pretože pod fantómom, preludom i hviezdnym bojovníkom sa neskrývajú žiadne strašidelné príšery z iných svetov, ale tri veľmi zaujímavé lietadlá, ktorých názvy sme trochu poslovenčili. Týmito lietadlami sú prúdové vojenské lietadlá F-4F Phantom (fantóm), Mirage IIIRS (prelud) a F-104 Starfighter (hviezdny bojovník). Všetky tri lietadlá získalo košické letecké múzeum vďaka iniciatíve prezidenta našej republiky, ktorému rozširovanie zbierok múzea leží na srdci a ktorý za svojich oficiálnych zahraničných návštev obvykle nevracia bez prísľubu hlavy navštívenej krajiny darovať nášmu múzeu nejaký ten aeroplán (ide samozrejme, o vyraďované typy). Spomeňme aspoň stručne históriu a technické parametre všetkých troch spomenutých lietadiel.

Fantóm, či vlastne Phantom, je považovaný za najúspešnejšie "západné" stíhacie lietadlo po druhej svetovej vojne. História tohto lietadla začala pritom veľmi nenápadne. S jeho vývojom začala firma McDonnell Aircraft Company (MAC) z vlastnej iniciatívy po tom, keď kontrakt na vývoj prvého nadzvukového stíhacieho lietadla pre americké námorníctvo získala konkurenčná firma. Konštruktéri firmy MAC sa takpovediac "nabudili" a rozhodli sa, že vyvinú lepšie stíhacie lietadlo. V roku 1954 vznikla prvá maketa nového dvojmotorového lietadla, označeného F3H-G. Presvedčovacie úsilie firmy MAC viedlo v novembri 1954 k tomu, že námorníctvo si objednalo dva prototypy, označené AH-1. V roku 1955 bol projekt AH-1 prepracovaný tak, aby nové lietadlo slúžilo námorníctvu na ochranu jeho lodí. Lietadlo malo byť vystrojené výkonným radarom a vyzbrojené len raketami vzduch-vzduch. Išlo tak o jedno z prvých stíhacích lietadiel, ktoré nemali interne zabudovaný kanón. Prvý prototyp nového lietadla, označený XF4H-1, vykonal svoj prvý let 27. mája 1958, teda pred temer 46 rokmi. Prvé sériové lietadlá, neskôr preznačené na F-4A, sa k útvarom amerického námorníctva a námornej pechoty dostali v decembri 1960. Dvojmotorové lietadlá F-4A, ktorých posádku tvorí pilot a operátor zbraňových systémov, si okamžite získali rešpekt svojím vzhľadom i svojimi výkonmi. Už v roku 1959 začali tieto lietadlá, ktoré dostali oficiálne doplnkové označenie Phantom, zbierať svetové rekordy v rôznych disciplínach. Začiatkom decembra 1959 získal Phantom absolútny výškový rekord, keď dosiahol výšku 30 040 metrov. V septembri 1960 preletel Phantom uzavretý okruh dĺžku 100 km priemernou rýchlosťou 2 237,4 km/h. V auguste 1961 získal Phantom rýchlostný rekord v prízemnom lete, ktorý mal hodnotu 1 452,87 km/h. V novembri 1961 si Phantom na svoje konto pripísal aj rekord v kráľovskej disciplíne, teda absolútny rýchlostný rekord. Lietadlo preletelo meraný úsek v oboch smeroch priemernou rýchlosťou 2 585 km/h ( to je temer 2,6 M). O stúpavosti tohto lietadla svedčí napríklad to, že Phantom dosiahol výšku 3 000 metrov už približne 30 sekúnd po začatí rozbehu na štartovacej dráhe. Prvou verziou Phantoma, ktorá sa vyrábala vo veľkých počtoch, bola verzia F-4B. Niekoľko stoviek týchto lietadiel (celkovo bolo vyrobených 649 kusov) sa zúčastnilo bojových operácií vo vietnamskej vojen. Úspechy Phantoma samozrejme neušli pozornosti šéfov amerického vojenského letectva (US Air Force). Po dôkladných testoch sa letectvo v marci 1962 rozhodlo, že Phantom sa stane štandardným lietadlom taktického letectva. Verzia pre USAF bola najprv označená F-110A, neskôr sa označenie zmenilo na F-4C. Celkove bolo vyrobených 635 lietadiel tejto verzie. Phantom bol takým všestranne "použiteľným" lietadlom, že postupne vznikali ďalšie a ďalšie verzie. Z nich treba spomenúť najmä verziu F-4E, ktorá má pozmenenú prednú časť a je vystrojená modernejším radarom a kanónom 20 mm. Táto verzia sa po prvý raz dostala do vzduchu 7. augusta 1965 a celkovo bolo vyrobených 1 405 lietadiel tejto verzie. Úpravami tejto verzie podľa potrieb letectva vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky vznikla verzia F-4F. Na výrobe 175 kusov tejto verzie pre Luftwaffe sa podieľali aj nemecké firmy. V košickom leteckom múzeu je Phantom práve tejto verzie. Lietadlo má rozpätie krídiel 11,77 m, jeho dĺžka je 19,2 m a výška 5,02 m. Maximálna vzletová hmotnosť je 28 030 kg, maximálna hmotnosť nákladu je 7 257 kg. Na pohon lietadla slúžia dva prúdové motory J79, z ktorých každý má ťah 159,2 kN. Vo výške 11 000 metrov dosiahne lietadlo maximálnu rýchlosť 2 300 km/h, v prízemnom lete je maximálna rýchlosť 1 450 km/h. Phantom môže niesť rôzne typy rakiet a konvenčných i jadrových bômb. Lietadlami Phantom boli resp. ešte sú vyzbrojené letecké sily USA (tam posledné Phantomy doslúžili v roku 1998), Austrálie, Egypta, Nemecka, Grécka, Iránu, Izraela, Japonska, Španielska, Južnej Kórey, Turecka a Spojeného kráľovstva. Do ukončenia výroby v októbri 1979 opustilo výrobné linky montážneho závodu v St.Louis celkovo 5 057 lietadiel Phantom, ďalších 13

Robustnému Phantomu sa svojimi výkonmi približuje štíhly "hviezdny bojovník", teda lietadlo F-104 Starfighter. Vývoj tohto lietadla si americké letectvo objednalo u firmy Lockheed v období kórejskej vojny (1950-1953). Hlavný inžinier firmy Lockheed C.L. "Kelly" Johnson navštívil americké jednotky priamo v Kórei a vypytoval sa pilotov, aké lietadlo by potrebovali. Tí požadovali, aby nové stíhacie lietadlo malo najmä dve vlastnosti : vysokú rýchlosť a vysokú stúpavosť. Kelly sa rozhodol navrhnúť lietadlo so štíhlym dlhým trupom a pomerne krátkymi a veľmi tenkými krídlami, ktoré by bez problémov dosahovalo dvojnásobnú rýchlosť zvuku. Návrh sa predstaviteľom vojenského letectva páčil a tak v marci 1953 objednali u firmy Lockheed dva prototypy, označené XF-104. Letectvo prijalo aj firmou navrhovaný názov Starfighter. Vývoj a stavba prototypov pokračovali veľmi rýchlo a už 28. februára 1954 (teda pred 50 rokmi) vykonal pilot LeVier s novým lietadlom na dráhe základne Edwards prvý "skok", dlhý len 91 metrov. Prvý skutočný let (trval 20 minút) lietadla XF-104 sa uskutočnil 4. marca 1954. V júli 1954 schválilo USAF nákup 17 predsériových verzií YF-104A, ktoré sa od prototypov líšili dlhším trupom a predovšetkým novými vstupmi vzduchu s regulačnými kužeľmi. 17. apríla 1956 zorganizovala firma Lockheed veľkú tlačovú konferenciu, na ktorej bol verejnosti po prvý raz predstavený dovtedy utajovaný projekt F-104. Prvá sériová verzia niesla označenie F-104A a u jednotiek americkej protivzdušnej obrany začala slúžiť počiatkom roka 1958. Podobne ako neskôr Phantom aj Starfighter si urobil reklamu niekoľkými svetovými rekordmi. V máji 1958 vytvoril Starfighter výškový rekord 27 830 metrov a rýchlostný rekord 2 259,341 km/h, čím sa stal prvým lietadlom v histórii, ktoré malo na konte oba najprestížnejšie rekordy. Po počiatočnej eufórii však nastalo z nového typu isté rozčarovanie. Starfighter mal síce fenomenálnu rýchlosť a stúpavosť, ale chýbal mu dostatočný dolet a výbava pre lety za zhoršených poveternostných podmienok. Firma Lockheed sa však nevzdávala a vyvíjala ďalšie verzie svojho "hviezdneho bojovníka". Verzia F-104C, vystrojená nástavcom na tankovanie za letu a schopná operovať za každého počasia, si zabojovala vo Vietname. Už v roku 1956 však začala firma Lockheed pracovať na celkovej rekonštrukcii lietadla, pričom cieľom bolo splniť požiadavky niekoľkých západoeurópskych krajín. Kľúčom k úspechu malo byť získanie objednávky na dodanie približne tisíc nadzvukových stíhacích bombardérov západonemeckému letectvu. Obrovské marketingové úsilie nakoniec prinieslo svoje ovocie a v novembri 1958 oznámil minister obrany F.J.Strauss, že víťazom súťaže na nové lietadlo pre Luftwaffe sa stal typ F-104G (G znamenalo Germany). Onedlho potom sa pre typ F-104G rozhodli aj Kanada, Holandsko, Belgicko, Japonsko a Taliansko. Prototyp verzie F-104G, ktorá predstavuje viacúčelové útočné lietadlo pre každé počasie, po prvý raz vzlietol 5. októbra 1960. Celkovo bolo v USA, Kanade a Európe vyrobených 1 127 lietadiel F-104G, takže géčko sa stalo najúspešnejšou variantou Starfightera. Lockheed F-104G Starfighter má rozpätie krídiel len 6,68 m, jeho dĺžka je 16,69 m a výška 4,11 m. Krídla sú skutočne miniatúrne, pretože dĺžka každej polovice krídla (od trupu po koniec krídla) je len 231 cm. Ďalšou zaujímavosťou je, že v najhrubšom mieste je hrúbka krídla len 10 centimetrov a o hrany krídla sa vraj dalo porezať.. Lietadlo je poháňané prúdovým motorom J79-11A, ktorého maximálny ťah je 69,4 kN. Maximálna vzletová hmotnosť je 13 ton, maximálna rýchlosť okolo 2 100 km/h, operačný dostup 16 700 metrov. Pravda, pre vysoké rýchlosti konštruovaný Starfighter vyžadoval precíznu pilotáž a jej nezvládnutie stálo životy mnohých pilotov. Nemecké letectvo, ktoré bolo najväčším užívateľom Starfighterov, stratilo 270 lietadiel z celkového počtu 915 strojov. Pri haváriách prišlo o život 110 pilotov. Starfighter si vyslúžil mnoho prezývok, z ktorých najbežnejšie boli hliníková rakva či raketa s mužom vnútri. Z verzie G bola pre potreby talianskeho letectva odvodená verz

Fantómu a hviezdnemu bojovníkovi robí v múzeu spoločnosť prelud. Tak možno preložiť názov lietadla Mirage, ktoré múzeu venoval prezident Švajčiarskej konfederácie. Konkrétne ide o prieskumnú verziu Mirage IIRS, ktorá bola vyrábaná vo Švajčiarsku. Spomeňme ale aspoň stručne históriu typu Mirage. Tá, podobne ako história typov Phantom a Starfighter, siaha do počiatku 50. rokov. Francúzska firma Dassault navrhla malé prepadové stíhacie lietadlo M.D.550 Mirage, ktoré vykonalo prvý let 25. júna 1955. Išlo o jednomiestne lietadlo s trojuholníkovým krídlom (tzv.delta), ktoré malo vzletovú hmotnosť len 5 000 kg. Ukázalo sa však, že toto lietadlo je príliš malé na to, aby mohlo niesť účinnú výzbroj. Firma Dassault preto plánovala postaviť väčšiu verziu Mirage II, poháňanú dvomi motormi. Aj tento projekt bol však zrušený a v roku 1955 sa spoločnosť rozhodla postaviť prototyp novej konštrukcie, opäť s krídlom typu delta. Výsledkom bolo lietadlo Mirage III-001, ktoré po prvý raz vzlietlo 18. novembra 1956. Výkony tohto lietadla vzbudili záujem velenia francúzskeho letectva, ktoré objednalo 10 lietadiel overovacej série Mirage IIIA. Jedno z týchto lietadiel dosiahlo, ako prvé francúzske lietadlo bez použitia prídavných raketových motorov, v októbri 1958 rýchlosť M2 (dvojnásobná rýchlosť zvuku). Po úspešných skúškach si francúzske letectvo objednalo 100 kusov verzie Mirage IIIC, určenej najmä na protivzdušnú obranu krajiny. Lietadlá Mirage III vzbudili postupne záujem aj v zahraničí. Izrael zakúpil 72 strojov verzie IIICJ, Do Juhoafrickej republiky bolo dodaných 16 lietadiel verzie IIIICZ. Ešte väčšie úspechy zaznamenala bolo francúzskemu letectvu a letectvám ďalších krajín (okrem iných aj do Pakistanu, Venezuely, Brazílii a Argentíny) dodaných 453 týchto lietadiel. O lietadlá Mirage prejavilo záujem aj Švajčiarsko. Zavádzanie lietadiel do výzbroje švajčiarskeho letectva sa však nezaobišlo bez škandálu. Švajčiarska vláda objednala v júni 1962 sto kusov lietadiel, na nákup ktorých parlament uvoľnil sumu 871 miliónov frankov. Malo ísť o lietadlá verzie IIIC, upravené pre špecifické potreby švajčiarskeho letectva. Ukázalo sa však, že takzvaná "helvetizácia" lietadiel je časovo i finančne veľmi náročná a že vyčlenené prostriedky na ňu nebudú stačiť. Obranná výzbrojná agentúra bola obvinená, že náklady schválne podhodnotila, pretože sa obávala, že vláda, ak sa dozvie skutočné náklady, program nákupu zruší. Škandál mal personálne dôsledky, pretože bol odvolaný veliteľ švajčiarskeho letectva a prezident výzbrojnej agentúry podal demisiu. Výsledkom bolo, že počet objednaných lietadiel bol znížený na 57. Verzie pre švajčiarske letectvo je označená Mirage IIIS, pričom písmeno S znamená Switzerland. Zo spomenutých 57 lietadiel bolo 36 lietadiel verzie IIIS (prepadové stíhacie lietadlo) 18 prieskumných lietadiel IIIRS, štyri dvojsedadlové cvičné verzie a jedno lietadlo IIIC, ktoré slúžilo na vývoj nových systémov. Z celkového počtu 57 lietadiel bolo 53 kusov vyrobených v továrni F+W v Emmene, ktorej vlastníkom je federálna švajčiarska vláda (v súčasnosti sa táto firma volá RUAG). 17 prieskumných lietadiel Mirage IIIRS bolo vyrobených medzi júlom 1968 a augustom 1969 (jedno lietadlo bolo zmontované vo Francúzsku). Mirage IIIRS má rozpätie krídiel 8,222 m, dĺžku 15,48 m a výšku 4,5 m. Na pohon lietadla slúži motor ATAR s maximálnym ťahom 60 kN. Lietadlo dosahuje maximálnu rýchlosť až 2 400 km/h a jeho dostup je 18 000 metrov. Hlavnou "výzbrojou" týchto lietadiel sú kamery Oméra s rôznou ohniskovou vzdialenosťou. Tieto kamery poskytujú perfektne ostré snímky, aj keď lietadlo letí rýchlosťou 0,8M vo výške len 50 metrov. V rokoch 1983 až 1994 boli všetky švajčiarske Mirage podrobené modernizačnému programu, v rámci ktorého boli na prednú časť trupu inštalované vo Švajčiarsku vyvinuté malé vodorovné plochy, ktoré podstatne zlepšili letové vlastnosti pri nízkych rýchlostiach. V polovici minulého roka začali byť postupne lietadlá Mirage IIIRS sťahované z prevádzky. Lietadlo s evidenčným číslom R-2108 priletelo 23. septembra 2003 do Košíc, aby obohat

Lietadlá McDonnell F-4 Phantom, Lockheed F-104 Starfighter a Dassault Mirage predstavovali v svoje dobe, každé svojím spôsobom, istý vrchol v leteckej konštrukcii a preto im patrí dôstojné miesto v histórii vojenského letectva. Fantóm, hviezdny bojovník i prelud sú preto vzácnymi exponátmi Múzea letectva v Košiciach. Choďte sa na nich niekedy pozrieť, nie sú to žiadne strašiace príšery. Aj keď pôvodne boli vyvinuté na rozsievanie smrti....

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.