Prečo je vo výsledkoch OH v Amsterdame len jeden Košičan?
S amsterdamskými olympijskými hrami v roku 1928 súvisia tri príbehy košických, resp. východoslovenských športovcov. Vo výsledkových listinách však za čs. farby oficiálne figuruje iba výsledok jediného športovca - atléta Jozefa Koščáka. O istú účasť na OH prišiel iný - zápasník Alexander Szabó. Do tretice - iný rodák spod Tatier získal dokonca medailu, ale za Maďarsko. Ako to bolo vtedy na Hrách IV. olympiády v tomto holandskom meste?
Smoliarska sezóna Jozefa Koščáka
V čase prvej Česko-Slovenskej republiky bol bezkonkurenčnou vytrvaleckou "jednotkou" Jozef Koščák. Tento Košičan v mladosti začínal ako zápasník, neskôr našiel uplatnenie v celkom inom odvetví. Upútal svojím bežeckým talentom a získali ho pražské a brnenské atletické kluby. Počas svojej dlhoročnej obdivuhodnej kariéry získal na dráhe, v krose, lesnom i cestnom behu v súťažiach jednotlivcov i družstiev celkom 56 medailí z majstrovstiev ČSR. Utvoril 21 čs. rekordov, z ktorých niektoré prekonal až Emil Zátopek. Korzár o ňom publikoval vlani v júli monotematickú stranu pri jeho nedožitej storočnici (narodil sa 8. 6. 1903 v Košiciach - zomrel 10. 1. 1979 v Brne). Na OH v Amsterdame nepostúpil z rozbehu na 5000 m, na čom sa "podpísali" nielen existenčné starosti vo vtedajšej hospodárskej kríze, ale tiež prekonaný ischias a napokon nepríjemné naťahovačky okolo nominácie.
Ukrivdený Alexander Szabó k profíkom
Boli to časy, kedy žiadny slovenský športovec nemal isté miesto v reprezentácii, hoci by bol šampiónom i v medzinárodnom meradle. To bol aj prípad zápasníka Alexandra Szabóa. Tento Košičan zažiaril v predolympijských sezónach, no do Amsterdamu napokon pre neho nebolo miesto vo výprave ČSR. Roku 1926 získal na majstrovstvách Európy v Rige bronzovú medailu a roku 1927 v Budapešti sa stal majstrom Európy, keď na žinenke pod šapitó cirkusu Beketow nenašiel premožiteľa. Doma však nebol prorokom. Kvalifikačné stretnutie s Oldřichom Pštrosom z Bivoja Žižkov sa skončilo po neregulárnom priebehu nerozhodne a jury sa priklonila na stranu pražského zápasníka, nie na stranu borca KAC. Mladý Šaňo (ročník 1910) znechutený pomermi prijíma roku 1930 ponuku z USA. Na americkom kontinente urobil Szabó závratnú kariéru, keď sa stal šesťnásobným profesionálnym majstrom sveta.
Medaila Bélu Szepesa pre Maďarsko
O iný "prípad" išlo v súvislosti so športovcom, ktorý mal síce slovenské korene, ale osud mu pripravil vyniknúť v inej krajine, v inom odvetví, v akom pôvodne začínal, ba aj pod iným menom... Ide o atléta Bélu Szepesa (5. 9. 1903 v Spišskej Novej Vsi - 20. 6. 1986 v Budapešti). Korzár uverejnil príspevok o ňom vlani pri príležitosti jeho nedožitých 100 rokov. Rodák zo Spiša sa pôvodne volal Vojtech Strauch. V Maďarsku sa vypracoval na vynikajúceho oštepára, sedemnásobného majstra a rekordéra. V Amsterdame získal striebornú olympijskú medailu, čo bol vrchol jeho športovej dráhy. Úspešnú kariéru urobil aj neskôr ako umelec. Najznámejší bol svojimi karikatúrami.
* * *
MMM vznikol z olympijskej inšpirácie
Vojtech Bukovský na troch OH nielen ako funkcionár
"Chceli sme v našich Košiciach zhromaždiť synov každého národa a usporiadať čo len na niekoľko dní ideálnu ľudskú harmóniu, bratstvo a priateľstvo." Zaiste v tomto citáte tušíte nielen športové podujatie, o ktoré ide, ba aj autora myšlienky. Je ním nikto iný, ako Vojtech Bukovský "otec" Medzinárodného maratónu mieru. K myšlienke, ktorú potom premenil v čin, inšpiroval sa práve na olympijských hrách. Bol takou významnou osobnosťou, presahujúcou Košice a svet maratónu, že si zaslúži osobitnú zmienku aj v olympijskom seriáli. Zvlášť aj preto, že v tomto roku ide o dve jubileá: 110 rokov od jeho narodenia a 80 rokov od založenia maratónu v Košiciach.
Pôvodne ako Béla Braun, pochádzajúci zo židovskej rodiny (narodil sa 4. 11. 1894), dostal prvé olympijské impulzy už ako stredoškolák na košickej reálke. Ich pôvodcom bol úspešný košický olympionik, držiteľ striebornej medaily z OH roku 1912 v športovej gymnastike v Štokholme Ľudovít Kmeťko - jeho učiteľ telocviku. Na budapeštianskej technike sa stal z neho všestranný športovec, neskôr všestranný funkcionár a organizátor v rôznych športoch. O jeho diapazóne svedčí fakt, že pôsobil v atletike, šerme, lyžovaní, zápasení, cyklistike, tenise, turistike, futbale, ba dokonca i v motorizme. Srdcu najbližšia mu bola atletika, kde na pôde KAC Košice plne rozvinul svoj organizačný talent a ambície.
V Paríži roku 1924 ho uchvátili najmä fínski bežci na čele s legendárnym Paavom Nurmim. Zážitok z maratónskeho behu, korunovanom tiež víťazstvom Fína Albina Stenroosa, mal vari najväčšiu silu. Ešte v tom istom roku pretavil olympijský podnet v založenie prvého Slovenského maratónu. Až do druhej svetovej vojny sa konal vždy 28. októbra na počesť vzniku ČSR.
Na ďalších olympijských hrách roku 1928 v Amsterdame bol členom oficiálnej čs. výpravy a pôsobil ako rozhodca atletických súťaží, konkrétne v maratóne. Rok pred OH v Los Angeles sa mu podaril skvelý ťah pre "imidž" rekordným štartom argentínskej bežeckej nádeje Juana Carlosa Zabalu v Košiciach, čo nadobudlo umocnený dojem po jeho víťazstve v olympijskom maratóne roku 1932. Jeho tréner Alejandro Stirling sa pri svojom návrate do Košíc roku 1959 s iným argentínskym zverencom Osvaldom Suarezom priznal, že to bola košická skúsenosť, ktorá bola základom Zabalovho olympijského triumfu. Ako vieme, na MMM neskôr štartovali ešte ďalší traja víťazi OH - Abebe Bikila (Rím 1960 a Tokio 1964), ďalší Etiópčan Mamo Wolde (Mexico City 1968) a Waldemar Cierpinski (Montreal 1976 a Moskva 1980). Aj tento skvelý nemecký bežec priznal, že často pri svojich dôležitých pretekoch myslel na svoj maratónsky debut v Košiciach (1974) i na ďalšie tunajšie štarty.
Na tretích olympijských hrách roku 1936 v Berlíne bol Vojtech Bukovský iba fanúšikom, no nielen pasívnym. Na všetkých troch olympiádach vysielal ako spravodajca do rôznych novín, čo bol ďalší cenný rys jeho športového pôsobenia. Na olympiádach aj na prvých troch majstrovstvách Európy v atletike - Turín 1934, Paríž 1938 a Oslo 1946 - okrem rozhodcovských a novinárskych schopností uplatnil aj manažérske v prospech svojho maratónu. Prejavilo sa to na jedinečnej škandinávskej ére a na štartoch absolútnej svetovej špičky, povedzme v účasti siedmich maratónskych majstrov Európy, svetových rekordérov a ďalších popredných bežcov zo všetkých kontinentov.
Po traumatizujúcich zážitkoch počas šiestich rokov maďarskej okupácie Košíc, kedy bol rasovo perzekvovaný a zachránil sa len zásluhou solidarity niektorých ľudí, ktorí nestratili humanizmus, zmenil si roku 1945 meno na Vojtech Bukovský. Nerezignoval ale ani nerekriminoval, zachoval sa po svojom fair play. Pustil sa znova do organizovania maratónu, získal si nových spolupracovníkov, odovzdával zo seba to najlepšie. Navždy odišiel 30. 11. 1963 cestou na Plejsy pri Krompachoch, kde mal prednášať na lyžiarskom školení. Až do svojej derniéry dokázal svojou neúnavnou, invenčnou a obetavou prácou získať maratónu s visačkou MMM (od roku 1952) skutočne svetové meno. Jeho nasledovníci, ďalšie generácie v organizačných výboroch až po terajší Maratónsky klub, rozvíjajú jeho odkaz. Ten odkaz má v sebe aj olympijský punc.
* * *
Úryvky zo "story" maratónca Takáča
Na fotografii v knihe "Tisíc hviezd" od Ladislava Krnáča na 16. strane tréningový štart amerických šprintérov Owensa, Wykoffa a Metcalfa počas OH roku 1936 v Berlíne so zaujatím sleduje skupinka atlétov a divákov v oblekoch. Autor okrem štartéra uviedol maďarského šprintéra dr. Sira a ešte talianskeho míliara Lanziho. Muža medzi nimi nespoznal, ak by však slovenskú atletiku ovládal lepšie, nemal by problém spoznať v ňom maratónca Jána Takáča. Ak by nemal na snímke iba polovicu hlavy ďalší člen čs. výpravy s vlajkou na saku, povedali by sme, že ide o vysokého prekážkara Polameho, takto ho nemožno identifikovať. Príklad v nezvyčajnom začiatku uvádzame zámerne, lebo je typický v mnohom pre tohto východoslovenského atléta - olympionika.
Pre uvedené tvrdenie aspoň krátky dôkaz zo "story" Jána Takáča, lebo nebol zanedbateľnou postavou v histórii čs. aj slovenskej atletiky. Eodáka z Choňkoviec (v tom čase okres Sobrance, ako mal uvedené v občianskom preukaze) zahnala hospodárska kríza z východného kraja republiky až na západnú. Zamestnanie našiel až v Prahe a tam aj ďalšie uplatnenie. Prácu stolára, z ktorého sa stal napokon uznávaný reštaurátor starožitného nábytku, mu našli atléti ŽSK Hagibor a vytrvalecký talent rozvíjal medzi atlétmi SK Slavia. Tomuto klubu ostal verný počas celej športovej dráhy, nuž aj preto unikol pozornosti jeho pôvod.
Kto raz okúsi maratón, zvyčajne ostane v jeho osídlach. Ján Takáč v roku 1933 skúsil hneď tri a ten tretí - Tyršov maratón v Prahe vyhral. V kvalifikácii na OH 1936 v Hradci Králové bol prvý. Ako to bolo v Berlíne? Olympijský maratón sa konal 9. augusta a štartovalo v ňom 56 bežcov z 27 krajín. Zvíťazil Kórejčan v drese Japonska Kitei-Son za 2:29:19,2 h, čo bol rekord OH. V náročných podmienkach dobehla trojica reprezentantov ČSR takto: 19. Miloslav Luňák (Slavia) 2:50:26, 21. Ján Takáč (Slavia) 2.51.20, 38. Josef Šulc (Sparta) 3:11:47.
"Počas maratónu bolo v Berlíne veľmi horúco, trať bola dosť kopcovitá. Nedobehlo do cieľa štrnásť pretekárov, vzdal aj Argentínčan Zabala, predchádzajúci olympijský víťaz z Los Angeles. Vedel som, že nemám na popredné umiestnenie, preto som bežal na istotu." Spomínal na svoju olympiádu v roku svojich 80. narodenín Ján Takáč a dodal: "Pred štartom som bol po prvý raz aj naposledy vyšetrovaný športovým lekárom."
Počas 13 rokov aktívnej činnosti absolvoval Ján Takáč 30 významnejších pretekov, z nich bolo 19 maratónov. Dvakrát bežal aj v Košiciach - v roku 1936 s odtrhnutou podrážkou skončil na 11. mieste a v roku 1927 obsadil 4. miesto za Francúzom Lerichem, Rakúšanom Balabanom a Rumunom Gallom. Z piatich víťazných maratónov na Štefánikovom roku 1937 v Bratislave získal čs. majstrovský titul a na Baťovom v roku 1939 v Zlíne mu patril český ma titul. Tam dosiahol rekordný čas I. ČSR, ktorý mal hodnotu 2:37:29,8 h. Zo slovenských maratóncov ho prekonal až Košičan František Kania časom 2:30:32 počas MMM v roku 1963.
Prvý významný slovenský maratónec Ján Takáč zomrel v Prahe ako 86-ročný. V rodine bežeckého nasledovníka nemal, dcéry Helena, Marcela, syn Pavel, vnúčatá aj pravnúčatá robili iné športy. Pozoruhodné je i o, že jeho nasledovníci Martin Vrábeľ v Soule 1988 ani Róbert Štefko v Sydney 2000 nedobehli, a tak je Ján takáč doteraz jediným Slovákom v cieli olympijského maratónu.
Autor: Miroslav Hazucha
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
