vnútra únie i vstupujúcich členov naliehavé otázky protiteroristickej stratégie EÚ, v Bratislave debatovali lídri tzv. Viľniuskej skupiny a ich hostia na motívy Rozšírená Európa - nová agenda.

Obe rozpravy zaujali svojou vzájomnou i vnútornou protirečivosťou. Leitmotív sformuloval - nechtiac - komisár Günter Verheugen. Na záverečnej tlačovej besede v Bratislave definoval ako hlavnú úlohu "zaistiť bezpečnosť a prosperitu pre celý kontinent". Spor je v tom, že obe zadania naraz presahujú možnosti zjednotenej Európy. Niet pochýb - momentálne EÚ nezvláda ani sólovo tzv. lisabonskú agendu (čiže ekonomicko-sociálne reformy s cieľom dobehnúť USA do r. 2010). Ako chce paralelne riešiť obrovské výzvy, aktualizované výbuchmi z Madridu? Len jediné opatrenie, na ktorom sa ministri dohodli v Bruseli - urýchlené zavádzanie pasov a víz vybavených odtlačkami prstov - si vyžiada značné mimoriadne náklady. Odkiaľ sa preskupia rozpočtové prostriedky v situácii, keď až na ojedinelé výnimky sa všetky členské štáty únie boria s hrozivými deficitmi? A to je len jedno opatrenie... Mnohí dnes filozofujú, že vraj najväčšou výzvou blízkej budúcnosti bude dilema bezpečnosť versus sloboda. Omyl - najväčší konflikt sa rozpúta v rovine bezpečnosť versus reformy (prosperita, sociálny štát).

Z Bratislavy sa ozvalo volanie po ďalšom rozširovaní NATO i EÚ. A to o oblasti západného Balkánu (Chorvátsko, Albánsko, Čierna Hora), o ktorom sa v dlhodobej perspektíve viacmenej nepochybuje, ale i Kaukazu (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan), čo je priam revolučná myšlienka. Väčšinové resumé bolo, že kým bezpečnostná integrácia fakticky nevylučuje ani Kaukaz, ďalšie rozširovanie EÚ je vec už navýsosť problematická. Zároveň panovala všeobecná zhoda, že v bezpečnostnej oblasti treba posilniť strategické partnerstvo s USA, čomu sa nebránil, a dokonca to vyzdvihol ako prioritu, aj Günter Verheugen. Vynikajúce - bolo dobre počuť, že aj "stará Európa" objavila po Madride, čo je to poznaná nutnosť. Ale: Už terajšie rozšírenie NATO, ktorého šťastným účastníkom je aj Slovensko, umožnil iba znižujúci sa význam aliancie v očiach Washingtonu. Keby USA pokladali alianciu za určujúcu, alebo aspoň dôležitú inštitúciu v otázkach svojej národnej obrany, celkom iste by sa toto druhé rozšírenie oneskorilo resp. úplne odložilo. Ak je teda záujmom Európy strategické partnerstvo s USA, ďalšie rozriedenie NATO o krajiny s veľmi pochybnou vnútornou demokraciou a nepredvídateľnou prognózou vývoja by bolo vyložene kontraproduktívne. Po Iraku je definitívne evidentné, že USA nepotrebujú NATO, aby obhájili svoje záujmy kdekoľvek vo svete. US Army je schopná vyhrať v priebehu týždňov každú konvenčnú vojnu. Naopak, rachitická Európa potrebuje prehĺbenie bezpečnostnej spolupráce s USA. A NATO je jedinou pôdou, ktorá inštitucionálne prekrýva túto potrebu. Je to nepekné, ale je to tak - ďalšie rozširovanie aliancie nie je ani v záujme Slovenska.

Ako celkom nereálne vyzerá rozmýšľať o prijatí skupiny východnejších krajín do EÚ. Priepastné nie sú len rozdiely v životnej úrovni, ale aj kultúrne. Bezpečnostne nesmierne riziková by sa preto stala otázka voľného pohybu osôb, či v prípade nejakého asociovaného členstva aj riadenej migrácie. Pomadridská realita pritom smeruje k jasnej priorite - formulovanie novej azylovej a utečeneckej politiky. Protiteroristické opatrenia, prijaté ministrami vnútra v Bruseli, však problematiku legálnej i nelegálnej migrácie obišli, hoci je kľúčová. Možno ju ale len nechali na ministrov zahraničných vecí, ktorí budú schôdzovať tento týždeň. Isteže, ohniská islamského terorizmu neležia na Kaukaze, ale dnes jeden nepovie, odkiaľ čo príde. Bezpečnostné hľadiská pravdepodobne opäť odsunú aj termíny pre nešťastné Turecko, ktoré na otvorenie prístupových rozhovorov čaká už - 40 rokov...

Ukazuje sa zaujímavá vec priorita posilnenej bezpečnosti sa neznáša so všetkými ostatnými. Je akoby v protipohybe aj voči prosperite, aj reformám, aj slobode, aj rozširovaniu. Platí to paradoxne aj v oblasti prehlbovania integrácie. Ak v súčasnosti zaslúži nejaká centralizácia vôbec podporu, tak je to celkom iste konštrukcia akejsi európskej tajnej služby. Vytvorenie čohosi na spôsob americkej CIA by malo logický zmysel. Takúto iniciatívu však odmietli najväčší integrátori Európy: Francúzi a Nemci. Prečo asi? Vec je jasná; odtiaľ-potiaľ sme Európania, ale do kuchyne si vás nepustíme. Ministri dohodli iba vyššiu koordináciu zvrchovaných tajných služieb. Tri najväčšie mocnosti - Nemecko,Francúzsko, Británia - však upozornili, že výmena informácií bude pod ich velením a kontrolou. Zase jedna príučka z rovnoprávneho členstva. Ale dobre ak nám nemajú teroristi vyhadzovať do vzduchu vlaky, žiadna cena nie je vysoká.