. Začíname ukazovať, že aj na východe nových hraníc Európskej únie existuje spoznaniahodný štát."
Okrem pozitívnych zážitkov však bol zo strany Maroša a Zuzany zrejme pociťovaný, nie nepríjemný, ale predsa, tlak. "Stále sme reprezentovali Slovensko. Či už tým, ako sme sa správali, jedli... Všetkým. Preto som sa aj kuchára musel zbaviť diplomaticky..."
Avšak to najhodnotnejšie, čo si účastníci projektu odnášajú, je poznanie o rôznorodosti ľudí v Európe a potrebe hľadania rôznych ciest k ich pochopeniu. Maroš Osif: "Takýto projekt si vyžaduje ľudí flexibilných, ochotných prispôsobiť sa prostrediu, kultúrnym zmenám. Takých, ktorí sa vedia pozerať na veci s nadhľadom, neurážať sa a nestrácať hlavu..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
