prežitie.
Ako teda funguje chémia lásky? Zaľúbení tvrdia, že si pripadajú ako strhnutí povodňou. To sa na počudovanie od vedeckého pohľadu príliš nelíši. Sú totiž naozaj v takej záplave chemických látok, že sa v nich doslova topia. Pohľady očí, dotyk rúk, závan vône milovanej osoby spustí povodeň začínajúcu v mozgu, prebiehajúcu nervami a končiacu až v krvnom obehu. Výsledok pozná každý rozbúši sa srdce, zrýchli dych, sčervenie tvár, spotia sa dlane, roztrasú nohy. Pripomína to príznaky stresu. Mechanizmy aj prejavy sú prakticky totožné.
Nad všetkými ostatnými pocitmi je mimoriadne eufória, pretože väčšina novovznikajúcich chemických látok patrí do rodiny tzv. amfetamínov. Sú to: dopamín, noradrenalín a predovšetkým fenyletylamín. Anthony Wash, autor knihy Veda lásky alebo Ako porozumieť láske a jej vplyvom na dušu a telo, napísal: "Práve fenyletylamín je to, čo na našej tvári vyludzuje onen značne nahlúply úsmev zaľúbených. Ak stretneme niekoho, kto nás zaujme, zatrúbi v továrni na výrobu fenyletylamínu siréna."
Lenže ani vysoká hladina fenyletylamínu nie je tak, ako nič v tomto svete, večná. Preto aj tie najromantickejšie lásky bývajú relatívne krátke. Ľudský organizmus si voči fenyletylamínu vytvára postupne toleranciu. K pocitu trvalo intenzívnej zamilovanosti by sme potrebovali tejto lásky stále viac, ale v skutočnosti sa jeho produkcia naopak znižuje. Po dvoch až troch rokoch už "palivo" romantickej lásky úplne chýba. To znamená aj koniec eufórie a pre mnohých ľudí aj koniec lásky i vzťahu. Niektorí z nás potrebujú intoxikáciu zamilovanosti do tej miery, že sa vrhajú stále do nových dobrodružstiev.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
