zhodli, že voliteľný z dvoch kandidátov nie je ani jeden. Zatiaľčo však SDKÚ a SMK zverili účasť na slobodné rozhodnutie občanov, KDH a ANO pridali aj výzvu svojim priaznivcom, aby zostali doma a urny obišli. A to nemali robiť - prefackaní boli sprava i zľava. Poniektorí ocenili dobrú radu dokonca ako "vyhlásenie krajne extrémistické, narušujúce princípy demokracie".
Nuž - absolútny nonsens. Pravdou je presný opak. Extrémistické nepochopenie princípov demokracie je, ak si niekto myslí, že politik nemôže usmerňovať svojich voličov úplne slobodne. Ak takto verejne uvažuje renomovaný sociológ, ide buď o totálne vypadnutie z roly, alebo - pokus o manipuláciu v prospech toho z kandidátov, ktorý má na účasti voličov koalície záujem. Opcie sú otvorené...
Včera sme napísali, dnes zopakujeme: Voliť je občianske právo, nie povinnosť. Existuje asi päť štátov západného civilizačného okruhu, kde je volebná povinnosť (Austrália, Belgicko, Grécko a ešte čosi). Smelo sa dá povedať, že sú to štáty neslobodné. Účasť na správe vecí verejných nemôže byť daná príkazom, pretože sme slobodní ľudia. Každý má iné priority - nie je jasné, prečo by mal byť násilím vláčený k urnám ten, kto sa zaujíma o politiku asi toľko, ako autor tohto textu o balet. Legitímna otázka tiež je, ako taký hlas pomôže správe vecí verejných. To po prvé.
Po druhé - voľby sú preto voľby, lebo ľudia volia, čiže vyberajú. Ak nenájdeme v ponuke nič podľa svojho gusta, tak niet nič prirodzenejšieho, ako nevoliť. Presne ako v obchode - nemajú požadovaný tovar, nekúpime nič. Môžeme, samozrejme, ísť na vec aj negatívnym výberom - dokonca to býva pri väčšinových voľbách jav najčastejší. Ale aj kritérium menšieho zla prijímame slobodne. Je absurdné povedať, že ak v ponuke nenájdeme väčšie dobro, musíme hľadať menšie zlo. Nemusíme - môžeme, ak chceme.
Takže tak. Ak štyri politické strany nevedia rozlíšiť prírastok resp. úbytok verejného dobra či zla, ktoré by znamenala voľba medzi Mečiarom a Gašparovičom, je to ich problém, ale aj ich právo. Rovnako ich právom je oznámiť výsledok skúmania svojim voličom. Ak dve strany navyše ešte zistia, že prírastok verejného zla je v oboch prípadoch neznesiteľný, je dokonca ich povinnosťou upozorniť voličov, aby sa účasťou na akte nestávali spolupáchateľmi budúceho zla. To je nielen legitímne, ale aj morálne a správne; koľkí spoluobčania už trikrát prekliali chvíľu, keď volili napr. Schustera (alebo nejakú stranu, ktorej dnes nevedia prísť na meno)? Akým právom nejaký sociológ ostrakizuje dve strany, ktoré chcú svojich voličov ušetriť pocitu spoluviny, depresií a búchania hlavy o múr? Akým právom niekto vnucuje svoju optiku cudzím ľuďom ("Každý musí vedieť, ako vyzerá menšie zlo")? Každý má právo povedať, že tá či oná strana sa rozhodla zle, urobila nesprávny krok. Len je obrovský problém, ak si nejaká verejná autorita zamieňa slobodné rozhodnutie s extrémizmom a "narušovaním princípov demokracie". Bacha na sociológov - s gradáciou kampane bude takýchto manipulácií len pribúdať.
Isteže, nič sa nedá absolutizovať. Dajú sa predstaviť situácie, v ktorých je orientácia podľa veľkosti zla povinnosťou. Aj v našom konkrétnom prípade Mečiar-Gašparovič. Predstavme si napríklad, že by slovenský prezident disponoval právomocou vydávať dekréty so silou zákonov. Alebo by mal právomoci Putina. Takéto krajnosti dramaticky menia situáciu - ide o majetky a životy a prestáva byť vodítkom to, aby sme sa ráno vedeli pozrieť do zrkadla bez zvracania. Mali by sme asi voliť toho, u ktorého je o päť milimetrov vyššia pravdepodobnosť, že moc nezneužije. Alebo - emigrovať.
Ale: Aký je reálny rozdiel v negatívnych dôsledkoch takej či onakej voľby pri jestvujúcich prezidentských kompetenciách? Otázka je to vážna, nedá sa hodiť šmahom cez palubu, ale pocit, že v banku nie je de facto nič, je férový. Ako sa k veci postavíme, záleží na uhle pohľadu a preferenciách riešiteľov hlavolamu. S milým a sympatickým nápadom prišiel Ľudovít Kaník - prísť a nevoliť nikoho. Keby bolo prázdnych lístkov viac alebo aspoň porovnateľne ako hlasov pre víťaza, celý mandát prezidenta by bol označkovaný oslabenou legitimitou.
Názor, že Vladimír Mečiar je väčšie zlo ako Ivan Gašparovič, je absolútne legitímny, vzhľadom do minulosti korektný a hoden vyjadrenia, ak niekto cíti takúto potrebu. V debate o menšom zle ide ale o to, či rozdiel medzi nimi je natoľko významný, aby negatívne pôsobil do budúcnosti, a či je natoľko relevantný, aby sa niekto zhovadil sám pred sebou a päť rokov žil s pocitom pošpinenia, zahanbenia a viny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
