ako dôsledok veľkého sťahovania národov v 5. storočí n. l. Pod vplyvom vzostupu morskej hladiny voda zaplavila mnohé náleziská soli na zemi a za ňou sa ľudia začali premiestňovať zo severu na juh a od východu k západu Európy. Moria neskoršie ustúpili a stav hladiny sa v 10. storočí ustálil a umožnil prístup k náleziskám soli.
Mnohé podzemné zásoby soli boli objavené ešte pred naším letopočtom. Začiatkom prvého tisícročia nášho letopočtu v strednej Európe už existovali desiatky soľných baní. Keltský kult na rozhraní letopočtov bol založený na dvoch vzácnych zdrojoch: na kovoch a na soli. Keltom sa pripisujú mnohé prvenstvá vo výrobe mečov, sekier, kladiva, podkovy, kosy a pod. Pri náleziskách kovov sa často nachádzala aj druhá zložka kultového rituálu - soľ. Vďaka nej ľudia mohli konzervovať ryby, soliť mäso a pokrmy. Vyznačovali sa v tom najmä Gallovia. Podľa veľkého náleziska soli pri slanom jazere v Hallstatte v hornom Rakúsku v 7. storočí pred n. l. vznikla halštatská kultúra. Ťažba a obchod so soľou priniesli nové technologické vymoženosti a rozvoj kultúry. Od Hallstattu sa soľ po obchodných soľných cestách rozvážala na západ až do južného Nemecka a východného Francúzska. Na východ smerovala do Karpatskej kotliny a k Jadranskému moru. Až neskoršie boli objavené ďalšie soľné náleziská na Európskom kontinente a medzi nimi nechýbalo ani to pod Slanskými horami pri Prešove.
Niektoré soľné bane zanechali pre dnešné generácie vzácne predmety ešte z čias pred n. l. Zaujímavé boli prvé obchody so soľou. V dávnej minulosti sa slaná voda varila v panviciach. Po odparení vody zostala zhustnutá soľná hmota, ako cesto na chlieb. Z toho sa tvarovali soľné bochníky a tie sa ešte dosušovali na slnku. Majiteľ bochníkov ich označil svojou pečaťou. Kupci ich potom predávali v okolitých lesoch a osadách, často aj za zlato. Podobné prípady obchodovania so soľou rozprával vo väzení aj Marco Polo. Za soľ sa vždy dalo kúpiť zlato, ale nie vždy za zlato sa mohla kúpiť soľ. Takto sa soľ neskoršie dostala do rozprávok.
Z údolia Hornádu ku Košiciam a potom okolo Torysy predchádzala cesta na sever do Poľska k Baltickému moru. Uvádzala sa ako Veľká cesta (Magna Via), ale aj Kráľovská a tiež ako Soľná cesta. Viedla k Soľnohradu (Castrum Salis) a po tejto ceste prenikli Maďari v 11. storočí a na rozhraní 11. - 12. storočia obsadili Prešovskú kotlinu.
V Slanských horách pri Prešove sa už oddávna nachádzali slané pramene vôd, ktoré vytekali na povrch zeme a ako soľanka zaujala už staré civilizácie a ťažili ju ešte pred príchodom Maďarov a vznikom Uhorska. V tejto lokalite sa nachádzali aj vzácne opály, ortuť aj zlato. Pri prameňoch soľanky nevedno kedy bol postavený Soľnohrad (Castrum Salis), ktorý mal ochraňovať tieto vzácne dary zeme a dozerať nad ťažbou soli. Hrad existoval až do príchodu Tatárov v r. 1241, kedy bol zničený a na jeho miesto potom postavili kostol sv. Štefana.
Začiatkom druhého tisícročia n. l. boli objavené veľké náleziská soli v Egypte a Palestíne. Neskoršie aj v dnešnom Rakúsku, Maďarsku, Rumunsku a Poľsku. Narastal obchod a doprava soli, ktorá sa stala vzácnym obchodným artiklom, colným prostriedkom a platidlom. Náleziskám soli v Solivare pri Prešove venovali pozornosť už arpádovskí králi. Pozemky, na ktorých sa nachádzala soľanka stúpali na hodnote a snažila sa ich zmocniť aristokracia. Časté spory o ne medzi pôvodnými vlastníkmi a aristokraciou boli bežnou záležitosťou aj v lokalite v Slanských horách pri Prešove.
Pod Soľnohradom (Castrum Salis) postupne vznikali usadlosti: Solivar, Soľná Baňa a Šváby. Obyvatelia sa zaoberali najmä ťažbou soli. Postupom času z nich vznikli samostatné dediny, ktoré v priebehu 20. storočia vytvorili veľký Solivar a ten sa neskoršie stal súčasťou Prešova. V roku 1285 Juraj, syn Šimona z rodu Bakša sa stal vlastníkom obcí a dostal právo postaviť nový hrad na kamennom brale Slanských vrchov, nad terajšou obcou Ruská Nová Ves. Hrad dostal nové pomenovanie Castrum Sowar (Sóvár) a na okolí vošiel do povedomia ľudí ako Zbojnícky hrad. Jeho prvým majiteľom sa stala šľachtická rodina Soósovcov a vlastnila ho s určitými prestávkami až do roku 1671. Istý čas jeho majiteľmi sa stali šľachtici Rozgonyovci, Zudorovci a nejaký čas ho spravovalo aj mesto Prešov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
