realitu. Dá sa povedať, že občas výraznejšie a citeľnejšie, než rokovania bratislavskej vlády a parlamentu. Pre marcový summit, ktorý sa uskutočnil minulý týždeň v Bruseli, to platí celkom určite.
Hoci kľúčovým bodom mala byť tzv. lisabonská agenda, stretnutie šéfov vlád malo napokon úplne iné priority. Agendu zmenila katastrofa v Madride a voľby tamtiež, ktoré priniesli zmenu španielskej vlády a tým i postoja tejto významnej krajiny k európskej ústave. V ohnisku pozornosti štátnikov sa teda ocitol teror a opatrenia proti nemu.
Ako hlavný výsledok rokovania sa zrodilo typicky európske riešenie - zriadenie nového postu tzv. protiteroristického koordinátora. To je už európska klasika - ak máme problém, prvé čo vytvoríme, je nový úrad. Ani po dôkladnom rešerši zdrojov nie je celkom jasné, aká bude konkrétna náplň práce Holanďana Gijsa de Vriesa, ktorý dostal toto poverenie. Samozrejme, predstava existuje - mal by sa starať o kontakty so štátmi mimo únie, kde má teror zázemie, takisto by mal koordinovať veci medzi EÚ a členskými krajinami a "predkladať návrhy na zlepšenie práce európskeho sekretariátu pre boj s terorizmom". Jeho úlohou tiež bude dohliadať na prácu polície a súdov (??) a odrezanie extrémistov od finančných zdrojov. Toto sa dobre číta, ale - nemajú na tie činnosti už dosť úradníkov?
Krásna je veta, ktorú do správy o "protiteroristickom cárovi" (takú dostal hneď prezývku) vložili skoro všetky agentúry: "Nie je jasné, do akej miery sa činnosť °cára° bude prekrývať s činnosťou už existujúcich inštitúcií, ktoré majú väčšiu oporu v zmluvách o EÚ". To je typické. A krk na to, že skôr než sa vyjasní, že prekrývať sa budú povedzme na 80 percent, "cár" si postaví vlastný sekretariát, v ktorom zamestná 150 podriadených... To je choroba, toto treba liečiť - a nie platiť.
Najsilnejšie vyzerá rozhodnutie aktivovať ešte neratifikovaný článok novej ústavy (keďže ústava ešte nie je prijatá) o tzv. klauzule solidarity, čo nie je nič iného ako kópia článku 5 washingtonskej zmluvy o NATO - jeden za všetkých, všetci za jedného (zjednodušene). Príznačná je výzva summitu členským štátom urýchliť prijatie opatrení, na ktorých sa únia dohodla v septembri 2001 po útoku na USA... Príznačné je teda to, že za dva a pol roka sa prijať nestihli.
Najspornejší je pokrok v oblasti, kde by sa žiadalo konať najurgentnejšie - v spolupráci tajných služieb. Tu ukázali značnú rezervovanosť mocnosti, ktorých služby operujú po celom svete - Británia, Francúzsko, Nemecko. Všeobecne sa pritom súdi, že medzi špiónmi panujú lepšie vzťahy ako medzi politikmi, ktorým majú slúžiť.
Politickým dôsledkom Madridu, ktorý sa transparentne manifestoval v Bruseli, je posilnenie tlakov na hlbšiu integráciu. S dávkou cynizmu sa dá povedať, že teroristi vykonali obrovskú službu agende Berlína a Paríža. Hlásateľom názoru, že pre zvýšenie bezpečnosti by bolo žiaduce zrušiť právo veta v oblastiach vnútra a spravodlivosti, sa stal osobne slovenský premiér Dzurinda. Je to veľmi pochybná úvaha, ktorá zjavne súvisí skôr so zmenou smerou politických vetrov, ako bezpečnosťou. Lipšicov hovorca i štátna tajomníčka Žitňanská vcelku zrozumiteľne vysvetlili, aké ozrutné problémy by pozerali napríklad z harmonizácie trestného práva. Proti je aj Palko, obaja kádeháci protestujú, že premiér s nimi nič nekonzultoval. Nuž - majú Dzurindu takého, akého si ho vychovali.
Kardinálna vec je, že v slovenskej pozícii k ústavnej zmluve stojí čierne na bielom "zachovanie jednomyseľnosti v oblastiach trestného práva, súdnej a policajnej spolupráce". Dzurinda sa zjavne pridáva k hlavnému prúdu, ktorý zosilnel najmä výmenou garnitúr v Španielsku, čo znamená spolu so zmenou poľskej pozície otvorenie cesty k prijatiu ústavy. Brusel však ukázal, že teraz sa už nehrá o ústavu, ale o jej najortodexnejšie federalistickú verziu. Dzurindu čaká veľké vysvetľovanie na domácej pôde. Zrážka s KDH, ktoré nevyzerá na ústup, môže byť veľmi iskrivá.
Summit napokon nezabudol ani na svoju pôvodnú tému - tzv. lisabonskú agendu. To je akýsi súbor ekonomicko-sociálnych opatrení so zámerom, aby "sa EÚ stala do roku 2010 najvýkonnejšou ekonomikou sveta". Účastníci svorne konštatovali - prvýkrát! - že cieľ sa nedarí napĺňať, naopak, Amerika sa vzďaľuje. Veru tak. Kto by po toľkej sebakritike ale čakal, že eurolídri podajú hromadnú demisiu, je v krutom omyle. Premiéri sa dohodli, že "tempo reforiem sa má zvýšiť". Nuž, všetci robia presný opak. Skrátka a dobre - summit to bol určite jeden z významnejších. Európe však nepomôže rečnenie, ale odvaha a skutky. Tie však nevidieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
