iniciátorom a producentom nového divadelného predstavenia Dokonalá svadba. S tým sa predstavili aj tunajšiemu publiku a pre veľký úspech ho opäť uvedú 16. apríla v Jumbo centre. Kým sa však postavil na divadelné dosky v úlohe muža, ktorý sa v deň svojej svadby zobudí v hotelovej posteli vedľa cudzej ženy, porozprávali sme sa nie len o radostiach a strastiach jeho profesionálneho života, ale i všeličom inom.

V ostatnom období ste sa pustili aj do produkcie. Znamená to vari váš čiastkový odklon od herectva?

- To v žiadnom prípade. Skôr je to o tom, že človek chce troška zobrať veci do vlastných rúk a ja som chcel urobiť niečo, čo by mohlo byť nie len pre nás, ale aj pre divákov príjemné. Chcem sa venovať herectvu. No doba je jednoducho taká, že človek musí byť pripravený aj na takéto úlohy.

Dá sa na Slovensku uživiť súkromnou produkciou?

- Odpoveď na túto otázku je dosť zložitá. Myslím, že sčasti sa to dá. Nevravím, že je tu raj alebo miesto, kde by sa dalo ryžovať, ale treba to skúšať. Bez toho to nejde. Kto to neskúsi, nemôže hovoriť, či to ide alebo nie.

S predstavením Dokonalá svadba budete chodiť po Slovensku. Vyhovuje vám tento kočovný spôsob života?

- Herecký život vždy kočovný bol. A na západe fungujú aj veľké hviezdy tak, že s predstavením chodia napr. po celom Francúzsku. Na tom nie je nič neprirodzené. Ak sme si my v minulosti zvykli, že divadlá boli kamenné a diváci tam chodili, tak tá doba je už, nevravím že preč, ale už sa zmenila, a my musíme za divákom aj chodiť.

Je to pre herca obohacujúce stretávať sa vždy s divákom iného naturelu, s inými reakciami?

- Musím povedať, že mimobratislavskí diváci reagujú omnoho spontánnejšie a to je stimulujúce. Pre herca sú to dávky energie, je to veľké zadosťučinenie.

Čo vám dalo alebo vzalo detstvo v umeleckej rodine?

- Nemôžem povedať, že by mi niečo vzalo. Skôr mi dalo to, čo sa mnohým deťom nepošťastilo - prežiť filmovačky, exteriéry, filmové štúdiá... My sme vlastne každé leto takto trávili prázdniny. Pre mňa to bolo len niečo navyše, niečo, čo ma obohacovalo a čo som mal nesmierne rád. Aj preto som už od detstva hovoril, že chcem byť hercom. Pre mňa to bolo absolútne prirodzené.

Nestretávali ste sa pre tieto možnosti u rovesníkov so závisťou?

- Ani nie. Skôr to možno boli posmešky, že mi trošku závideli a tak sa mi snažili posmievať. Ale nebolo to nič strašné. A s tou závisťou je to tak, že je to, bohužiaľ, ľudská vlastnosť a neresť, takže s tým sa človek stretáva v živote bežne. Keď som bol mladší, tak ma to trápilo, lebo som to nevedel pochopiť. Teraz sa tým nezaťažujem. Tí ľudia nestoja za to, aby som sa nimi zapodieval.

Čo vás irituje na svete?

- Hlúposť, nechcenie, tá okrídlená veta: "To sa nedá." a taká tvrdohlavá neústupčivosť, ktorá hraničí s hlúposťou.

A čo vás naopak na ňom fascinuje?

- Radosť, láska, Boh-príroda to že sa Boh dokáže premietnuť do všetkého - do listu, do stromu, do kameňa, do vody, do kvapky...

Čo vás fascinuje na láske?

- Že máte vždy také teplo pri srdiečku.

Vraj ste ako Býk konzervatívny. Je to pravda?

- Troška áno.

A v čom najviac?

- V takom bežnom spôsobe života. Ľpiem na istých stereotypoch, to ako som si to vytvoril. Mám rád pohodlie a pekné veci okolo seba. Nemám rád gýč a nerád veci mením. Potom sú veci, ktoré naraz zmením, ale zas len na iný stereotyp.

A vo výchove, hoci máte ešte len dvojročné dieťatko, sa už konzervatívnosť nejako prejavuje?

- V každom prípade beriem našu dcérku ako seberovného partnera. A to aj vidno, že ten človiečik je síce bytosť, ktorý je z nás dvoch, ale je samostatný, má svoj intelekt, ktorý si rozvíja po svojom a vykročil na svoju dráhu a svoju púť a my ho môžeme len usmerniť. A dúfam, že sa nám to správne podarí. Aby si našla tú správnu cestu.

Bolo narodenie Tarunky naplnením vášho životného sna?

- Absolútne.

Čo sa zmenilo od toho dňa, keď ste ju po prvý krát držali v náručí?

- Ja som ju držal hneď po pôrode, lebo som bol pri ňom. Naraz, to teraz vyzerá ako fráza, ale je to tak, sa život zmení v tom, že človek má odrazu iné hodnoty, úplne iným veciam pripisuje dôležitosť. Zdravie a ten človiečik je vám odrazu prvoradý a všetko ostatné ide bokom. Aj vaše ego.

Čo konkrétne sa u vás prispôsobilo Tarunke?

- Dá sa povedať, že všetko. Odrazu bola náš stredobod vesmíru. Tak to je, menia sa priority, už nemyslíte na seba, že idete tam alebo onam, ale v prvom rade na to, čo si ona vyžaduje, čo potrebuje a podľa toho konáte. Nemyslíte na seba, myslíte na ňu, myslíte na svoju partnerku a keď ste od nich, tak máte strach, či sa náhodou niečo nestalo a telefonujete, aby ste sa presvedčili, že je všetko v poriadku. To sú aj také banálne veci, z ktorých sa skladá život. Ale je to veľmi dôležité.

Neplánujete pre Tarunku súrodenca?

- Samozrejme, že sa o tom rozprávame, ale zatiaľ je Tarunka malá, takže určite ešte rôčik počkáme.

Čo vás zvykne trápiť?

- Bežné veci. Trápi ma aj situácia na Slovensku, aj životné prostredie. Trápi ma, že ten krátky čas, ktorý nám bol zverený na tejto planéte, si dokážeme premrhať a nech sa na mňa nikto nenahnevá, ale myslím, že to slovo sem aj patrí, až presrať. To ani nie sú žabomyšie vojny, to sú koľko krát hlúposti od nenávisti až po nezmyselné ubližovanie...

Ako veľmi vás trápila situácia, keď vás Milan Kňažko ešte vo funkcii ministra odvolal z postu šéfa Novej scény a nakoniec sa ukázalo, že neprávom?

- S týmto som sa už vysporiadal a už by som to viac nechcel komentovať. S tým, myslím si, že ak má, tak má morálny problém pán Kňažko.

Dokážete odpúšťať takýmto ľuďom?

- Už som mu odpustil. Ale nezabudol som... Lebo viete, keby som povedal, že som mu už odpustil a aj zabudol, tak mnohí by si to vysvetlili ako slabosť. Ja som to raz aj povedal a potom mi to vytýkali, že ako to môžem povedať. No myslím si, že nenávisť nemôžeme v sebe živiť a polievať, lebo z nenávisti ešte nič pozitívne nevzniklo a ja nechcem žiť z nenávisti. Chcem žiť z lásky.

U herca by mala byť fyzická a psychická kondícia v rovnováhe. Ako sa o ne staráte?

- O fyzickú tak, že cvičím a že si hľadám rôzne projekty, ako napr. s mojím kamarátom Petrom sme si vymysleli Ilegálny pretek. Znamená to, že pôjdeme po vytýčenej trase, ktorú si náhodne vyberieme a nesmieme z nej uhnúť na viac ako na 2 alebo 5 metrov. Budeme mať GPC a to nás bude usvedčovať, či sme z cesty vybočili. Takže, keď prídeme k nejakej prekážke, musíme ju podliezť alebo preliezť, ale nie obísť. Všetko musíme prekonať. To je fyzická stránka. A duchovná - snažím sa čítať múdre knihy, meditovať a hľadať v sebe akýsi stred.

Aké múdre knihy čítate?

- Čítam veľa o budhizme, knihy, ktoré majú niečo spoločné s duchom, ale čítam aj o fyzike, lebo ma to zaujíma.

Hovorili ste, že v rámci ilegálneho behu nesmiete zísť z cesty. Stalo sa vám, že ste sa aj v reálnom živote pristihli, že schádzate z cesty a potrebujete sa vrátiť?

- Áno.

A?

- Bol som rád, že som vôbec na to prišiel tak skoro, že som sa ešte mohol vrátiť a že som to dokázal. Lebo niekedy je pohodlné z tej cesty zísť a nevrátiť sa.

Pomohol vám v tom niekto?

- Pomohol mi v tom niekto tým spôsobom, že cez neho som na to prišiel. Ale dokázať to musí každý sám, nikto to zaňho nespraví.

Ako intenzívne sa venujete meditácii?

- Keď vám poviem, že niekedy meditujem aj pri šoférovaní, neviem, či mi uveríte.

Kto vás k meditácii priviedol?

- Sú rôzne filozofie, ktoré obsahujú meditácie. Vlastne aj modlitba je svojím spôsobom meditácia, len neviem, či to naši farníci tak vysvetľujú a učia, že je to forma, ktorou môžete dôjsť k úžasným stavom a veciam. Na naučenie toho sú techniky a sú aj ľudia, ktorí vám to ukážu a dokážu vás to naučiť. Mne tie základy tiež ukázali.

V rámci svojich ciest ste sa dostali aj do Himalájí. Čo vás tam zavialo?

- Vybrali ma ako jedného z hercov do filmu Sagarmata.

Ovplyvnil ten pobyt váš pohľad na svet?

- Bol to jeden z mojich veľmi výrazných životných míľnikov.

Ako vás to ovplyvnilo?

- Našiel som tam sám seba... Som síce s chybami, tak ako každý iný, ale snažím sa ich zmysluplne odstrániť alebo eliminovať. Keď ma niekto na niečo upozorní, snažím sa o tom premýšľať. A ak to tak naozaj je, rozmýšľam kde som spravil chybu a ako to napraviť.

Istý čas ste so svojou bývalou ženou Zuzanou nemali najlepšie vzťahy. Je to medzičasom už lepšie?

- Áno, naše vzťahy sa skonsolidovali a urovnali.

Čo k tomu prispelo?

- Komunikácia a dialóg. Tie sú vždy minimálne na 50% základom dobrých vzťahov. A aj snaha pochopiť toho druhého a trošku sa vzdať svojho ega v prospech toho druhého.

Pričom strata ega je ale zrejme to najťažšie.

- Absolútne. Myslíte si totiž, že tie veci tak majú byť, takto ich vnímate. A keď začnete vrstvu po vstve otvárať a odtŕhať, naraz zistíte, že to ego je tam veľmi tvrdo zasadené a obnažiť ho do úplnej nahoty je veľmi bolestivá vec.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.