svetové agentúry s odvolaním sa na priateľov rodiny. Dlhoročný veľvyslanec UNESCO, ktorý bol spoločensky angažovanou osobnosťou a nenapodobiteľným predstaviteľom detektíva Hercula Poirota vo filmových adaptáciách románov Agathy Christie, získal Oscarov za roly vo filmoch Spartakus a Topkapi.
Potomok nemeckého novinára ruského pôvodu a francúzskej scénografky, plným menom Peter Alexander Ustinov, sa narodil 16. apríla 1921 v londýnskej štvrti Cottage Village. Po troch rokoch štúdia na elitnej škole Westminster uprednostnil hereckú prípravu v London Theatre Studio a už v druhom ročníku sa po prvý raz dostal aj na divadelnú scénu. V roku 1939 mala premiéru jeho prvotina, hra The Bishop of Limpopoland. O rok neskôr debutoval pred filmovou kamerou v snímke Hullo, Fame.
Jeho mimoriadny talent sa naplno rozvinul po ukončení vojenskej služby (1942-46). Mužovi, ktorý neskôr netajil svoj sklon ku kozmopolitizmu a postupne si osvojil 12 jazykov, sa už v roku 1951 podarilo presadiť aj v Hollywoode a prakticky zo dňa na deň sa stať svetovou hviezdou strieborného plátna. Kreácie ako cisár Nero vo veľkofilme Quo vadis režiséra Mervyna LeRoya, za ktorú ho ocenili Zlatým glóbusom, či obchodník s otrokmi Lentulus Batiatus vo filme Spartakus, za čo získal prvého Oscara, Ustinovovi zabezpečili mnohé ponuky a on ich aj adekvátne využil. Po ďalšom Oscarovi za film Topkapi to platilo dvojnásobne.
Peter Ustinov, ktorý sa neskôr stal nenapodobiteľným predstaviteľom detektíva Hercula Poirota vo filmových adaptáciách románov Agathy Christie, však pôsobil aj ako úspešný režisér, maliar, scénograf, moderátor a literát. Jeho prozaické práce charakterizuje osobitý humor bystrozrakého pozorovateľa súčasnosti, ktorý s preň typickou jemnou iróniou poukazuje na ľudské slabiny.
Ustinov bol spoločensky angažovanou osobnosťou, viac ako tri desaťročia pôsobil ako veľvyslanec v službách UNESCO a bol známym filantropom. V Akadémii krásnych umení v Paríži nahradil v roku 1989 zosnulého Orsona Wellesa. Šľachtický titul mu kráľovná Alžbeta II. udelila v roku 1990. Toto ocenenie komentoval sebaironicky: "Dostal som tlačivo, na ktorom som mal zakrúžkovať, či pred kráľovnou môžem pokľaknúť, alebo či by som radšej zostal stáť. Prirodzene som patril medzi tých, ktorí sa ešte dostanú dole. Avšak tlačivo sa ma, žiaľ, nespýtalo, či sa opäť dokážem aj postaviť..."
Ustinovova filmografia je mimoriadne bohatá. Jeho skvelé výkony budú môcť obdivovať aj príslušníci ďalších generácií vo filmoch ako We´re No Angels režiséra Michaela Curtiza a Lola Montés Maxa Ophülsa (1955), Lady L (1965), Komedianti (1967), Loganov útek (1976), Smrť na Níle (1978), Zlo pod slnkom (1982), Večera pre trinástich (1985), Schôdzka so smrťou (1988), Liek pre Lorenza (1992) a mnoho iných, vrátane nového nemeckého veľkofilmu Luther (2003).
Peter Ustinov, ktorý mal štyri deti, žil s treťou manželkou Hélene v dome na brehu Ženevského jazera.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
