však dodnes tvrdí, že je nevinný. Po vyše roku vo väzení sa talentovaný herec Dušan Cinkota vrátil späť na divadelné dosky. Nie však do Národného divadla, kde hral do drogového incidentu, ale do zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Zahral si tam už hlavnú úlohu v Hamletovi a účinkuje dokopy v piatich predstaveniach. Predtým si však musel prežiť svoje, ocitol sa totiž síce na slobode, ale bez akýchkoľvek životných istôt. Skúsenosti s drogovou závislosťou zhrnul do hry Perníkový kráľ, ktorú napísal a sám režíroval. Účinkuje v nej s hercami zvolenského Divadla Maska. Nedávno hosťovali na východe Slovenska.

Kedy vznikla hra Perníkový kráľ?

- Začal som ju písať v júni a v júli sme kompletizovali materiál. Veľa sme nahrávali a potom sme skladali základnú konštrukciu. Premiéru sme mali na jeseň minulého roku. Rozprávam v nej svoj príbeh. Vlastne ma na to nahovoril Jaro Mottl z Divadla Maska. Ponúkol mi, že môžeme napísať a zinscenovať to, čo som zažil. Po mesiaci rozmýšľania sme sa do toho pustili.

Zaberá na deti? Tie sú dnes otrávené rozličnými nie najšťastnejšími protidrogovými projektmi.

- Väčšinou cítia, že im hovorím pravdu. Samozrejme, že ony neprijímajú prednášky ľudí, z ktorých cítia, že to majú nacvičené a robia to pre niečo úplne iné ako pre to, že to naozaj tak cítia. Neveria im a ani sa im nečudujem. Ale vedia, že ja im asi mám čo k tomu povedať. Nerobím ani no-no-no, ani bu-bu-bu. A ony to berú.

Stane sa, že vám mladí ľudia povedia o svojich probléch s drogami?

- Áno. A dokonca sa stáva, čo som vôbec nečakal a ani sme to neplánovali, že ostaneme na javisku a debatujeme s mládežou.

Kladú aj otázky, na ktoré nedokážete odpovedať?

- Sú také, na ktoré skutočne neviem čo povedať. A najhoršie je, keď sa pýtajú: "A už nikdy nezačneš fetovať?" Alebo podobné veci týkajúce sa budúcnosti. Neviem čo povedať, nie som prorok ani neveštím budúcnosť… Ale v každom prípade je dobré, nech sa pýtajú na čokoľvek. Lebo jediným mojím mottom bolo, aby po predstavení bolo veľa otázok. Aby sa komunikovalo a debatovalo. A aby sa nedávalo za tabu to, čo už dávno tabu nie je.

Bolo mi ľúto, že už nehráte v rozhlasovom naštudovaní Pána prsteňov hobita Froda a že už nerobíte Chandlera v Priateľoch.

- Dokonca mi policajti chceli v justičáku zariadiť nahrávacie štúdio. Chceli, aby som robil ďalej Priateľov a nahrával aj rozhlas.

Spoluväzni vám dali pocítiť, že ste herec?

- Tam je tiež v prvom rade dôležité IQ. Lebo potom človek vie vychádzať s ľuďmi. Uznajú, iba keď je prejav úprimný. Jedna vec je, že si nenechám skákať po hlave. A, žiaľ, hoci z mladosti nemám rád agresivitu, tam je, bohužiaľ, niekedy nutná. Platí jediné pravidlo: Ako si ustelieš, tak budeš spať. To je všetko. A hovorím to aj vo svojom predstavení, že tam platia iba základné zvieracie inštinkty. Človek sa tam trochu zvlčí, ale myslím v rámci úprimnosti a tej čistoty. Možno to znie čudne, ale tam na tých dvakrát štyroch metroch fakticky nemáte šancu nikoho klamať. Nedá sa.

Chodili za vami priatelia?

- Jediným kontaktom boli listy.

Vydržali?

- Je to zvláštne, ale ja som videl iba asi tak štyroch - piatich, odkedy som prišiel. Lebo aj keď som v Bratislave pracovne, idem väčšinou na otočku. S viacerými som si písal, ale ja som im napísal viac listov ako oni mne.

Vaša cesta na slobode vraj neviedla rovno do Divadla Jozefa Gregora Tajovského.

- Nie. Domov som prišiel tesne pred Vianocami a z divadla prišla ponuka na Hamleta až v apríli a v máji som ho začal skúšať ešte iba pohostinsky. Prvé mesiace som skutočne nemal ani korunu, dostal som síce podporu, ale aj z tej mi exekútor stiahol peniaze. A keby som nebol u mamy, tak neviem. Lebo z tých peňazí by som nemohol platiť ani bývanie na ubytovni, nieto ešte jesť. Nezniesol som však tú predstavu, že 33-ročný kôň príde domov a povie: "Mama, postaraj sa o mňa". Našiel som si rýchlo robotu, lebo mi bolo trápne žiť z rodičov. Montoval som lustre. Bol som rád, keď mi dali niečo na ruku, aby som sa mohol najesť.

Odišli ste z Bratislavy, kde ste hrali na našej prvej scéne. Vymenili ste ju za zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského. Museli ste odísť?

- V prvom rade to bolo v písomnom sľube v rozhodnutí súdu, že budem čas do ukončenia podmienky tráviť tam, kde mám trvalý pobyt a ten som mal v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádzam. Ešte teraz som v podmienke. A radšej budem tráviť ten čas v blízkosti domu. Kým to celé neskončí.

Našli ste v Hamletovi nejaké paralely vlastného života?

- Samozrejme. Kto by nenašiel s Hamletom súvislosti, hlavne keď má taký životný zážitok ako ja? To je až neuveriteľné.

Divadlo vám zrejme dáva silu. Dostávate pekné úlohy.

- Hamletom sa mi vlastne otvorila tá brána. A tak strašne som sa bál. Keď boli za mnou v Bystrici pani riaditeľka zvolenského divadla s tajomníčkou, vraj pri ceste späť boli presvedčené, že odmietnem. Ale ja som mal pri tom strašne veľa vecí v hlave. Možno som ich počúval len napol ucha, lebo bolo pre mňa zvláštne po tom všetkom rovno vhupnúť do Hamleta. Asi týždeň som nad tým rozmýšľal. Bál som sa, že sklamem. Viete, divadlo to nie je otázka jedného dňa. Hra sa musí skúšať dva mesiace a potom hrať. A ja som nemal za sebou súdy a nevedel som, čo sa stane zajtra, pozajtra, čo bude na ďalšom pojednávaní. Mohli ma pokojne zobrať späť. A to sú všetky tie hľadiská, pre ktoré som sa bál ísť do divadla. Nakoniec mi však dali takú istotu, že som sa rozhodol vziať Hamleta. A potom mi ponúkli zmluvu. Tá mi určite bodla, lebo ja som tímový hráč, ale pýtal som sa: "Zoberiete si ma na krk? Však mám podmienku. Môže sa stať všeličo a ja vám tu spravím nejaké inscenácie a potom čo s nimi?" A oni, že to budú riešiť potom. To bolo obrovské gesto a nemuseli to vôbec spraviť. Dali mi slušný plat, bývanie, ubytovňu. Oni mi vlastne vrátili pôdu pre život. Odrazu tam mám aj pocit domova, staviam sa na nohy. Splácam dlhy exekútorom, robím ako kôň a to je všetko.

Teda situácia sa odvtedy, ako ste sa vrátili na slobodu, stabilizovala?

- To potrvá ešte minimálne dva-tri roky, kým sa všetko dá do poriadku a posplácam všetky dlhy, ktoré narástli, kým som bol zavretý. To sú veci, ktoré človeka tlačia k depresiám, k blbým myšlienkam. A preto mi vyhovuje prostredie Zvolena. Tu sa mi lepšie a skôr podarí dostať sa z tých depresií a prejsť do normálu. Mám blízko rodičov, kamarátov z detstva, spolužiakov… Našťastie mám toľko roboty, že na to nemám čas myslieť…

Robíte už niečo aj v Bratislave?

- Chodím tam asi tak raz za mesiac. Teraz som tam dotočil film. Volá sa V poli a režíruje ho Patrik Pašš. Dokončili sme iba nakrúcanie s hercami a teraz sú na rade animácie, lebo je to taký zvláštny film, animovaný 3D spôsobom. A bude to trvať asi tak tri-štyri mesiace, kým uzrie svetlo sveta.

Viete si ešte predstaviť žiť tam?

- Určite som sa pred Bratislavou neuzavrel, ani pred tými ľuďmi. Nie je dôvod. Ja viem svoje, oni nech si myslia svoje. Som otvorený voči všetkému. Skôr sa mi na tom páči taká vec, že za celý ten čas v Bratislave som sa akoby z nej bál odísť. To je syndróm Bratislavy, že keď sa tam už niekto dostane, drží sa jej ako kliešť. A potom sa vám zdá, že ísť robiť niečo inde je horšie. Zvláštne, ja som teraz zrazu zistil, že sa to dá a že je to úplne v pohode.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.