Sedem olympionikov - tri medaily
"Chcem vyhlásiť zdravicu na počesť olympijskej idey, ktorá prežila stáročia podobne ako všemohúci slnečný lúč a ktorá sa vrátila na to, aby ožiarila príchod dvadsiateho storočia jasným svetlom radostnej nádeje. Dnes sa uskutočnilo podanie rúk cez storočia. Nech bude trvalým a nezrušiteľným!" Aj týmito slovami Pierre de Coubertin (1863-1937), ktoré predniesol v záverečnom prejave I. olympijského kongresu v roku 1894 vo veľkom auditóriu parížskej Sorbonny, anticipoval budúcnosť doteraz najväčšej športovej udalosti. Tento kriesiteľ olympijských hier z antického dávnoveku do modernej podoby bol však aj mužom činov, preto sa mu podarila ich renesancia. Hoci nenapĺňajú Hry od roku 1896 dodnes idey kalokagatie a ekecheirie, hoci trikrát museli ustúpiť svetovým vojnovým kataklizmám, svojím gigantizmom a komercionalizáciou prekonali pôvodné zámery, stali sa jedinečným fenoménom.
Premiéra v helénskej kolíske olympiád bola len za účasti troch stoviek športovcov z trinástich krajín, avšak grécka horlivosť v symbióze s francúzskou a nemeckou inteligenciou, s anglickým a americkým športovým zápalom sa vydarila. Ani prvá éra piatich OH nezodpovedala ešte predstavám ich zakladateľa Pierra de Coubertina, olympiády mali veľa "detských chorôb", predsa len napokon potvrdili oprávnenosť a životaschopnosť pôvodnej myšlienky. Vznešený triumvirát slov "Citius - Altius - Fortius" (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie) napĺňa športový výkvet sveta už vyše storočia a posúva hranice ľudských možností do závratných rozmerov. Od roku 1896 do roku 2004, od Atén po Atény, napísali už reprezentanti všetkých kontinentov veľa vzrušujúcich a obdivuhodných kapitol. S výnimkou Antverp roku 1920 nechýbali slovenskí športovci na žiadnych letných OH a významný podiel mali aj východoslovenskí olympionici. Dnes sa venujeme ich vystúpeniu na prvých piatich Hrách, ktoré sa v prvej ére uskutočnili do I. svetovej vojny.
Až vlaňajšia dohoda, ktorá vyplynula z rokovania zástupcov Maďarského olympijského výboru a Slovenského olympijského výboru v Budapešti, urovnala predbežne spor o olympionikov slovenského pôvodu, reprezentujúcich Uhorsko. Maďarskú stranu iritovalo, že sa úspešní olympionici z čias monarchie objavili v prehľadoch medailistov na Slovensku po osamostatnení. Slovenská strana prirodzene akceptovala takéto výhrady, avšak deklarovala, že mieni aj v budúcnosti naďalej uchovávať pamiatku všetkých športovcov, ktorí sa narodili na súčasnom slovenskom území, bez ohľadu na to, ktorú krajinu na OH reprezentovali. Tak diplomacia uzavrela záležitosť, ktorá zaváňa známym príslovím o tom, keď "zlodej kričí - chyťte zlodeja". Boli to predsa Maďari, ktorí po tzv. rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 a následným národnostným zákonom z roku 1868 bezohľadným útlakom maďarských národov preferovali a uznávali jediný nedeliteľný politický uhorský národ. Na rozdiel od Rakúšanov, ktorí tolerovali Čechov a tí na OH štartovali pod označením Bohemia, ba mali aj vlastný olympijský výbor, ba aj člena Medzinárodného olympijského výboru v Jiřím Guthovi-Jarkovskom (1861-1943).
Vo vtedajšom národnostnom útlaku, v ťažkých sociálnych i kultúrnych pomeroch bol aj športový život možný iba v maďarských kluboch. Tie vlastne tak napomáhali aj k asimilácii talentovaných slovenských športovcov, veď inej možnosti k uplatneniu nemali. V mnohonárodnostnom Uhorsku tak najprv ukradli nacionalitu športovcom iných národov, aby prirodzenú hrdosť na ich nacionalitu upierali aj ich potomkom, keď si ich chcú pripomenúť a istým spôsobom sa hlásiť k ich koreňom. Nie privlastňovať, ako už vyplynulo z rokovania aj za účasti odborníkov z oboch olympijských akadémií. Takže tých doteraz identifikovaných (lebo výskum a overovanie pokračuje) - 19 olympionikov z prvej éry nikto maďarskej strane neberie, ani ich 3 zlaté, 6 strieborných a 1 bronzovú medailu, ba ani najúspešnejšieho olympionika vôbec - plavca Zoltána Imricha Halmaya (rodáka z Vysokej pri Morave), ktorý na troch OH získal 2 zlaté, 4 strieborné a 1 bronzovú medailu. Len si ich pripomíname.
Košičania a východoslovenskí rodáci na prvých piatich OH (Atény 1896, Paríž 1900, St. Louis 1904, Londýn 1908, Štokholm 1912) participovali síce menším počtom, ale o to úspešnejšie. Sedem olympionikov získalo 1 zlatú a 2 strieborné medaily. Olympijským víťazom sa stal športový strelec Alexander (Sándor) Prokopp (7. 5. 1887 Košice - 4. 11. 1964 Budapešť) OH 1908: 43. miesto v ľubovoľnej puške, OH 1912: 1. miesto vo vojenskej puške. Šermiar Vojtech (Béla) Zulawszky (23. 10. 1869 Trebišov - ?) získal striebornú medailu OH 1908: 2. miesto v šabli. Športový gymnasta Ľudovít (Lajos) Kmeťko - Kmetyko (22. 3. 1884 Košice - 4. 1. 1952 Budapešť) získal striebornú medailu OH 1912: 2. miesto v cvičení družstiev. Ostatní (abecedne): Vojtech (Béla) Kehrling (25. 1. 1891 Spišská Sobota - 1937) OH 1912 a 1924: tenis. Karol (Károly) Kobulszky (28. 9. 1887 Prešov - 1963 Budapešť) OH 1912: 19. miesto v hode diskom a 18. miesto v hode diskom obojruč (atletika). František (Ferenc) Szobota (30. 8. 1891 Košice - 10. 1. 1939 Levoča) OH 1912: 100 m - medzibeh, 4 x 100 m - medzibeh (atletika). Ivan Wardener (1. 12. 1889 Solivar - 15. 7. 1930 Miškolc) OH 1912: 9. miesto v skoku do výšky (atletika).
Kmeťkovci - gymnastická sláva KAC
Slávu košického klubu KAC (Kassai Atletikai Club) šírili nielen športovej verejnosti známejší atléti a futbalisti, ale v počiatkoch činnosti to boli najmä športoví gymnasti. Dosiahli v prvej ére olympiád až na métu najvyššiu - na medailové stupne. Súčasne však treba s ľútosťou poznamenať, že informovanosť a publicita o nich zaostáva za ich úspechmi.
Meno Kmeťko či Kmetyko bolo na počiatku "športového" XX. storočia pojmom nielen v Košiciach. Čo-to sa dozvedáme o dvoch bratoch Kmeťkovcoch z jubilejnej publikácie "KAC jubiláris emlékönyve 1903-1923" od predchodcov košických športových novinárov Ernö Várnaya a Ferenca Grusetzkého. Život druhého menovaného, veľkého priaznivca atletiky a osobitne košického Slovenského maratónu, skončil sa, žiaľ, tragicky koncom II. svetovej vojny v Rusku, no to je iná história...
Starší z bratov Ján bol telocvikárom, trénerom, funkcionárom a propagátorom gymnastiky v tlači. Mladší Ľudovít či Lajos tiež vynikal ako športovec, neskôr ako pedagóg a tréner, konkrétne ako profesor reálky. Olympijské hry v roku 1912 boli veľkou príležitosťou na vrchol ich športovej dráhy, obdobne ako aj pre tretieho Košičana dr. Alfréda Gádora. Na rozdiel od neho obaja Kmeťkovci do Štokholmu cestovali: Ján ako tréner a Ľudovít ako cvičenec.
Ako prezrádzajú olympijské pramene, na V. olympijských hrách vo švédskej metropole sa odohrával súboj vtedajších gymnastických škôl v troch súťažiach družstiev. Ako to dopadlo na ploche olympijského štadióna? Vo viacboji družstiev vo švédskom systéme zvíťazili Švédi pred Dánskom a Nórskom, vo viacboji kombinovaným systémom na určených náradiach vyhralo Taliansko pred Uhorskom a Veľkou Britániou a napokon vo voľnom výbere zostáv patrilo prvenstvo Nórom pred Fínmi a Dánmi.
V šestnásťčlennej uhorskej reprezentácii sa podieľal na zisku strieborných medailí aj mladší Kmeťko. Predsa len ako predstavitelia nemeckej školy neuspeli pri konfrontácii s pružnejšou a atraktívnejšou švédskou školou, čo sa prejavilo aj na bodových súčtoch 53,15:45,45 b. v pomere k víťazom. Po návrate z olympiády sa úspešný olympionik stal ako pedagóg propagátorom švédskej gymnastiky v Košiciach a potom na gymnáziu v Budapešti, kde bol preložený.
Atletické trio
Na olympiáde v Štokholme, po prvý raz spĺňajúcej kritériá terajšieho ponímania OH, štartovalo v drese Uhorska trio východoslovenských atlétov. Aspoň stručne o nich.
Šprintér a odchovanec prof. Ľ. Kmeťka (z košického KAC), prvý Slovák pod 11 sekúnd František Szobota, štartoval v dvoch disciplínach. Na 100 m postúpil z rozbehu do medzibehu. V štafete na 4 x 100 m, ktorá bola po prvý raz v programe OH, bežal na prvom úseku víťazného rozbehu (43,7) a na 2. mieste medzibehu (42,9). Podľa vtedajších pravidiel postupovali iba tri víťazné štafety, ak by bežali prvé dve, bol by finalistom s nádejou na dobré umiestnenie... Ďalší dvaja boli Prešovčania, odchovanci prof. Fr. Petheho. Diskár Karol Kobulszký dosiahol klasicky 38,15 m a oboma rukami po výkonoch 37,01 a 22,47 súčet 59,48 m, čo nestačilo na najlepších. Ivan Wardener nepotvrdil svoj uhorský rekord 190 cm a vo finále výškarov mu 180 cm stačilo len na deviate miesto.
Atletické trio patrilo k uhorským majstrom a rekordérom. Z doktorov práv Kobulszký ostal žiť v Budapešti, kde pracoval na ministerstve pôšt, zatiaľ čo Szobota pôsobil na viacerých súdoch, aby napokon v Levoči dobrovoľne ukončil svoj život. Barónsky potomok Wardener žil bohémskym životom a svoj mimoriadny talent utopil v alkohole.
Štokholm 1912: Zlatá "muška" Košičana Prokoppa
Na bronzovú medailu športového strelca Jozefa Gönciho z olympijských hier v roku 1996 v Atlante možno aj na ďalšie jeho medailové úspechy zo svetových či európskych šampionátov sa rozpamätajú mnohí. Kto si však spomenie na jeho predchodcu Alexandra Prokoppa - olympijského víťaza z Hier roku 1912 v Štokholme? Zaiste vedia o týchto dvoch mužoch s presnou muškou zasvätení priaznivci v tomto športovom odvetví. Nuž, nemožno sa čudovať, lebo medzi doteraz jedinými slovenskými strelcami - držiteľmi olympijských medailí - klenie sa obrovský časový oblúk. Dôvod, pre ktorý ich spomíname, netkvie však iba v tom, že obaja sú košickí rodáci. Naviac si pripomíname v tomto roku 40. výročie úmrtia a najmä fakt, že Alexander Prokopp bol jediným východoslovenským športovcom, ktorý sa stal olympijským víťazom v prvej ére novovekých olympiád.
Začiatky na Szemereho strelnici
Pri koreňoch budúcich úspechov druhého z našich štrnástich olympijských víťazov v doterajšej histórii stál jeden pozoruhodný človek so svojou vášňou. Bol ním Miklós Szemere, známy majiteľ stajní a dostihových koní, vášnivý kartár, čudák a bohém. Práve zásluhou šťastia v kartách sa stal mecenášom športu a osobitne športovej streľby. Presne na prelome dvoch epoch, keď sa svet lúčil s devätnástym a vítal dvadsiate storočie, vyhral Szemere vo Viedni od poľského grófa Potockého obrovskú sumu peňazí. Kúpil za ne pozemok v Pestlőrinci a dal tam postaviť strelnicu. Ako priaznivec lovu a streľby zostavil tiež pravidlá, usporiadal kurzy, vypísal prvé súťaže, ba začal vydávať aj strelecký časopis s názvom Cieľ.
Smola i šťastie v kvalifikácii
Alexander Prokopp na rozdiel od svojho temperamentného a bohémskeho bonvivána bol skromný, slušný, disciplinovaný, slovom vyrovnaný. Ako študent v Budapešti od svojich osemnástich rokov usilovne navštevoval Szemereho strelnicu. Práve jej dĺžka pre lovecké zbrane - 300 metrov - nepriamo predurčila jeho budúci skvelý úspech. Už ako 21-ročný dostal dôveru reprezentovať na olympiáde v Londýne roku 1908 vo svojej obľúbenej disciplíne - streľbe puškou. Ako nováčik na 300 m ľubovoľnou puškou (ako znel oficiálny zápis) obsadil 43. miesto. Aj z tohto neslávneho výsledku sa dôsledný strelec poučil a skúsenosti zúročil neskôr. Ďalej usilovne trénoval a získaval aj funkcionárske ostrohy, bol spoluzakladateľom a neskôr predsedom streleckého odboru klubu BEAC Budapešť. Dvakrát vyhral vysokoškolské majstrovstvá, ale v kvalifikácii na OH v roku 1912 neuspel. Na štarte v Ostrihome bol indisponovaný predchádzajúcou chorobou a pôvodne nebol nominovaný. Napokon mal predsa len šťastie, keď po odrieknutí jedného pretekára dostal sa do desaťčlennej výpravy strelcov Uhorska. Musel si však naviac uhradiť polovicu nákladov na cestu do Štokholmu.
S handicapom nových pravidiel
Do olympijskej súťaže nastupoval Alexander Prokopp v ôsmy súťažný deň, avšak za nových, dovtedy neznámych podmienok. Možnosti strelcov zhoršili zmeny v predpisoch. Bližšie o tom písal v novinách Sport Hírlap Zoltán Speidl, rodák z Lučenca a úspešný olympionik - atlét, piaty v behu na 800 m na OH roku 1900 v Paríži. V poslednej chvíli stanovili organizátori pravidlo, podľa ktorého síce ľubovoľná puška mohla byť výrobkom z akejkoľvek fabriky, ale len z vlastného štátu. V rakúsko-uhorskej armáde vtedy používali pušku značky Mannlicher, vzor 95. Tá mala presný dostrel len do 300 metrov, na väčšiu vzdialenosť nemohla konkurovať iným zbraniam. V tom tiež tkvela príčina neúspechu uhorského družstva v streľbe na 200, 400, 500 a 600 m, keď obsadilo posledné, 10. miesto. Naviac atmosféra vo výprave, sídliacej v hoteli Continental, nebola najlepšia. Dovtedy nik z nej nevyhral, najlepším výsledkom bolo striebro družstva gymnastov (aj s Košičanom Ľudovítom Kmeťkom) a bronz oštepára Mórica Koczána v atletických súťažiach na olympijskom štadióne. Do tejto pochmúrnej nálady zazvonil telefón zo strelnice, oznamujúcej Prokoppov triumf...
Chladnokrvne na strelnici v Kaknäse
S pokojom jemu vlastným sa postavil do sektora č. 13 bez záťaže poverčivosti v prvej skupine pätnástich pretekárov na strelnici v Kaknäse. Jeho disciplína sa skladala z dvoch častí, na dva terče sa strieľalo po 10 nábojov. Každá séria sa začínala na znamenie rozhodcov a musela byť odstrieľaná do troch minút. Prvý terč rozmerov 170 x 140 cm bol rozdelený na 5 kruhov a strieľalo sa 4 x ležmo, 4 x kľačmo a 2 x stojmo. Prokopp trafil osemkrát päťku, raz štvorku a raz trojku (súčet 47 bodov). Druhý terč predstavovala figurína s rozmermi 90 x 50 cm a mal predpísané dve polohy: 5 x ležmo a 5 x kľačmo. V druhej sérii dosiahol Prokopp absolútny počet 50 bodov. Súčet 97 bodov znamenal nový olympijský rekord. Na rade však bolo ešte veľa súperov, Prokopp sa zbytočne neznervózňoval, vrátil sa do hotela Continental a potom sa išiel poprechádzať po štokholmských uliciach...
Prekvapil všetkých favoritov
O prvú z troch zlatých medailí pre Uhorsko na piatych OH v Štokholme súperil Prokopp s 91 pretekármi z 12 krajín, čo zvyšuje hodnotu jeho výsledku. Prekvapil favoritov, z ktorých najväčším kandidátom na prvenstvo bol Američan Carl Townsend Osburn: v Štokholme získal štyri medaily (zlatú, dve strieborné a bronzovú) a na OH bol úspešný ešte aj po vojnovej prestávke, keď v Antverpách roku 1920 sa stal štvornásobným víťazom a v Paríži roku 1924 pridal ešte jednu striebornú medailu do svojej obdivuhodnej zbierky. Konečné poradie na čestných miestach v streľbe z pušky na 300 m na OH v Štokholme: 1. Alexander Prokopp (Uhorsko) 97 b., 2. Carl Townsend Osburn (USA) 95 b., 3. Embret Skogen (Nórsko) 95 b., 4. Nicolas Levidis (Grécko) 95 b., 5. Nils Romander (Švédsko) 94 b., 6. Arthur George Fulton (V. Brit.) 92 b.
Senzačne oslávil 25. narodeniny
Novopečený olympijský víťaz a držiteľ olympijského rekordu senzačne oslávil 25. narodeniny, ktoré dovŕšil v čase Hier. V Štokholme získalo Uhorsko napokon 8 medailí, z nich boli 3 zlaté. Po Prokoppovi dekoroval švédsky kráľ Gustav Adolf V. ešte Jenöho Fuchsa za víťazstvo v šerme šabľou a družstvo šabliarov. V tejto oduševnenej nálade rozhodol Uhorský olympijský výbor o finančnom príspevku na úhradu polovice výloh zlatého strelca... Aj osudy športovcov sa uberajú nevyspytateľnými cestami. Na Szemereho strelnici sa voľakedy miešali výstrely šampanského do výstrelov športových strelcov, ktorí potom siahli na najvyššie olympijské méty. Po zrušení puškovej disciplíny ju nahradila na OH streľba z malokalibrovky. V Maďarsku, kde ostal Alexander Prokopp žiť, mal nasledovníka v Lászlóovi Hammerlovi - víťazovi a medailistovi na OH roku 1964 v Tokiu a na Slovensku v Jozefovi Göncim medailistovi z Atlanty. Napredovanie tohto košického strelca v banskobystrickej Dukle oprávňuje pomýšľať na "zlato" tohto roku v Aténach.
Autor: Miroslav Hazucha
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
