uchovávajú v sklepení pod turínskym dómom. Podľa legendy mal byť doň zavinutý Kristus. Prvá fotografia r. 1898 potvrdila: na plátne sa dá matne rozoznať Ukrižovaný v životnej veľkosti pri pohľade spredu i zozadu.

Cirkev jednako odmietala podrobiť plátno skúmaniu, umožnili to až r. 1978 americkému projektu STURP na rovných päť dní a nocí. Ukázalo sa pritom, že obraz sa nachádza iba na najvrchnejších vláknach plátna, ale do látky nevnikol. "Podľa všetkého ide naozaj o Ježišov rubáš," usudzuje expert na obrazovú analýzu Barry Schwarz.

Ozvali sa však pochybovači. Podľa historika Antonia Lombardiho pochádza turínske plátno zo stredoveku, keď prekvital obchod s relikviami: "Z 12. storočia poznáme najmenej štyridsať takých pláten z Východu i Západu." Iba v jeho rodnom Tremoli je v katedrále uložených do osemtisíc relikvií: úlomky kostí a kúsky šatstva svätých, ívery z Kristovho kríža, dokonca telo svätého Celestína.

Pochybnosti vzbudzuje aj plátno samotné: muž na ňom by bol v Ježišových časoch nezvyčajne veľký, predná a zadná strana sú nerovnako veľké, hlava primalá a akoby bez krku. Aj rádiokarbónová analýza r. 1988 došla k záveru: plátno pochádza z rokov 1260-1390.

Anglickí bádatelia Lynn Pickettová a Clive Prince sa nazdávajú, že vedia, kto bol falšovateľom. "Podľa indícií prichádza do úvahy iba Leonardo da Vinci. Niektoré z jeho nápadov, ako padák, auto či dokonca vrtuľník sa uskutočnili až o niekoľko storočí. Jeden z Newtonových zákonov objavil dvesto rokov pred Newtonom a sto rokov pred Galileom robil optické štúdie k teleskopu." Pravda, Leonardo prišiel na svet až r. 1452, zhruba šesťdesiat rokov po tom, ako bolo plátno podľa rádiokarbónovej analýzy utkané. Obaja Angličania vysvetľujú: "Leonardo vedel, že nemôže použiť plátno zo svojich čias. Lenže počas križiackych výprav sa dostalo do Európy dosť plátna zo Stredného východu."

Údajne sa objavilo síce už sto rokov pred Leonardovým narodením, okolo r. 1350 vo francúzskom Lirey, ale podľa dobových svedectiev bola to zrejme nanajvýš nepodarená maľba. Tamojší arcibiskup dokonca pripustil, že vie, kto je jej pôvodcom. Plátno získala vplyvná dynastia Savojčanov a vlastnila ho vyše päťsto rokov, kým ho r. 1983 posledný potomok daroval katolíckej cirkvi. Mimochodom, v kráľovskej knižnici sa nachádza i Leonardov jediný autoportrét. Ak si falzifikát, ktorým nahradili pôvodné plátno z Lirey, objednali u Leonarda Savojčania (bol u nich v 90. rokoch 15. storočia hosťom), Pickettová a Prince rozhodne nepovažujú za náhodu, že práve oni vlastnili i jeho autoportrét.

Leonardo, nemanželský syn notára a slúžky, narodený vo Vinci v Toskánsku neďaleko Florencie, sa zásadne odlišoval od súčasníkov. Vyznával nie Boha, ale prírodu, venoval sa vede, nejedol mäso, podozrievali ho z homosexuality. "Ešte viac ako inteligenciu a umenie oceňovali uňho veľkorysosť, príťažlivý vzhľad, oblečenie a zmysel pre humor," tvrdí Pickettová. Ostatne nie iba dnes sa poukazuje na nápadnú podobnosť medzi ním a tvárou na plátne, počítač odhalil jeho črty dokonca v tvári Mony Lisy.

Krista zvyčajne zobrazujú s klincami zatĺčenými do dlaní. Leonardo vďaka svojim anatomickým štúdiám vedel, že človeka museli pribiť cez zápästia, aby sa telo svojou váhou udržalo na kríži. On sám Ukrižovanie nikdy nenamaľoval, no z jeho poznámok vyplýva, že sa touto témou zaoberal.

Bádanie, akokoľvek intenzívne, však nerozlúštilo záhadu, ako falšovateľ dostal obraz na plátno. "Tam, kde sú akoby stopy krvi, našli sme rumelku zriedenú kostným glejom," hovorí profesor David Stony, vedúci McCroneovho laboratória v Chicagu, ktoré podrobilo plátno mikroskopickej analýze. "Dokázala sa aj prítomnosť červeného okru, skôr oranžová či svetločervená." B. Schwarz vidí súvislosť s tým, že z plátna vyhotovili dosiaľ päťdesiattri kópií (jedna sa nachádza v gréckokatolíckom chráme Jána Krstiteľa v Prešove). "Každú priložili na originál, aby ju takpovediac posvätili a certifikovali."

Ostáva najväčšia záhada. Keď r. 1976 vložili v Los Alamos Laboratories v USA fotografiu turínskeho plátna do prístroja na obrazovú analýzu, neverili očiam: telo na plátne pôsobilo perfektným trojrozmerným dojmom. Kľúč ponúka Vittorio Pesce Delfino, antropológ na univerzite Bari. "V stredoveku boli rozšírené plošné reliéfy v životnej veľkosti, ozdobovali nimi náhrobné kamene. Nebol nijaký problém urobiť takto aj odtlačok do plátna."

Profesor Nicolas Allen z Južnej Afriky však pozná aj iné vysvetlenie. Camera obscura je zatemnená miestnosť s otvorom v stene, kam sa dá umiestniť šošovka. Tak ako pri modernej kamere sa vnútri vytvorí obraz hlavou dolu a s obrátenými stranami. "Obraz bol do plátna vypálený, ibaže nepriamo, pomocou chemikálií. Je to zrejme prvá primitívna fotografia." Fotografiu síce vynašli až v 19. storočí, no chemikálie citlivé na svetlo poznali v Európe už v stredoveku a od 13. storočia i šošovky v podobe okuliarov. Na vyhotovenie obrazu stačila teda camera obscura, bavlnené plátno, chemikálie a slnečné svetlo. Nepomer medzi prednou a zadnou stranou a hlavou mohla spôsobiť už nepatrná odchýlka vo vzdialenosti.

Allenova hypotéza očividne potvrdzuje teóriu Pickettovej a Princea. "Na plátne je dokonca Leonardova tvár. Muselo nadchnúť pomyslenie, že celé generácie pútnikov sa budú prežehnávať pred jeho portrétom a ešte o päťsto rokov sa dohadovať, či je obraz pravý."

Dozvieme sa niekedy pravdu? Francúzsky historik Serge Bramly vari najlepšie pozná Leonardove zápisky, písané ťažko čitateľným zrkadlovým písmom. Nikde v nich nenašiel čo len zmienku o Bohu, na vtedajšie časy nanajvýš neobvyklé. A dodáva: "Plátno nie je umelecké dielo ani historické svedectvo. Stačí, ak ho veriaci uctievajú ako kultový objekt."

Samotná cirkev sa k pravosti plátna nikdy nevyjadrila, jednako akoby naznačovala isté súvislosti. V turínskom dóme visia totiž kópie da Vinciho Poslednej večere a plátna takmer vedľa seba.

Autor: Ľudovít PETRAŠKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.