Problém je iba jeden - nedá sa mu veľmi veriť. Jeho slová znejú občas prifalošne.
Napríklad. Keď glosoval madridskú tragédiu, vyslovil myšlienku, že "získavať verejnosť pre pevnejšie postoje je dôležitejšie ako to, či budú ozbrojené sily modernejšie, lepšie vyzbrojené a pod.". Nechajme armádu armádou, hoci v kontexte medzinárodného teroru, s ktorým spojil svoje múdro, pripravenosť armády vôbec nie je vedľajšia. Avšak: Má tento premiér vôbec morálny nárok hovoriť o pevných postojoch?
Nevidieť ho. Pri tej istej príležitosti sa Dzurinda vyslovil aj k európskej ústave. Slovensko je za to, aby "zmluva z Nice dostala šancu". Ale keď to nepôjde, prečo brzdiť ústavný proces, spýtal sa vzápätí Dzurinda. A my sa musíme pýtať, čo sú už toto za pevné postoje? Tak sme za niečo, alebo je nám všetko jedno?
Otázka hlasovacieho systému, ktorá blokuje prijatie európskej ústavy, je však úplne kardinálna vec. Má svoj význam aj pre Slovensko. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že ak zostane v platnosti mechanizmus z Nice, ktorý presadzuje Poľsko (a do nedeľňajších volieb ešte aj Španielsko), tak SR bude disponovať v Európskej rade silou zhruba 2,2 percenta hlasov. Ak sa presadí návrh z ústavnej zmluvy, ktorý forsírujú najmä Francúzsko a Nemecko, tak hlasovacia sila SR klesne na polovicu. Dalo by sa namietnuť, že "nula od nuly pojde". Faktický rozdiel medzi oboma variantami je naozaj nepatrný - ak rozmýšľame individuálne o Slovensku. Obraz je ale hneď iný, ak zakalkulujeme rozdiely v sile Poľska či Česka, s ktorými hľadáme - mimochodom - obsah spolupráce v rámci Visegrádu.
Ide teda o principiálnu vec, o čom nič nesvedčí lepšie, ako muličia neústupnosť sporných strán - Poliakov resp. takzvaného tvrdého jadra únie. A slovenskí vyjednávači majú v manuáli, ktorý im schválil parlament, jasne odporučené, aby PRESADZOVALI systém z Nice. To, čo predvádzajú v danej kauze Eduard Kukan a Dzurinda osobne, je však čistá paródia na "pevné postoje". V pondelok premiér usúdil - viď vyššie - že dobre pre Slovensko bude tak či tak. Tri dni predtým na návšteve v Írsku však premiérovi Ahernovi oznámil, že "Slovensko sa nebude držať zubami-nechtami zmluvy z Nice a je ochotné hľadať kompromis aj v rámci tzv. dvojitej väčšiny" (to je návrh ústavnej zmluvy). Ide o zrejmé prekročenie mandátu, ktorý má od parlamentu - formálne určite áno. Hovoríme ale o pevných postojoch; Slovensko premiérovými ústami vlastne oznámilo, že jeho názor je nepodstatný. Netreba s nami počítať - až dôjde na lámanie chleba, zaraďte nás tam, kde je väčšina. Toto odkázal v Dubline slovenský premiér predsedníckej krajine EÚ, ktorá kompletizuje vyjadrenia jednotlivých štátov k tomuto kľúčovému problému. Pevné postoje - hahaha.
Takéto korčuľovanie predvádzajú obaja v otázke hlasovacieho mechanizmu, odkedy existuje. Zo stretnutia Eduarda Kukana s poľským kolegom Cimoszewiczom vzišlo koncom februára razantné vyhlásenie, že "systém z Nice má dostať šancu" a Slovensko bude podporovať Poľsko. O pochopení pre nemecko-francúzske stanovisko tentoraz nevydal Kukan ani hlásku. Na rozdiel od predchádzajúceho stretnutia s Gerhardom Schröderom, kde Dzurinda vyjadril "pochopenie pre nemecký postoj". A takto by sa dalo menovať ešte ďalšie tri-štyri premety, keď názory tandemu Kukan-Dzurinda alternovali vždy podľa toho, kto bol rokovacím partnerom.
Voči kritike takýchto "pevných postojov" sa premiér a jeho minister obhajujú tým, že jedno s druhým sa vzájomne nevylučujú. Vraj "byť za zmluvu z Nice neznamená, že nemôžeme chápať aj iné stanovisko". Nuž - formálne sa to naozaj nevylučuje. Len slová musia zodpovedať obsahu. U Dzurindu s Kukanom však nezodpovedajú, ide o čistý oportunizmus. A tu sa dostávame k problému, ktorý presahuje samotnú ústavnú zmluvu. Lavírovaním v otázke, ktorá je veľmi vážna a pre ostatných relevantná, Slovensko vysiela signál, že nemá ambíciu zastávať vlastné predstavy o usporiadaní Európy a prispôsobí sa čomukoľvek. Netreba teda so Slovenskom do diskusií vôbec rátať - prinajhoršom zmení názor (ak nejaký má).
Nevraviac už o taktike. Aj keby sme nevnímali spor o hlasovací systém ako dôležitý pre Slovensko, je hrubou chybou vopred znižovať svoju cenu avízom, že priskočíme k väčšine. Ak už sú oportunisti, prečo aspoň nepredajú svoj hlas napr. za nejaké výhody pri schvaľovaní európskeho rozpočtu? Rozšifrovať negociačnú filozofiu slovenského dua Dzurinda-Kukan je naozaj náročné. Jedna vec je istá - na pevné postoje chýba chrbtica.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
