nedarilo preukázať, že v stratosfére sa skutočne nachádzajú molekuly tohto peroxidu. Prielom nastal až nedávno, keď vedci z Harvardovej univerzity analyzovali merania, ktoré nad Arktídou vykonalo prieskumné lietadlo ER-2 (na snímke), patriace americkej kozmickej agentúre (NASA). Hľadaná molekula je vlastné dimérom kysličníka chlórneho, pretože pozostáva z dvoch spojených identických molekúl spomenutého kysličníka. Tento dimér sa už podarilo vytvoriť a detegovať v laboratórnych podmienkach. Pokiaľ ide o výskyt tohto diméru v atmosfére, predpokladalo sa, že môže existovať len vo veľmi studených vrstvách stratosféry, kde sú vysoké hladiny výskytu kysličníka chlórneho. "Z pozorovaní, trvajúcich od roku 1987, sme vedeli, že vysoký úbytok ozónu je spojený s vysokým množstvom kysličníka chlórneho, ale nikdy predtým sme nezaregistrovali peroxid chlóru," hovorí Rick Stimpfle z Harvardovej univerzity, ktorý je vedúcim autorom článku o zaregistrovaní tohto peroxidu. Výskyt peroxidu chlóru v atmosfére bol kvantifikovaný pomocou prístroja na detekciu rezonančnej flurorescencie, ktorý bol predtým použitý na stanovenie množstva kysličníka chlórneho v stratosfére nad Arktídou a Antarktídou. "Už mnoho rokov pozorujeme výskyt kysličníka chlórneho nad Arktídou a Antarktídou a z toho sme usúdili, že molekuly diméru tam musia existovať, a to vo veľkom množstve, ale doteraz sme ich nevedeli zaregistrovať," hovorí Ross Salawitch, ktorý je výskumným pracovníkom kalifornského Jet Propulsion Laboratory (laboratórium prúdového pohonu). Kysličník chlórny a jeho dimér pochádzajú prevažne z halogénových derivátov uhľovodíkov, ktoré boli umelo vytvorené a používajú sa na rôzne účely (donedávna sa používali napríklad ako chladivo v chladničkách, mrazničkách a iných chladiacich zariadeniach). Časť týchto látok sa dostala do atmosféry, kde sú schopné "prežiť" niekoľko desaťročí. Preto je v atmosfére stále značné množstvo kysličníka chlórneho, aj keď bolo použitie halogénových derivátov uhľovodíkov už Montrealským protokolom zakázané. Peroxid chlóru spôsobuje deštrukciu ozónu, keď táto molekula absorbuje slnečné svetlo a rozpadne sa na dva atómy chlóru a molekulu kyslíka. Voľné atómy chlóry okamžite reagujú s molekulami ozónu, čím ich štiepia a tým znižujú jeho podiel v atmosfére. Počas procesu štiepenia ozónu sa opäť vytvára peroxid chlóru, čím sa naštartuje ďalší proces deštrukcie ozónu. "Nakoniec ste tam, kde ste boli na začiatku. Lenže pri jednom takomto procese sa dve molekuly ozónu premenili na tri molekuly kyslíka. To je definícia úbytku ozónu," hovorí Rick Stimpfle. Možno pripomenúť, že názvom ozón sa označuje taká molekula kyslíka, ktorá na rozdiel od bežnej molekuly kyslíka pozostáva nie z dvoch, ale z troch atómov tohto prvku. "Priame merania peroxidu chlóru nám umožňujú lepšie kvantifikovať procesy úbytku ozónu, ku ktorým dochádza v zimnej polárnej stratosfére. Integrovaním našich poznatkov o chemických dejoch nad polárnymi oblasťami, ktoré sme získali z prieskumných lietadiel, s globálnym obrazom o ozóne a ostatných atmosférických molekulách, ktorý získavame z výskumných družíc, môže NASA zlepšiť modely na predvídanie vývoja množstva ozónu v atmosfére. Lepšie sa bude dať stanoviť aj to, ako bude množstvo ozónu reagovať na pokles úrovne halogénových derivátov uhľovodíkov v atmosfére, ku ktorému dochádza na základe implementácie Montrealského protokolu," hovorí Mike Kurylo, ktorý je manažérom programu výskumu horných vrstiev atmosféry americkej NASA.
Keď sa ľudstvo bude snažiť, možno ešte značne znížiť riziko predpokladaného zániku milióna druhov rastlín a živočíchov. Keď sa snažiť nebude, možno postupne dôjde k postupnému úhynu ďalších a ďalších rastlín a zvierat. Nakoniec možno ostaneme na tejto planéte sami. A čo potom?
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
