vec prizerajúcim na predaj. Kožu kúpila nejaká žena, o ktorej sa v meste šuškalo, že obcuje so samotným diablom. Zatiaľ nešťastník kvílil od bolesti a s krvou podliatymi očami sa prizeral, aký dobrý obchod urobil majster kat s jeho kožou...
Neďaleko Vranova v miestach, kde čiperná Oľka vteká do rieky Ondavy pred západom slnka z Inočského pohoria akoby z rozprávky, alebo zo sna vynárajú sa kontúry ruín hradu Čičava. Ponúkajú čudný príbeh. Kvíleniu vetra v korunách však rozumejú iba vtáky, ale i tie ľahostajne zamávajú krídlami a preletia na druhý breh Ondavy.
Prvým majiteľom hradu bol palatín Raynold. Ak by sme dlho a trpezlivo hľadali v starých listinách, stáročné písma by vydali svedectvo, že palatín je predkom a zakladateľom široko rozvetveného rodového stromu rodiny Rozgoňovcov z Rozhanoviec pri Košiciach. Palatínova listina je opatrená pečaťou a dátumom roku 1270. Hrad Čičava je zakódovaný do prvého názvu "Castrum Chichva in Comitatu Zemlyn". Roku 1527 hrad vlastnila známa rodina Drugethovcov z Humenného.
V tomto zabudnutom hrade sa často konali aj župné zhromaždenia a nachádzala sa vzácna knižnica. Čičavský hrad mal aj jednu zvláštnosť, ktorá vzbudzovala záujem celej krajiny. Magickú knihu lží a luhárov. Bola uložená v sieni obloženej zrkadlami z lešteného kovu.
K Jánovi Zápoľskému doletel chýr, že vo veľkej knihe na hrade Čičava sa o ňom píšu rôzne klamstvá. Nasrdilo sa jeho veličenstvo na pána hradu Štefana Drugetha a začiatkom roka 1585 už jeho vojská zaútočili na hrad. Knižnica bola podpálená, zhorel takmer celý župný archív, ale magická kniha klamstiev sa nenašla. Štefanovi Drugethovi sa podarilo uniknúť z horiaceho hradu. Vybral sa ku kráľovi Ferdinandovi do Budína. Kráľ si ho vypočul a rozhodol. Drugeth z Budína odchádzal s dekrétom, ktorý zaväzoval dvoch kapitánov Štefana Révaja a Gašpara Serédyho, aby bránili záujmy Štefana Drugetha, ako aj celé okolie hradu Čičava od pekelníkov a povstalcov. Povedané avšak nevykonané. Thökölyho povstalci málo dbali na kráľovské dekréty.
Spustošený hrad zrenovoval Žigmund Drugeth, ďalší z rodu čičavského panstva. A história sa zopakovala. Thököly nenávidel Drugethovcov a osud mal teraz dostihnúť Žigmunda Drugetha. Dôvod, opäť zápisy v magickej knihe lží a luhárov.
Rok 1684, tretí májový deň. Thökölyho vojská bez náhlenia stúpajú do kopca po úzkom lesnom chodníčku. Cieľ cesty hrad Čičava. Thököly bol rozhodnutý knihu získať za každú cenu. Povstalci obsadzujú prístupové cesty a znemožňujú zásobovanie hradnej posádky. Veliteľ povstalcov je však netrpezlivý. Vybraná jednotka žoldnierov zaútočí na dubové vráta hradu. Tie sa však pomaly začnú otvárať. Zradcovia sa pridávajú na stranu povstalcov. Hrad je opäť v rukách nepriateľa. Žigmund Drugeth uniká podzemnou chodbou z hradu. Už je pri Ondave, ale tam ho povstalci dostihli a priviedli pred svojho veliteľa. Thököly sa spokojne usmieva a pokýva hlavou. Jeho velitelia poznajú to gesto a siahajú po rukovätiach mečov. Thököly ich sleduje, ale potom zarazí. Vtipkára Drugetha, ktorý píše rôzne nezmysly a hlúposti do tej knihy, nezabijeme tu na mieste, ale dáme ho do rúk košického kata. Ten sa s ním poihrá...
Do času i dejín hradu Čičava vstupujeme v roku 1684. Vybraní muži v zbroji vedú spútaného Drugetha do Košíc, kde už na neho netrpezlivo čaká majster kat...
Na košickom Sennom trhu dohárajú nočné ohne. Zo šera dávno zašlých časov akoby v kaleidoskope kráľovského mesta sa objavujú svojrázne postavy. Košický richtár s veľkou koženou prešívanou čiapkou, ako právny orgán vrchnosti, ktorý získal právo predsedať súdu, zástupca zemepánskej moci, kráľovský župný hodnostár, notár, alebo fiškus a nakoniec cechoví krstní otcovia... Stredoveký kolorit dopĺňa známa a charakteristická postava mestského hlásnika s obrovskou halapartňou a nezbytnou trúbou s kravského rohu.
Od budovy mestskej šatlavy známej ako Miklušova väznica sa váhavo pohýna sprievod. Košičania sú na uliciach. V zažltnutých spisoch je zapísaný dátum 4. septembra 1837 s poznámkou, že je to posledná verejná poprava mečom, ktorú vykonal požičaný kat z Pešti. Sprievod kráča pomaly. Na čele majster kat a za ním v určitom odstupe jeho šiesti paholci. Poznajú svoje povinnosti. Nesú majstrov obradný popravčí meč v koženej pošve a nože na sťahovanie kože, ktoré sú špecialitou prešovského kata. Majster má na hlave čiernu kuklu, dnes dokáže svoje umenie všetkým Košičanom, ako aj celému súdnemu dvoru. Mohutná južná brána mesta z ťažkého dubového dreva sa počas popravy zatvára. Sto silných paží otáča veľkou drevenou kladkou, závesy škrípu. Košičania mĺkvo sledujú katov sprievod. Ženy s vydesenými tvárami a s rukami na ústach sú v prvých radoch. Boja sa, ale ani za svet by si nenechali ujsť popravu. Sprievod zastaví neďaleko cintorína. Paholci tlačia pred sebou odsúdenca, ďalší rozväzujú kožené vrecia s ostrými kolmi. Kat tvrdým pohybom zvalí odsúdeného na zem. Obďaleč stoja dva vozy plné kamenia. Ženy zhíknu od strachu a vzrušenia. Vedia, takto sa začína poprava ukameňovaním. Nešťastník prosebne dvíha ruky smerom k súdnemu dvoru. Kat berie do rúk veľký kameň. Stojí nad odsúdeným. Je to jeho čas. Milosť sa neudeľuje. V tom spustí ťažký kameň na prsia ležiaceho muža. Ozve sa neľudský rev. Po majstrovi katovi prichádzajú na rad paholci. Každý zoberie z voza veľký kameň. Je to desivé divadlo. Muž na zemi ešte žije, krváca z viacerých rán. Potom sa pohne dav. Každý hodí kameňom. Smrtiaca pyramída sa vŕši. Telo pod kameňmi sa už nehýbe. Akt ukameňovania sa blíži k záveru. Paholci s ostrými kolmi ešte bodajú do hŕby kamenia. Konce kolov sa sfarbia na červeno. Potom k hŕbe pristúpi tribún ľudu a trikrát za sebou udrie palicou do kamenného hrobu. Znamená to, že poprava prebehla podľa zvyklostí a zákona. Zdesení Košičania sa rozchádzajú v presvedčení, že mesto bude mať na čas pokoj od vrahov a zlodejov. Ale ľudia sú zábudliví a kvet násilia onedlho opäť vyraší.
K príbehu hradu Čičava sa vraciame v čase, keď už vybraní a spoľahliví muži Thökölyho povstalcov odovzdali Žigmunda Drugetha, pána hradu Čičava, do rúk košického kata. Odsúdenie je iba formalita a spis je spísaný rečou "vlasti", čiže maďarčinou. Je to prvý prípad popravy urodzeného človeka. Manželka nešťastného Drugetha, rodená Terézia Keglevičová a jej tri dcéry Júlia, Barbora a Klára sa nevzdávajú. Najímajú si povoz a celé ustráchané cestujú do cisárskeho paláca, aby pre svojho manžela a otca vymohli milosť. Thökölyovci však predsa len dosiahli svoje - verejnú potupu nenávideného Drugetha, ktorý sa previnil iba tým, že jeho pisár zaznamenal do magickej knihy klamstiev niekoľko výrokov, ktoré sa týkali Thökölyho.
Košický richtár na popravu pozval opäť prešovského kata, o ktorom sa šírili hrozné reči. Opatrnosť je cnosť, hovorieval tento opatrný úradník mesta. Meno Drugeth vyvoláva isté obavy, hoci po meči bol posledný zo svojho slávneho rodu.
Paholci priviazali hradného pána Čičavy o stĺp. Od popravy vraha ukameňovaním uplynul sotva mesiac a zvedavosť hnala Košičanov opäť do ulíc. Katova ruka sa mihla ako blesk a jeho nôž sa blysol povetrím. Majster hrôzy držal v ruke kus zakrvavenej kože vyrezanej z chrbta odsúdeného. Priamo z pódia ponúkal túto hroznú vec prizerajúcim sa na predaj. Kožu nakoniec kúpila akási žena, o ktorej sa šuškalo, že obcuje s diablom. Zatiaľ nešťastník kvílil od bolesti a s krvou podliatymi očami sa prizeral, aký dobrý obchod urobil kat s jeho kožou... Tento prešovský kat bol známy okrem svojej krutosti aj tým, že pri krutých tortúrach neraz ponúkal isté časti tela popravovaných zločincov ako amulety proti zlým duchom.
Od popravy Žigmunda Drugetha uplynul asi týždeň. K hradu Čičava postupuje cisárske vojsko. Jeho veličenstvo vypočulo sťažnosť Drugethovej vdovy a k Vranovu boli vyslané silné vojská. Povstalci boli pobití a ich bezduché telá plávali naduté ako mechy dole Ondavou. Na hrade Čičava sa usídlilo ženské potomstvo Drugethovcov. Krajinskú knihu lží a luhárov prekliali, pretože pre ich rod priniesla iba utrpenie, bolesť a sklamanie. Spáliť sa ju však báli, pretože kolovala povera, kto knihu zničí, toho stihne krutý trest. Darovali ju ako veľkú vzácnosť rodine Barkóczyovej. Kontroverzná spisba mala podľa legiend magickú moc. Napriek tomu to nezachránilo posledného mužského potomka z rodu Drugethovcov od potupnej smrti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
