zmyslov. Sú však aj ľudia, pre ktorých je ticho celkom prirodzeným stavom nezaznamenávania okolitých zvukov. Slová sú pre nich hlasné iba kdesi v hlave medzi nepočujúcimi ušami. A preto sa naučili vnímať viac očami, rozprávať rukami, odčítať podľa úst. Sú výnimoční. Dokážu komunikovať spoza skla auta a kaviarne, alebo z diaľky na ulici, v hlučnej premávke.
Vraví sa, že rozprávame skôr pohybmi tela ako ústami. Takmer nič sa ale nehovorí o počúvaní. V každom prípade mimika tváre počas debaty, ani u príslovečne chladných pováh, nie je bez záchvevu. Základným spôsobom reči sme si naozaj rovní. Potreba dohovoriť sa, vo svete ľudí postihnutých pretrvávajúcim tichom, sa v ničom neodlišuje od našej. Nepočujúci majú totiž napriek zdravotnému deficitu porovnateľné schopnosti. Nie sú o nič menej inteligentní a zruční. Chýba im len spätná väzba, fungujúci sluch. Ich vada im ale veľakrát dopomohla zdokonaliť sa v postrehu, lepšie sa koncentrovať na prácu, vnímať rytmus pohybu. V ručnej manipulácii dokážu byť neprekonateľní. A aj keď nepočujúci nie sú nedoslýchaví, spájajú ich osudy. Vytvárajú jednu malú súdržnú rodinu, ktorej členovia sa najčastejšie stretávajú na svojich pravidelných podujatiach a tanečných zábavách. Vo väčšinovej, sluchovo nepostihnutej a urozprávanej spoločnosti vlastne inú možnosť na zoznámenie nemajú.
Dom Nepočujúcich na Kováčskej ulici v Košiciach je sídlom základnej organizácie Slovenského zväzu sluchovo postihnutých. Poskytuje služby aj pre nedoslýchavých. Zväz pracuje s celorepublikovou pôsobnosťou od roku 1949. Po celý čas svojej existencie ostáva jedinou inštitúciou obhajujúcou práva a potreby sluchovo postihnutých vo všetkých oblastiach života. Práca je dosť náročná. Podľa správ Unesco patrí nepočujúcim v celospoločenskej zložitosti riešenia problému druhé miesto po mentálne postihnutých. V Košiciach je vo zväze zaregistrovaných 100 nepočujúcich. V skutočnosti ich je viac, niečo cez 150. Dôvody neregistrácie sú rôzne, osobné, rodinné, ale aj cirkevné. Veľa nepočujúcich nachádza azyl v malých náboženských spoločenstvách a sektách. Podľa záznamov je na území Slovenska približne 7000 nepočujúcich. K nim sa musí prirátať veľké množstvo nedoslýchavých, najmä z prostredia starších spoluobčanov. Tí však nemajú dorozumievacie zábrany a necítia potrebu sa kontaktovať navzájom. Z hľadiska nepočujúcich je komunikačná bariéra s okolím silná. Preto sú domy nepočujúcich v každom väčšom meste na Slovensku.
Dom Nepočujúcich v Košiciach bol od začiatku svojho vzniku spätý s menom pani Balogovej a Jaroslava Chrabačku, predsedu základnej a krajskej organizácie zväzu sluchovo postihnutých. Jeho história sa formovala v polovici osemdesiatych rokov, keď vznikal doslova svojpomocne a brigádnicky z obmedzených finančných zdrojov, v terajších priestoroch budovy, prenajatej reštaurácii Grand. O úspechoch a bohatej činnosti zväzu svedčí množstvo ocenení, medailí a víťazných pohárov zo športových podujatí, umiestnených na stenách, poličkách a vitrínach v klubovniach. Spolu so zasadačkou a kanceláriami patrí nepočujúcim celé poschodie. Malú izbu so stolíkom z času na čas obsadí vedúca pre nedoslýchavých Monika Balogová. Spodná miestnosť vo dvore, kde je reštaurácia Grand je prenajatá predajni načúvacích prístrojov dánskej firmy Widex. Okrem nákupu signalizačných zariadení ju využívajú výlučne nedoslýchaví. Životné príbehy mnohých nepočujúcich sa práve v tomto dome za pomoci pána Chrabačku začali písať zmysluplnejšie. On sám ako nepočujúci sa narodil nepočujúcim rodičom. Odčítať z úst a artikulovať pomerne zrozumiteľne a zvučne sa naučil vďaka mame, ktorá ho nechala zapísať do klasickej školy medzi počujúce deti, aby si zvykol na rušné prostredie. Doma ho podporovala v čítaní. Preto teraz v bežnej komunikácii nemá žiadne problémy.
"V Kremnici, kde som sa narodil," spomína pán Chrabačka, "moja mama viedla knižnicu v špecializovanej škole sluchovo postihnutých. Tam sme sa učili základom posunkovej reči. Čítanie je však pre nepočujúcich tiež veľmi potrebné. Zlepšuje fonetickú pamäť. Artiklácia je potom výraznejšia a zvyšuje možnosť integrovať sa do rozprávajúcej spoločnosti. Pre mojich rodičov, ktorí boli priekopníci v aktívnej komunikácii nepočujúcich, to znamenalo príchod za prácou do Košíc a otcovi zvlášť, ako prvému z nepočujúcich v tomto meste, získanie vodičského oprávnenia. Vtedy to bola veľká udalosť. Ja som chcel viac. A tak v základnej škole Park Mládeže v Košiciach som napriek posmechu ostatných detí vytrvalo sedel s dvomi aparátmi v prvej lavici a pozorne sledoval výklad. Úsilie sa mi vyplatilo. Naučil som sa rozprávať. Zo slovenčiny som mal vždy jedničku. Horšie to už bolo s ruštinou. Nechápal som fonetiku. Chýbal mi prízvuk. V praktickom živote som sa uchytil po štúdiách na strednej škole ako elektrikár. Spravil som si skúšky revízneho technika. Vo zväze nepočujúcich si všimli moje schopnosti. Ponuku na spoluprácu som pred 25 rokmi prijal. Dnes sa práci pre nepočujúcich venujem naplno..."
Spolu so životným elánom, nepodlomeným vrodenou sluchovou vadou, si pán Chrabačka do košického Domu Nepočujúcich preniesol aj svoju milovanú knižnicu. Popri veľkoplošnom televízore, daru z fondu Phare, je jediným zdrojom pre nepočujúcich tak potrebnej kultúry a čítania. Zopár časopisov nepostačuje. Sluchovo postihnutí ale skôr uprednostňujú tanečnú zábavu a biliard. Dva vyradené počítače, ďalší dar košických U. S. Steel, sú podobne málo využívané. Chýbajú financie na prípojku na internet. Napriek nie práve najpríjemnejším skutočnostiam v súvislosti s ekonomickou reformou a slabou možnosťou sluchovo postihnutých uplatniť sa na trhu práce, je v Košickom Dome Nepočujúcich neraz poriadne rušno. Najviac na spoločenských podujatiach, pri stolnotenisových a biliardových turnajoch. Veľa manželských párov nepočujúcich sa zoznámilo práve pri takýchto akciách. Hlučnosť prostredia a množstvo decibelov tu nemá stresujúci význam. Skôr naopak. Vďaka silným rezonanciám, pekne rezko hrajúcich hudobníkov, sú tancujúci nepočujúci schopní vnímať rytmus a melódiu aj dotykom dlaní, pri pohyboch na chvejúcom sa parkete. Kvôli uľahčeniu vnímania pre muzikálne menej nadaných, sa štýl hudby občas napíše na tabuľku na pódiu. Všetko ostatné, ako to býva dobrým zvykom na zábave je už len otázkou nálady a temperamentu. Množstvo zarámovaných fotografií z večierkov a plesov sluchovo postihnutých, plných dôstojných pánov v oblekoch a príťažlivých dám vo večerných róbach, hovorí samo za seba. Niektoré mohli byť ozdobou prominentnejších kultúrnych podujatí a zúčastnili sa na súťažiach krásy. Prvá vicemiss, medzinárodného stretnutia pekných sluchovo postihnutých dievčat v 1979 roku v Budapešti, Viera Nigutová je ešte aj dnes oporou košického zväzu nepočujúcich. Vynikla v športových aktivitách. Zdobia ju medaily z viacerých československých turnajov sluchovo postihnutých. Zlatá za kolektívny výkon v hádzanej, bronzová z plávania, opäť zlatá za vrh guľou a veľa ocenení v behu na lyžiach, stolnom tenise a biliarde. Výkony košických a slovenských sluchovo postihnutých športovcov zaujali i v zahraničí. Len na vlásku viselo, že sa v Košiciach neusporiadali Olympijské hry nepočujúcich 2001. Prednosť dostal austrálsky Melbourne.
Trocha iné osudy a problémy má nepočujúca pani Basalová, jej rovnako postihnutý manžel a dieťa. Sluchová vada sa niekedy geneticky prenáša, čo však manželom neprekáža natoľko, ako ich celotýždňová rodinná rozluka. Stretávajú sa iba v sobotu a v nedeľu. Príčina je zúfalo jednoduché na slovenské pomery neriešiteľná. Pani Basalovej nedovolili zapísať nepočujúcu dcéru do klasickej základnej školy, kde sa mohla lepšie naučiť rozprávať. Špecializovaná škola pre sluchovo postihnuté deti ale v Košiciach funguje v kombinácii s mentálne narušenými a to pani Basalová nechcela. Musela zapísať dcéru do školy pre sluchovo postihnutých v Prešove, ktorú navštevovala aj ona a jej manžel. Každý týždeň, druhý rok odváža v pondelok svoju dcéru do školy do Prešova, aby si v piatok po ňu opäť prišla. Manžel medzitým, napriek kvalifikácii stolár, musí za prácou cestovať na týždňovky do Humenného. O nepočujúceho odborníka na drevené eurookná nemal v Košiciach nikto záujem. Pani Basalová je bez práce. Chýba jej citová väzba na dcéru a rodinu. Dva dni cez víkend nestačia. Navyše príspevky na benzín, na zdravotne postihnuté deti a na cestu do školy do Prešova sa zrušili. Rodina Basalových si všetko musí hradiť z vlastného rozpočtu. Finančná záťaž je neúnosná. Deptá inak zdravé dieťa a jeho rodičov.
Predseda základnej a krajskej organizácie sluchovo postihnutých v Košiciach Jaroslav Chrabačka, registruje viac podobných prípadov. V rozpore so schválenou dohodou Ministerstvo práce a sociálnych vecí, od januára tohto roku nezaplatilo za tlmočenie posunkovou rečou, ktoré robia nepočujúci asistenti na úradoch, u lekára, alebo pri iných úkonoch, kde je komunikácia pre sluchovo postihnutých náročná. Zarážajúca je tiež skutočnosť, že na Slovensku nie je ani jeden vysokoškolsky vzdelaný nepočujúci i keď záujem by bol. Chabé pokusy boli na VŠMU divadelného zamerania pantomíma. Vo Švédsku a USA je štúdium nepočujúcich celkom samozrejmé na všetkých vysokých školách.
"Máme sa čo učiť, máme čo doháňať," zrozumiteľne artikuluje J. Chrabačka. "Vysielanie správ slovenskej televízie s posunkovou rečou na druhom programe, raz za mesiac televízny klub nepočujúcich a pravidelný teletext, nemôže suplovať štandardný prístup k práci a vzdelaniu. Nepočujúci sú u nás akoby skryte diskriminovaní. Nie je o nich záujem. My si nemôžeme dovoliť ani sa napojiť na internet. Nemáme sponzora. Bez informácií sme ale odrezaný od sveta. Vyjsť v ústrety by nám hádam mohli telekomunikácie. Zatiaľ najlepšie komunikujeme SMS správami pri vibračnom zapojení na mobilný telefón. Úhrady sociálnej poisťovne na nákup signalizačných zariadení, načúvacích prístrojov a televízorov sú len slabou pomocou v prieniku cez bariéru mlčania, ktorou nás obklopuje nevšímavé okolie."
Problematike sluchovo postihnutých sa vo svete venuje pozornosť. Dôkazom sú každoročné súhrnné správy Unesco a medzinárodný deň nepočujúcich, ktorý pripadá na september. Vo vyspelých štátoch sa zvyšuje počet vysokoškolsky vzdelaných nepočujúcich, pracujúcich vo všetkých oblastiach. Ich komunikačná zábrana občas naráža na nepochopenie. Celkom sa ale stráca pri vzájomných stretnutiach. Nepočujúci Slovák, Angličan, Poliak a Maďar si rozumejú bez tlmočníka aj v najnáročnejších témach v posunkovej reči. Hranice Európy padli. A je už len otázkou času, kedy padnú i u nás pre nepočujúcich posledné spoločenské bariéry.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
