čelenka bola objavená archeológmi v roku 1801. Toho času je uložená v depozitári múzea. Tá druhá je zatiaľ na neznámom mieste...
"Mýtus, povesť, legenda - plné božskej iskry jedného z najväčších básnikov, ale predsa len básnika...," píše autor knihy Bohovia, hroby, učenci - C. W. Ceram, v súvislosti s Heinrichom Schliemannom, ktorý bezvýhradne uveril Homérovi. Lopatou dokázal objasniť to, do čoho dovtedy stovky kníh vnášali chaos...
V príbehoch zo slovenských hradov nehľadajme medzi povesťou a dokázanou realitou predel, alebo plot medzi jedným a druhým. Pretože aj románopisec takého kalibru ako Irving Stone o tom istom Schliemannovi napísal: "To romantici pretvárajú svet. Realistom stačí, keď si naplnia bruchá..."
Ruiny hradu Šariš. Nepočuť tu hlas zvona zo strážnej veže, ani hlahol slávnostných fanfár triumfu. Ticho preruší iba vietor, krákorenie hladných krkavcov a húkanie sov. Oni sú dnes hradní páni.
Bývalý pán dekan, farár vo Veľkom Šariši, porozprával mi svoj príbeh. Hoci to bolo dávnejšie, pamätám si, ako mu tvár horela nadšením. On i jeho mnohí predchodcovia boli presvedčení, že pod nánosmi vekov, hliny a sutín sa nachádzajú senzačné historické predmety z čias, keď po kamennom nádvorí hradu kráčali nohy významných Rimanov oblečených v tógach alebo bojovom pancieri. Nevyspytateľné sú cesty histórie takej dávnej, že sa meria na stá a tisícročia. Do dnešných dní nevieme úplne presne ako sa mohla dostať strieborná misa Bruta Marca Junia, vraha Júliusa Ceasara na územie Slovenska. V okolí Šarišského hradu podľa názoru niektorých historikov sa môžu nachádzať hroby "bohaté zlatom", akoby ich svojho času nazval Schliemann. Proti takýmto úvahám nič nenamietal ani taký významný a neúnavný profesor Budinský Krička...
Dunaj, severná hranica rímskeho impéria. Cisár a filozof Marcus Aurélius píše na brehu prevaľujúcich sa vôd Hrona svoju štúdiu. Je to prvá kniha napísaná na našom území. Na zabudnutej trenčianskej skale ostal významný písomný dokument o prítomnosti rímskych légií na Slovensku. Pisár légie ho vytesal do skaly a pripísal dátum - rok 179. Stalo sa tak po víťazstve nad germánskymi Kvádmi.
Rímske kohorty prekračujú vodnú hranicu a postupujú ďalej. Stavajú pevnosti a vojenské tábory. Zvedovia prinášajú správu o "slanom poklade", čiže výveroch slanej vody. Ozbrojená kohorta sa vydáva udaným smerom. Stalo sa tak v čase, keď rímske légie zabrali územia pozdlž toku Dunaja vo Vindobone (Viedeň) a smerovali ďalej k Brigetiu (Komárno) a Augincu (Budapešť). Asi v roku 406 n. l. expanzia rímskych légií končí. "Severná vysunutá kohorta" dosiahla oblasť Šariša a dobyla hrad. Vzácna soľ zo šarišských žriediel dochucovala bohaté stoly Rimanov. Výbojní Sarmati Rimanov zastavili v postupe na sever, a tak hrad Šariš sa stal zvlášť dôležitým opevnením Ríma. Potvrdili to vykopávky v roku 1801. Pod ruinami sa našli rímske mince, zbrane, zlato, šperky, ploché misy diskového tvaru s ornamentálnou výzdobou, ako aj zlatá čelenka, ktorá je uložená v depozitári viedenského múzea. Druhá čelenka je na neznámom mieste...
Do nášho príbehu o hrade Šariš vstupujeme v čase, keď za jeho obrannými valmi našiel útočište kráľ Belo II. "Slepý comes" (gróf). Ako vždy, necháva si opäť a opäť predčítavať od kastelána hradu stav zásob. V zbrojnici sa nachádza 84 dobrých a 10 starých húfnic, jeden kanón zvaný Feuerbixen, 11 mažiarov, hradná puška, 104 centov pušného prachu, 20 ohnivých gúľ...
Boli časy, keď na hrade Tubul bolo veselšie. Rúcali sa pohanské chrámy a neznámi bôžikovia tonuli vo vodách Torysy. Namiesto nich sa začali stavať kresťanské svätyne. Belo II., vtedajší uhorský kráľ, sa stal veriacim katolíkom. Jeho nezvyčajne pekná a múdra dcéra bola zamilovaná do hradného pána na Šariši Svätoboja. Bolo verejným tajomstvom, že sa na hrade pripravuje sobáš. Pána šarišského hradu Svätoboja pokrstil sám svätý Cyril počas svojho putovania po hornom Šariši. Romantická láska sa stala námetom ľudových spevov. Ale ako to už zvyčajne býva v tomto slzavom údolí sa objavil pokušiteľ. Večný boj dobra proti zlu má svoje biblické pokračovanie. Lúpežný rytier Kund žiada Bélu II., aby mu dcéru Alžbetu dal za manželku. Drzosť to bola neslýchaná. Svedectvo úpadku morálky a úcty ku kráľovskému majestátu. Belo II. je však panovník známy svojou rozvahou. Uvedomuje si, že hnev je veľmi zlý radca. Neodmieta pohana, zatiaľ nie. Zavolá Alžbetu, aby sama rozhodla. Ponúka rytiera vínom. Kund je však popudlivý a spupný. Ťaží z nestabilnej náboženskej scény, ktorá prevláda na Šariši. Alžbeta jemne odmieta ponuku na sobáš. Upozorňuje Kunda, že je už zasnúbená. Je decentná, plná snahy, aby neurazila pytača. Ten však začne zúriť, maska zamilovaného padá a pod ňou sa objavuje pravá tvár primitívneho násilníka. Zahrozí a sľubuje krvavú pomstu. Vojaci siahajú po zbraniach, aby drzúňa strestali na mieste. Kráľ však mávne rukou, len žiadne násilie.
Onedlho sa Kundovi naskytá príležitosť splniť svoju hrozbu. Jeho ozbrojená tlupa prepadne kráľovský sprievod. Bitka končí v neprospech Bela II. Lúpežný rytier Kund, zaprisahaný nepriateľ kresťanskej viery, zajal kráľa, ale ten ani vo väzení nezmenil názor. A tak je potupený, ponížený a na obe oči oslepený. Hŕstka odvážlivcov kráľa a časť jeho sprievodcu vyslobodí z pazúrov zloducha. A koče so slepým kráľom a jeho dcérou sa rútia nocou smerom k hradu Šariš. Svätoboj sľubuje barbarovi pomstu. Kráľovská rodina za múrmi je zatiaľ v bezpečí.
Alžbetine svadobné rúcho je ušité. Deň svadby určený. Lúpežný rytier Kund však najíma žoldnierov a postupuje smerom na Šariš. Svätoboj otvára hradnú pokladnicu. Je v nej prastará a nesmierne cenná čelenka, kráľovský skvost pre kráľovskú dcéru Alžbetu. V tom okamihu z hradnej veže zazneje poplašný zvuk zvona. K hradu sa blíži nepriateľ. Nádvorie je plné dievčat z okolitých obcí, ktoré boli Alžbetou pozvané na svadbu. Mocné ramená vojakov sa oprú o hradnú bránu, zapadá veľká závora. Barbari obsadia celé okolie. Je ich presila. Svadobní hostia namiesto čaší sa chytajú kuší. Obrana je však márna. Za niekoľko dní sú už žoldnieri na prvom nádvorí. Na Lysej a Veľkej Stráži už horia ohne, zvolávajú ľud na obranu hradu. Je však neskoro. Svätoboj a Alžbeta sa rozhodli pre spoločnú smrť, aby nepadli do rúk barbarov. Ruka v ruke sa vrhajú z hradnej veže do priepastí.
"Stokrát sto veriacich sa pustilo hore kopcom, aby uchránili Svätoboja a jeho hostí pred barbarmi..." píše miestny kronikár.
Miesto svadobnej hostiny sa na hrade konal smútočný kar. Svätoboj ležal na dne priepasti mŕtvy. Alžbeta sa pri páde zachytila na kroviskách. Celý Šariš smútil. Alžbeta zostala do smrti pri svojom mŕtvom Svätobojovi. Založila kláštor. Na mieste, kde pán hradu Tubul našiel svoju smrť, Alžbeta nechala postaviť kaplnku, ktorú veriaci pomenovali Alžbetkou. Kaplnka tam stojí dodnes...
Alžbetu po smrti pochovali vedľa jej snúbenca. Archeológovia hrob Alžbety objavili v roku 1801. Na mieste posledného odpočinku nešťastnej kráľovskej dcéry a jej milého objavili vzácny poklad. Zlatú čelenku, kráľovskú ozdobu, ktorá je uložená vo viedenskom múzeu...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
