pravdivostné jadro. Preniesol svoju mániu do verejného priestoru, eskaloval mocenský konflikt a za cenu obrovských politických i morálnych strát zosadil Jána Mojžiša z funkcie riaditeľa NBÚ. Mojžiša, ktorý sa previnil len tým, že o premiérovi trúsil zlomyseľné a uštipačné reči. (Isteže to robiť nemal.)
Dnes, pol roka ex post, ho chytá nový záchvat. Pokračuje žalobou za komentáre dvoch ústredných denníkov v kauze skupinka. Chce dvakrát päť miliónov ako zadosťučinenie za to, že noviny označili za protizákonné, ako sa k nemu dostal spis SIS o osobe Jána Mojžiša. Vraj "preukázateľne ide o tvrdenia, ktoré sú nepravdivé" a "ich cieľom bolo zdiskreditovať žalobcu". Fantázia. A - prehnané sebavedomie: Odkiaľ berie domýšľavosť predpokladať, že on stojí niekomu za to, aby ho diskreditoval a kazil si nepodloženými tvrdeniami meno?
Skutočnosť, že materiál z bezpečnostnej previerky Jána Mojžiša nemal čo hľadať na Úrade vlády, zistila kontrola NBÚ, čo je jediná inštitúcia oprávnená konštatovať porušenie zákona o utajovaných skutočnostiach. Konštatovala - zreteľne a slovensky. Ako môže normálneho človeka vôbec napadnúť žalovať niekoho za to, že toto zistenie kompetentného štátneho orgánu použil ako fakt??? Mojžišov spis odoslala SIS aj Generálnej prokuratúre, ktorá po ozrejmení, že ide o utajovaný materiál, ho obratom vrátila SIS. Až neskôr vyriekla GP verdikt, že manipulácia so spisom nie je porušením zákona. Určujúce ale je, že keď boli komentáre zverejnené, bolo známe len stanovisko kontroly NBÚ. Takže Dzurindu nemohol diskreditovať nikto, kto v tom čase tvrdil, že s bezpečnostnou previerkou Mojžiša nakladal protizákonne.
Premiérova žaloba je teda vecne úplne mimo misu. Spor nemôže nikdy vyhrať, taký súd neexistuje, ktorý by mu dal za pravdu. Vyzerá to na imidžovú žalobu, ktorej účelom je zmiasť verejnosť. Môžeme len žasnúť, že na takýto "gaťafalš" je slovenský premiér ochotný obetovať pol milióna Sk, čo je súdny poplatok, vypočítaný z požadovanej sumy. Nikdy viac ho neuvidí. Ale ešte aj keby Dzurinda pravdu mal, aj tak by spor nevyhral. Výrok prokuratúry, že spis nedržal protizákonne, stojí totiž na vlásku, ktorý je pod rozlišovacou schopnosťou temer kohokoľvek, kto nepozná detailne zákon o utajovaných skutočnostiach. V princípe ide o to, či bezpečnostná previerka (ktorú nesmie vidieť nikto, ani premiér) je fyzicky iba ten materiál, ktorý leží ako hotový produkt v trezore NBÚ, alebo sa za bezpečnostnú previerku majú považovať aj tie časti, ktoré v rámci dožiadania NBÚ vypracuje SIS resp. VOS. Je to dokonca až taký tenký vlások, že iný právny názor mala inšpekcia NBÚ a iný úrad špeciálneho prokurátora....
Známkou úplnej straty súdnosti je, ak sa predseda vlády púšťa v kauze skupinka do protiútoku. Jeho výpoveď proti Mojžišovi, ktorá sa dostala na internet (bola aj v Korzári), je zmesou pavlačových klebiet a úplných fabulácií, s akými by sa normálny človek na prokuratúru ani neodvážil. Každému, kto ju raz prečíta, musí byť doživotne jasné, prečo Dzurinda nevyšiel na svetlo sveta nikdy ani s jedným obvinením. Zosmiešnil by sa. Takto ale mohol oblbovať, že "rozprával som tam, kde som mal". Hahaha: "Nie som schopný konkretizovať teraz, ale chodili ku mne informácie o pôsobení Žiaka voči štátnym orgánom"..., "nespomínam si už, ktorí občania mi túto informáciu poskytli, mohlo to byť z rôznych podnikateľských kruhov"..., "konkrétne si teraz spomenúť neviem"... A tak ďalej, do kolečka, toto sú dôkazy na lobizmus tandemu Mojžiš-Žiak. Každý sa môže presvedčiť (Korzár 9. alebo 10. 12.). Desať normostrán tárania, vzduch a vata, halucinácie, bludy a - lži. Ronalda Weisera dohnal až k vyhláseniu, že s Milošom Žiakom sa v živote nestretol. Tým americký veľvyslanec usvedčil Dzurindu priamo z KRIVEJ VÝPOVEDE. Samozrejme, prokuratúra toto "oznámenie" ani nevyšetruje. Je prilepené k inej kauze, len aby sa nepovedalo, že bolo definitívne odložené. Treba sa len opýtať na prokuratúre, čo je s vyšetrovaním "lobistickej skupiny". Nedávno sa vyjadril Dobroslav Trnka: "Neviem". O všetkých ostatných starých kauzách, na ktoré sa ho pýtali, vedel...
Rozum zastáva a žalúdok sa vzpiera. Aj keby noviny naozaj klamali, demokratický premiér by sa súdiť aj tak nemal. Sloboda slova je viac ako ujma vysokého ústavného činiteľa. Niežeby médiá smeli beztrestne všetko; to je tiež krajnosť. Ak ale žaluje vysoký politik, ako minimum by mala existovať domnienka zlého úmyslu média. Ale kto, kto normálny by už mal zlý úmysel? Prečo si ničiť meno pre jedného - Dzurindu?
Slovenský premiér je posadnutý sprisahaním, pomstou a obrazom nepriateľov. To je choroba, s tým sa nedá viesť štát, toto treba liečiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
