Tunisu dnes ležia ruiny kedysi mocného mestského štátu, púnskeho Kartága. Tam, kde pred vyše 2200 rokmi stálo centrum západného Stredomoria, nenájdeme už takmer nič. Kartágo je už len mestom duchov so zrúcaninami kúpeľov či akvaduktov, ktoré pretrvali ešte z rímskych čias…
Podľa legendy Kartágo založili Féničania z Tyru okolo roku 814 p.n.l.. Féničania boli starovekí obyvatelia dnešného sýrskeho a libanonského pobrežia vo východnom Stredomorí.
Kartágo bolo založené na dôležitej námornej trase k ložiskám drahých kovov. Z obyčajnej osady postupne vybudovali veľké mesto s dvoma prístavmi, obchodným a vojenským. Kartágo začalo spravovať vlastné kolónie a v 4. storočí p.n.l. boli už na pobreží severnej Afriky roztrúsené desiatky osád podriadených materskému mestu. Keď už bola časť Afriky pevne v moci Féničanov (ktorých na západe nazývali Púnmi), snažili sa títo rozšíriť svoj vplyv aj na európske územia a usilovali sa podrobiť si ostrovy Sicíliu a Sardíniu. Tu usadzovanie už neprebiehalo tak hladko a pokojne, dobyvatelia museli bojovať s pôvodným obyvateľstvom, ktoré sa nevítaným návštevníkom nechcelo podrobiť.
Kartáginci preto načas ustúpili a sústredili svoju pozornosť inde. Začali obchodovať s africkými kmeňmi žijúcimi vo vnútrozemí. Zachoval sa grécky spis, pojednávajúci o námornej plavbe, ktorú viedol muž menom Hannon. Jeho výprava smerovala cez Herkulove stĺpy pozdĺž západného pobrežia Afriky až k dnešnému Pobrežiu Slonoviny. Spomínajú sa tu napríklad maličkí Pygmejovia, dovtedy neznáme druhy divých zvierat, sopečné erupcie, či rôzne zemepisné termíny. Hannon a jeho muži vraj s domorodcami obchodovali formou tovar za tovar , pričom ich zaujímalo hlavne zlato. Keď ho chceli získať, rozložili svoj tovar, aby prilákali domorodcov. Tí potom predviedli, koľko zlata môžu ponúknuť. Ak ho bolo dosť, obchod sa uskutočnil, ak nie, Púni čakali, kým sa množstvo zlata zvýši.
Ďalší dobrodruh Himilcon vraj podnikol ešte nebezpečnejšiu plavbu, až do dnešného Bretónska a Cornwallu na Britských ostrovoch, ktoré vtedy obývali keltské kmene. Vieme, že Kartáginci často obchodovali s cornwallskou cínovou rudou, ale možnosť, že sa po ňu plavili niekoľko mesiacov v neznámych, chladných vodách, sa odborníkom nezdá príliš pravdepodobná. Cín sa pravdepodobne dovážal prostredníctvom galských, alebo hispánskych obchodníkov.
V 4. storočí p.n.l. bolo už Kartágo obrovským mestom rozprestierajúcim sa na ploche 5 km štvorcových a s prihliadnutím na okolité vidiecke sídla a veľkostatky zaberalo až 25 km. Grécky zemepisec Strabón odhadoval jeho populáciu na 700 000 ľudí, čo je príliš nadsadené. Ani Atény vtedy nemali viac ako 250 000 obyvateľov. Strabón asi myslel počet obyvateľov všetkých miest a mestečiek, ktoré Kartágo ovládalo. Centrom Kartága bola pevnosť Byrsa, o ktorej sa mimochodom zmieňujú aj rímske spisy počas púnskych vojen. Stáli tu poschodové domy, obytné bloky, trhovisko, obchody a chrám boha Ešmuna. Celé mesto bolo obohnané obrovskými hradbami, ktoré boli podľa niektorých prameňov až 12 metrov vysoké a 9 metrov široké. Na dĺžku merali 32 km a v ich útrobách sa boli okrem miestností pre vojakov aj skladiská zbraní a stajne pre bojové slony.
Najväčší rozmach Kartága nastal začiatkom tretieho storočia p.n.l., keď ovládalo námorný obchod v celej západnej časti Stredozemného mora. Obchodovali s Rimanmi, Egyptom, Gréckom, Atény dovážali z Kartága i obilie.
Pre mnohých historikov a archeológov je zarážajúce, ako tento vyspelý a inteligentný národ mohol praktizovať krvavé obetné rituály. Obete sa prinášali dvom hlavným božstvám: Tanit bola ochranná bohyňa Kartága a Baal Hammon bol boh nebies a zároveň najväčší zo všetkých bohov. Aj Gréci a Rimania si nakláňali bohov obeťami, no nikdy nie ľudskými. Preto tento barbarský zvyk napĺňal antických spisovateľov hrôzou.
Dnes je už dokázané, že Kartáginci krvavé rituály skutočne vykonávali. V tajných podzemných svätyniach sa našli urny s popolom detí. Podľa zvyškov zubov sa zistilo, že najčastejšie sa obetovávali dvojročné deti, len zriedkavo novorodeniatka. Išlo vždy o deti boháčov a vplyvných rodín, záznamy o obetiach zo stredných a nižších spoločenských tried sa nevyskytujú. V čase rozkvetu Kartága padlo ročne za obeť okolo 500 detí…
Koniec tohto slávneho a mocného mesta spôsobili púnske vojny s Rímom. V rokoch 264 - 146 p.n.l. sa s prestávkami odohrali tri vojny a vo všetkých boli nakoniec úspešnejší Rimania. V roku 146 p.n.l. bolo mesto po trojročnom obliehaní úplne vydrancované, vypálené, hradby zbúrané a trosky rozmetané v okruhu niekoľkých kilometrov. Kartágo zmizlo z povrchu zemského.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
