partneri, ktorí si s premiérom nevedia poradiť štandardnými metódami, prisadili na verejnú mienku. V centrálnom denníku včera vyšla "senzačná" správa, že predseda vlády dostal na koaličnej rade, ktorá sa uskutočnila v strede minulého týždňa (!!), ultimátum. Pekný objav - presne toto sme naznačili v komentári v sobotu.
Doba na protidzurindovský útok je fakt ideálna. SMK a KDH sa rozhodli kapitalizovať katastrofu Eduarda Kukana v prvom kole volieb. Zrazu prišli na to, že na svete existuje aj politická zodpovednosť. Obraz je však bizarný a tristný zároveň; skúmať premiérovu vinu bolo stokrát aktuálnejšie napríklad kvôli zlyhaniam a zneužitiam moci v kauze Jána Mojžiša. Tu však KDH i SMK sklopili zraky a stiahli chvosty - nechali sa prehlasovať a nevšímali si neospravedlniteľné veci. Teraz naháňajú zameškané.
Takzvané ultimátum Dzurindovi znie, že má do utorka budúceho týždňa predložiť návrh zmluvného zabezpečenia pre väčšinovú vládu. KDH a SMK pritom hovoria, že dohoda s nezávislými poslancami, ktorí pochádzajú z opozičného prostredia a nehlasovali za programové vyhlásenie vlády, pre nich neprichádza do úvahy. Zároveň veľmi dobre vedia, keďže na to majú nielen desať verejných vyhlásení, ale aj osobný záväzok Zuzany Martinákovej, že Slobodné fórum o podpore vlády s Dzurindom vôbec rokovať nebude. Presne tak, ako ani Dzurinda so SF. Celé zadanie je ale takto čistá Hlava XXII: Bez SF je REGULÁRNA väčšinová koalícia matematicky nemožná a so SF nebude, pokiaľ je premiérom Dzurinda.
Predseda vlády teda príde na koaličnú radu s prázdnymi rukami. A čo ďalej? Nič - tzv. ultimátum je prázdne gesto. KDH a SMK nevedia pokračovať vo forčekingu. Zvrhnúť premiéra znamená aj vlastný odchod z vlády. To je bariéra, ktorú prekročiť nechcú, lebo keby áno, nezmyselné ultimátum by nemalo žiadny význam. Jednoducho by premiérovi oznámili, že končia a vystupujú z vlády, lebo preferujú inú. Fakt je ale stále ten istý: V tejto NR SR nikto nezostaví ďalšiu ako-tak funkčnú vládu. S väčšími-menšími ťažkosťami je prevádzkyschopná iba tá, ktorej šéfuje Dzurinda a podporuje ju 21 poslancov SDKÚ. Už sme to napísali - radikálny rez by musel ísť naprieč klubom SDKÚ. A tadiaľ zatiaľ cesta nevedie.
Naopak, premiérova strana sa pomaly mení na sektu, ktorá sa uzaviera do seba so stále intenzívnejším prežitkom štvanej zvere. Oni naozaj upadli do paranoického bludu, že nemajú chybu a len akési vonkajšie sprisahanie ich chce zbaviť hlavy - predsedu. Presnejšie povedané: Problémy s financovaním strany, korupčnými podozreniami, klientelistickými praktikami i správaním predsedu si uvedomujú, ale myslia si, že sú to faktory zanedbateľné a iba zámienkou pre štvanicu na Dzurindu.
Stihomam SDKÚ výdatne podporil Béla Bugár, ktorý svoju - pomaly ústrednú - tému, odstúpenie Dzurindu, už vydal aj knižne. Skutočnosť, že na krstiny pozval (skoro) každého mimo SDKÚ, je signálom veľmi silnej brizancie. Verejné vyzývanie premiéra na demisiu je však z jeho strany nešťastné; čím väčší rozlet svojím názorom povoľuje, tým užší priestor ponecháva Dzurindovi na to, čo sám požaduje - bezkonfliktný odchod. Bol to pritom osobne Bugár, kto ešte za prvej Dzurindovej éry inštruoval partnerov, aby neriešili koaličné spory cez médiá, lebo tým dramaticky ukracujú zo šance na budúcu dohodu. Presne to predseda SMK dnes robí - tlačí ho do roly na hlavu porazeného, ktorý nemôže predviesť svoju rezignáciu ako slobodné rozhodnutie slobodného a zodpovedného politika. To je veľmi zle; je správne, ak predsedu vlády tlačia komentátori a politológovia. Koaliční partneri majú úlohu celkom inú - manévrovať v pozadí tak, aby cieľ dosiahli. Samozrejme, že pravdepodobnosť tohto scenára je nízka, aj keby Bugár mlčal. Dzurinda sa zaťal aj bez neho - zbierať týmto spôsobom body pre SMK, čo je Bugárov skutočný zámer, je však nevkusné.
Premiér Dzurinda nezvládol svoju rolu. Dopustil sa niekoľkých ťažkých prešľapov, strana sa mu pod rukami skorumpovala (je v podstate jedno, či s jeho vedomím alebo mimo), pochoval svojho prezidentského kandidáta a najmä - stratil vládnu väčšinu. Keďže skutočne neexistuje iná mocenská alternatíva, štandardný politik by sa podvolil osudu, čo sa v tomto prípade rovná záujmom štátu. Dzurinda nemá tento sebareflexívny rozmer. Vzdorovať dokáže ale iba preto, lebo vycítil, respektíve vie, že ani partneri nie sú pripravení priniesť zásadné obete. Toto je pat, ktorý sa KDH a SMK snažia rozuzliť neštandardnými ťahmi, keďže sami nechcú riskovať. Ťažko ich v princípe kritizovať - môžu sa úspešne hájiť, že záujem štátu, teda udržanie akej-takej vlády, sa kryje s ich straníckymi záujmami. Metódy, ktorými sa najmä Bugár snaží bludné kruhy roztínať, si však treba vyberať. Aby sme nestratili schopnosť rozlišovať medzi prvo- a druhostupňovými vinníkmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
