osobnosti a rody, ktoré sa svojimi tvorivými činmi zapísali do jej histórie. Širokej verejnosti, ba celým generáciám tak umožnili kochať sa nad krásou zachovaných pamiatok, ktoré nesú ich pečať. K ľudom sa viažu aj najrozmanitejšie príbehy a peripetie zo súkromia. Tieto sa až tak často nedostanú na všeobecnú známosť a práve tu sa k slovu dostávajú archívy ako výdatné zdroje jedinečných informácií, ktoré môžu čo-to poodhaliť aj z osudov slávnych, menej slávnych i obyčajných ľudí. Levočanom a historikom rod Probstnerovcov nie je potrebné zvlášť predstavovať. To, čo je o nich menej známe alebo neznáme, nám ponúkajú archívne dokumenty uložené v Štátnom archíve v Levoči.
V 19. storočí patrili šľachtici Probstnerovci v Levoči k najvýznamnejším rodom, ktorí sa v spišskom regióne dokonca radili k najmajetnejším. Preslávili sa hlavne podnikateľskou činnosťou v baníctve a hutníctve na Spiši i Gemeri, v samotnej Levoči výstavbou nádherného romantického parku a kúriou v areáli dnešnej nemocnice, altánkom na hradbách. Zaslúžili sa o železničné spojenie Levoče a Spišskej Novej Vsi, výstavbou a rekonštrukciou mnohých ciest a mestského vodovodu. Zasahovali temer do všetkých sfér života Levoče, umenia a komunálnej politiky nevynímajúc. Nezabúda sa na nich ani dnes, veď ich meno nesie hlavný cestný ťah prechádzajúci Levočou Probstnerova cesta.
Od poddaných medzi šľachtu
Probstnerovci sa na Spiši objavili v 20-tych rokoch 18. storočia v podtatranskej obci Stará Lesná ako obyčajní poddaní. Pravdepodobne sem prišli s nemeckou prisťahovaleckej vlnou po morovej epidémii v roku 1710. Zo Starej Lesnej šiel skúsiť šťastie do Levoče jeden z členov Probstnerovcov Adam. Okolo polovice 18. storočia sa tu usadil, oženil a živil sa ako pomocný banský robotník. Čoskoro začal v baníctve podnikať. Darilo sa mu v ňom natoľko, že za krátky čas nadobudol pomerne veľký majetok a stal sa plnoprávnym levočským mešťanom. Tak hmotne zabezpečil nielen svoju rodinu, ale ďalším probstnerovským generáciám dal do vienka ako profesiu baníctvo a hutníctvo. To sa stalo základom prosperity rodu. O ďalšie zveľadenie otcovho majetku a nadobudnutie obcí Nová Ľubovňa a Jakubany, zvučné meno rodu a v roku 1833 získanie armálesu a predikátu "de Neo Lubló et Jakubján" sa zaslúžil jeho syn Andrej.
Nešťastná láska
Zdá sa, že bohatstvo neprinieslo Probstnerovcom šťastie. Nakoľko sa im darilo v profesijnej oblasti, natoľko im osud nadelil problémy, smutné epizódy až tragédie v súkromí. Tak napríklad spomínaný Andrej sa po smrti svojej manželky oženil druhýkrát, čo by, pravda nebolo nič mimoriadne. Ibaže on, 56-ročný vdovec, si vzal za manželku už snúbenicu svojho syna Andreja ml., 22- ročnú Máriu Karolínu Fuchsovú. Prvorodeným dieťaťom z tohto manželstva bol syn Adolf (narodil sa v Levoči 30. marca 1816). V duchu rodinnej tradície vyštudoval baníctvo a okrem majetku v Levoči, Novej Ľubovni a Jakubanoch vlastnil aj nehnuteľnosti na Zemplíne v tokajskej oblasti. Finančne teda vôbec nestrádal. Aký bol jeho milostný mládenecký život, kým nestretol svoju životnú lásku, krásnu šľachtičnú Žofiu Jančovú, nevedno. Dosť na tom, že sa s ňou, mladučkou, tajne zosobášil proti vôli rodičov na Silvestra v roku 1848. V čase ženby mal už 32 rokov, ona len 18 (Probstnerovci boli totiž evanjelici, Jančovci katolíci). Postupne sa im narodili štyri deti Vojtech Andrej, Mária Žofia Amália Karolína, Žofia Adolfína Barbora a Oto Aurélius. Ich manželstvo však nebolo šťastné a po 10 rokoch sa de facto rozpadlo. V tom čase žilá celá rodina v kúrii v Jakubanoch. Aký bol vlastne Adolf? Nuž, ako to už k bohatým pánom a ich zábavám patrí, aj on náruživo holdoval poľovačkám. Jeho manželka ich dokonca označila ako divoké a bezuzdné. Ale nielen to. Adolf bol podľa nej chorobne žiarlivý, na čo mu ona vraj nedávala najmenší dôvod. Vyvolával časté scény žiarlivosti, bol k nej hrubý a manželské nezhody sa neobišli ani bez fyzického násilia, za čo Adolf strávil 3 dni vo vyšetrovacej väzbe levočskej sedrie. Vrcholom bolo, keď ho manželka napokon aj s ich 4 maloletými deťmi opustila. A aká bola Žofia? Mal dôvod Adolf žiarliť? Ťažko povedať. Isté je to, že bola naozaj veľmi pekná. Svedčí o tom aj jej obraz namaľovaný v životnej veľkosti, ktorý je dnes súčasťou interiéru minoritského kostola v Levoči. Pochádza od majstra Teodora Boemma, ktorý ju zachytil na plátne ako sväticu pod krížom (ako Mater Dolorosu). Dielo je svojím spôsobom mimoriadne zaujímavé stvárnením svätice. Chcel maliar azda niečo o nej naznačiť, keď ju zvečnil na obraze síce ako sväticu, ale s prekríženými nohami?
Vražda a samovražda
Akoby toho všetkého ešte nebolo dosť. Nasledovala oveľa horšia epizóda v živote tejto rodiny. Tragédia v pravom slova zmysle. Adolf Probstner bol bez svojej manželky a detí veľmi nešťastný a ich neprítomnosťou trpel. Sám sa bezúspešne pokúšal o urovnanie manželského sporu a o návrat svojej ženy. Dokonca s ním súcitili aj dedinčania, ktorí sa na vlastnú päsť vybrali za Žofiou a prosili ju, aby sa vrátila. Nič však nepomáhalo. Tak sa začal Adolf zaoberať myšlienkou samovraždy, ak sa manželka k nemu nevráti. O svojom úmysle upovedomil svoju rodinu. Na dverách i okenici svojej kúrie v Jakubanoch pripevnil oznamy o tom, že si nepraje byť vyrušovaný. Zúfalcovi sa rozhodol v ťažkej situácii pomôcť jeho dlhoročný priateľ a príbuzný Eduard Máriáši. Adolf sa na jednej strane chcel dať so svojou manželkou Žofiou rozviesť a žiadal Eduarda o intervenovanie u spišského biskupa. Po rozvode hodlal konvertovať na katolícku vieru. Na druhej strane zasa usiloval o návrat Žofie a usporiadanie ich manželského života. Máriáši tu chcel využiť Adolfovu neľahkú situáciu a snažil sa od neho získať za pomoc pri rozvode majetkový podiel z markušovského komposerátu. Počas Máriášiho návštevy u Probstnera v Jakubanoch 21. augusta 1861 sa medzi nimi strhla hádka a keď Eduard Máriáši neuspel so zamýšľaným prevodom majetku, adresoval niekoľko hanlivých slov jeho manželke. Toto už Adolf nezniesol a žiadal zadosťučinenie. Svojho protivníka vyzval na súboj a ponúkol mu zbraň. Keďže sa jej nechopil, ba k Adolfovi pristúpil ešte bližšie, ten na ňho v afekte zo vzdialenosti 3 krokov vystrelil. Nebola to smrteľná rana a Máriáši ešte stačil prejsť do vedľajšej izby. Druhým výstrelom ho už usmrtil. Smrtiace guľky z pištole sú dodnes súčasťou vyšetrovacieho spisu vraždy Eduarda Máriášiho ako "corpus delicti", uloženom v Štátnom archíve v Levoči, vo fonde Krajský súd v Levoči. Bezprostredne po čine Adolf Probstner zavolal richtára a nechal ho zapečatiť izby, kde sa tragédia odohrala a odovzdal sa do rúk spravodlivosti. Súdneho procesu sa však nedožil. Svoju životnú púť ukončil ako 45-ročný samovraždou ešte počas vyšetrovacej väzby, keď sa bodol vo väznici kuchynským nožom do srdca. Stalo sa tak symbolicky na Silvestra 1861, teda v deň 13. výročia jeho sobáša so Žofiou. Jej i deťom zanechal krátky, dojemný list na rozlúčku. V testamente im odkázal celý majetok. Nezabudol ani na slúžku či vychovávateľku detí, ani na lesných robotníkov a dedinčanov, ktorí sa mu snažili byť nápomocní. Zdá sa, že napriek všetkému ho mali radi. Adolf Probstner je pochovaný na levočskom evanjelickom cintoríne v spoločnom hrobe so svojím 5-ročným synčekom Otom, ktorý o necelé štyri mesiace po jeho smrti zomrel na šarlach. A Žofia? Zomrela o osem rokov neskôr ako 38-ročná vdova na tuberkulózu.
Alena Kredatusová, Štátny archív v Levoči
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
