Free Európe a Radio Liberty (RFE/RL), vládne pokoj, strážna služba na obchôdzke o deviatej večer nezbadá nič podozrivé. Náhle o tri štvrte hodiny neskôr výbuch: na východnej strane budovy, neďaleko telefónnej ústredne sa v múre objaví otvor, hrubé betónové stĺpy sa ohnú, záclony a nábytok rozmetá do okolitých stromov, rinčí sklo zo stovák okenných tabúľ na okolí.
Teroristické útoky zažila metropola Bavorska už v minulosti: 26. septembra 1980 si výbuch na povestnom Oktoberfeste vyžiadal trinásť mŕtvych, 5. septembra 1972, počas olympiády, keď sa palestínski teroristi zmocnili izraelských olympionikov ako rukojemníkov, zahynulo pri pokuse o ich oslobodenie sedemnásť ľudí.
Vyšetrovanie sa viedlo proti neznámemu páchteľovi. Už v stredu indície nasvedčovali, že páchateľmi boli "východní agenti", ktorí zrejme ešte tej noci opustili Spolkovú republiku. Možno mal výbuch zabrániť vysielaniu do ZSSR počas zjazdu strany alebo sa poslucháči v ČSSR nemali dozvedieť o silnejúcom odborárskom hnutí v Poľsku.
Podľa očakávania začali prichádzať listy od údajných páchateľov, v poľštine, češtine, chorvátčine, očividne na odvrátenie pozornosti. Napokon v marci 1983 vyšetrovanie zastavili. Malo uplynúť ešte deväť rokov, kým po páde železnej opony bolo možné usvedčiť páchateľa.
Vojna v éteri
V súboji dvoch ideológií pripadla osobitná úloha rozhlasovému vysielaniu. "Studená vojna prebiehala najmä prostriedkami propagandy," konštatuje Juraj Gajdoš-Breza, ktorý desaťročia pôsobil v CIA, "najprv v oficiálnom Hlase Ameriky, od r. 1950 najmä v Slobodnej Európe." V istom štádiu sa ukazovalo dokonca potrebné aj rešpektovať špecifiká Slovenska v dvojnárodnom štáte. "Z Rakúska síce vysielala Biela légia, jednako Američania neboli spokojní s účinkom týchto staníc."
Práve J. Gajdoša Brezu poverili založením novej. Jej personál ubytovala vojenská správa v prepychovej vile po nacistickom pohlavárovi v Mníchove, od augusta 1952 sa tu vyhodnocovali správy, študovala sa tlač, ktorá sem prichádzala diplomatickou cestou. Po dva a pol roku príprav, keď bolo všetko pripravené na vysielanie, však pozvali J. Gajdoša Brezu do Washingtonu a oznámili mu, že na príslušných miestach rozhodli projekt zlikvidovať. "Praktika pre tajné služby príznačná," konštatuje stroho stále čulý deväťdesiatnik, ktorý dnes žije na odpočinku na Floride.
Americký Kongres rozhodol uprednostniť financovanie RFE/RL. Rozhlasová stanica začala 4. júla 1950 vysielať najprv do ČSR, v nasledujúcom roku už aj do ostatných krajín východného bloku a republík Sovietskeho zväzu. Mala im "otvoriť okno na Západ", ponúknuť alternatívu k tamojším zglajchšaltovaným médiám. Nie bez úspechu: v ZSSR malo Rádio Sloboda časom okolo dvadsaťdva miliónov pravidelných poslucháčov, v ostatnom východnom bloku tridsať miliónov počúvalo Rádio Slobodná Európa.
Kto zabil Matúša Černáka?
Československá špionáž si po r. 1948 rýchlo osvojila praktiky svojho vzoru, sovietskej tajnej služby, fyzicky, prostredníctvom agentov likvidovať odporcov, a to najmä od r. 1953, keď sa stal ministrom vnútra R. Barák. Jej prvou obeťou sa stal slovenský exilový politik Matúš Černák (1903-1955), veľvyslanec Slovenského štátu v Berlíne, ktorý žil od r. 1950 v Mníchove a udržiaval kontakty aj s Adenauerovou vládou. V lete 1955 dostal z pošty v Agnesstrasse oznámenie, aby si vyzdvihol zásielku určenú do vlastných rúk. Keď balíček 5. júla hneď na pošte otvoril, nástražný systém mu explodoval pod rukami, pričom zahynuli aj dvaja náhodní zákazníci.
Podozrenie, že v atentáte má prsty československá výzvedná služba, bolo viac ako opodstatnené. Isté podrobnosti poskytol Ladislav Bittman, bývalý major rozviedky, ktorý r. 1968 ušiel do USA. Od svojho šéfa sa dozvedel, že nemeckého spolupracovníka poverili, aby v Mníchove poslal balík s bombou istému slovenskému "separatistovi".
O dva roky neskôr uniesli z Viedne Jozefa Vicena, komentátora vysielačky Biela légia, ktorá niekoľko rokov úspešne vyvolávala dojem, že pôsobí priamo na území ČSR. Neznámy Rakúšan mu zrejme pridal do koňaku omamný prostriedok, Vicen sa prebral až v Prahe. Tu ho odsúdili na dvadsaťpäť rokov, z ktorých si odsedel jedenásť.
Československá špionáž však poskytovala medzinárodnému terorizmu aj know how. Od začiatku 60. rokov sa pri Prahe cvičili Afričania a Ázijčania na diverznú a partizánsku činnosť proti nekomunistickým vládam vo svojich krajinách, od polovice 70. rokov zas v Ústave zahraničných štúdií ZNB (krycí názov Prístav) neďaleko Brna školili ľudí, ktorí mali stáť v pozadí teroristických útokov (poslední odtiaľ odišli až v lete 1990). ČSSR ich zásobovala aj zbraňami, obľúbená bola najmä plastická trhavina semtex, ktorej teroristi získali tisíc ton.
Výzvedné služby komunistických štátov viedli od začiatku boj proti vysielačke v Mníchove ako svojmu úhlavnému protivníkovi. Až na jeseň 1968 sa však Štátnej bezpečnosti podarilo dostať svojho človeka do Slobodnej Európy. Pavel Minařík, ktorý tu pracoval ako hlásateľ, zásoboval centrálu v Prahe informáciami o aktivitách exilu, často nepodstatnými, ale ponúkal i vlastné nápady. Opakovane nabádal na pumový atentát, ktorý by zničil tzv. Master Room, miestnosť, odkiaľ sa vysielalo do piatich krajín východnej a strednej Európy. Minaříkovi nadriadení si však na takú akciu predsa len netrúfli a svojho agenta radšej stiahli. Povýšili ho na kapitána a v januári 1976 prezentali na tlačovej konferencii verejnosti ako hrdinu.
Na scéne Carlos alias Šakal
V lete 1990, krátko po páde železnej opony, denník Süddeutsche Zeitung informoval, že z atentátu na RFE z 21. februára 1981 upodozrieva maďarská generálna prokuratúra teroristu Illicha Ramireza Sancheza, Venezuelčana známejšieho pod krycím menom Carlos alebo Šakal, ktorý sa v rokoch 1979-1985 zdržiaval v Maďarsku. Plán budovy vyhotovil štyri mesiace pred atentátom príslušník skupiny Johannes Weinrich. Podľa maďarských prameňov atentát iniciovala rumunská Securitate, ktorá chcela zlikvidovať riaditeľa rumunskej redakcie. (Nemožno vylúčiť, že teroristov inšpirovali nápady hrdinského kapitána Minaříka.) Nikto pri ňom sice neprišiel o život, jednako traja pracovníci česko-slovenskej redakcie utrpeli ťažké zranenie a hoci poslucháči skoro ani nepostrehli prerušenie vysielania, na zamestnancoch zanechal útok psychické následky.
Carlos si dnes odpykáva doživotný trest v Paríži za atentáty v Marseille, Aténach, Paríži a inde, ktoré si vyžiadali vyše osemdesiat životov. V Berlíne sedí jeho nemecký komplic J. Weinrich kvôli bombovému útoku na kultúrne stredisko Maison de France v Západnom Berlíne v auguste 1983 (trhavinu dodala východonemecká Stasi). V marci 2003 proces s Weinrichom obnovili, tentoraz sa má objasniť i jeho podiel na atentáte na Slobodnú Európu v Mníchove.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
