prostriedky (aj nosidlá) korunovaných hláv. Najstaršie koče sú z obdobia Habsburgovcov. Unikátne nosidlá cisára Karola V. z prvej polovice 16. storočia (obr. 1) a veľký koč tzv. Čierna karosa z druhej polovice 17. storočia, ktorá sa pre svoju farbu používala ešte koncom 19. storočia na výnimočné slávnostné príležitosti a pri pohreboch. V zbierke je koč kráľovnej Izabely II. (obr. 2), v ktorom cestovala v roku 1862 po Andalúzii, šesť barokových a neoklasicistických ručných nosidiel, z ktorých najcennejšie sú z čias vlády Karola III. s maľbami Corrada Giaguinta, hlavného autora výzdoby Kráľovského paláca v Madride. Z 19. storočia pochádzajú tri luxusné koče pre kráľovské sprievody, vyhotovené pre Ferdinanda VII. Tieto, ako aj reprezentačný mahagónový koč a bronzový landauer, ktorý jazdil na čele sprievodu, sa používajú aj dnes a to pri slávnostnom odovzdávaní poverovacích listín. Medzi 73 kočmi, ktoré ťahali kone, sú aj také, ktoré neslúžili na oficiálne príležitosti - cestovné vozy, ľahké otvorené štvormiestne koče riadené iba postiliónom, kryté vozy na každodenné použitie, ľahké otvorené športové koče na prechádzky a dvojkolesové, ktoré užívatelia sami riadili na love alebo prehliadke. Všetky koče pochádzajú väčšinou z francúzskych dielní - najmä najprepychovejšie, tiež zo španielskych.