zázračná moc futbalovej lopty. Aj keď najľudovejšia hra jednoznačne dominovala, chlapci si v lete zahrali i volejbal, basketbal, v zime hokej. Veľa ich síce nebolo, avšak možno to utužovalo kolektív, ktorý cez prázdniny, či voľné popoludnia prežil veľa krásnych a nezabudnuteľných chvíľ, čo umocňovalo túžbu všetkých presadiť sa čoraz výraznejšie. V takomto duchu spomína na svoje začiatky rodák z Matejoviec, bývalý vynikajúci čs. reprezentant Ján Kozák, ktorý sa v roku 1981 stal kráľom nášho futbalu.
Talent akoby dostal do kolísky. "Do trinástich rokov som nebol v žiadnom žiackom družstve, bol som vyslovene samouk. Až keď som začal chodiť do školy v susednej obci, všimol si ma učiteľ telesnej výchovy František Miček ináč brat známeho zápasníka ktorý hrával za Spišskú Novú Ves. Zobral ma do vtedajšej miestnej Lokomotívy. Tam pod vedením výborného trénera Vysopala, ktorý zapálil kolektív pre futbal, som začal po dvoch-troch mesiacoch hrať dorasteneckú ligu. A potom všetko malo rýchly spád. V osemnástich som už hral I. SNL, a keďže som išiel študovať, prestúpil som do Lokomotívy Košice," tak nám v kocke opísal Janko svoje futbalové začiatky, ktoré pri množstve neskorších úspechov rýchlo padli do zabudnutia. Kto vie ako sa mnohí pozerali na jeho vtedajší príchod do Čermeľa v roku 1974. Železničiari totiž opustili I. ligu, takže veľký sen sa mu rýchlo rozplynul. Avšak... "Možno, bolo to aj dobré, že som neskočil hneď do I. ligy, lebo v mojom prípade sa zachovala potrebná postupnosť. Ja som totiž hral v Spišskej I. SNL, s Lokomotívou rok v II. lige a od ročníka 1975/76 v I. lige. Mal som to šťastie, že som prišiel do veľmi silného kolektívu, v ktorom som mladú generáciu tvoril spolu s Feckom, Jackom, Ujhelym, v strednej zasa boli Suchánek, Móder, Józsa, v staršej Urban, brankár Flešár a ďalší, čo samo o sebe prezrádza, že sa Loky zákonite rýchlo otvárali postupové dvierka. Zo svojho pohľadu považujem rok pobytu v II. lige za užitočný, lebo celý kolektív, ale najmä starší hráči ma skvele prijali, tréner Teodor Reimann mi dal dostatok priestoru, chytil som sa šance, hrali sme dobre, a keď mužstvo hrá dobre, vyniknú v ňom viac aj jednotlivci." Po roku zavládol výbuch radosti z postupu do I. ligy. V tom čase čs. reprezentácia bola naozaj silná, veď postúpila na ME, z Belehradu sa v 1976 vrátila s titulom majstrov starého kontinentu, a tak nečudo, že kto sa chcel dostať do hráčskeho kádra majstrov musel vyniknúť veľkým umením. "Mal som to šťastie, že Lokomotíva hrala skvele, mala reprezentanta Módera, na ktorého sa chodili pozerať pred ME, a vtedy som svojou hrou padol pozorovateľom tiež do oka. Pravda, výber bol už kompletný a nedalo sa do neho dostať. O nič lepšie to nebolo ani po šampionáte. Úspešní hráči si získali dôveru trénerov Ježka a Vengloša, takže som musel byť veľmi trpezlivý. Nakoniec, dosť rýchlo ma vybrali do kádra, ale o miesto v základnej zostave bolo treba tvrdo bojovať. Rešpektoval som to, pretože tí, čo hrali, boli kvalitní, mali skúsenosti a samozrejme za to, čo pre čs. futbal urobili, si zaslúžili dôveru trénerov. Pracovitosťou a trpezlivosťou som sa však napokon dočkal vytúženej šance aj ja." Debutoval 6. októbra 1976 na štadióne pražskej Sparty, kde ČSSR zdolala v priateľskom stretnutí Rumunsko 3:2 (1:1) v zostave: Vencel (46. Stárek) Biroš (46. Kozák), Ondruš, Jozef Čapkovič, K. Gögh Pollák, Dobiáš, Panenka (62. Jurkemik) M. Masný, Kroupa (63. F. Veselý), Nehoda. Po tejto premiére sa stal košický stredopoliar čoraz častejšie neodmysliteľným hráčom záložnej formácie, čo najlepšie dokomentuje skutočnosť, že od 20. apríla 1977, keď naši prehrali v Budapešti s Maďarskom 0:2 zohral ďalších 51 zápasov už len s ojedinelým striedaním! To je vysvedčenie, s akým sa v tomto období mohol pochváliť vari málokto. Pochopiteľne, v takejto forme sa zaslúžil aj o viaceré úspechy Lokomotívy. Predovšetkým sa v rokoch 1977 a 1979 podpísal pod jej víťazstvá v Slovenskom a Československom pohári a v ročníku 1977/78 aj pod tretie miesto v prvoligovom pelotóne. A prišla zaň nie hocijaká odmena. Železničiarov čakal v prvom kole Pohára UEFA slávny AC Miláno na čele s Baresim. Po prehre 0:1 na štadióne San Siro mohli urobiť veľký skok do futbalovej Európy, avšak už samotné počasie akoby bolo proti. Hoci bol iba koniec septembra 1978, v Čermeli bolo sychravé počasie a fúkal silný studený vietor. Napriek tomu, že zápas vysielala televízia, v hľadisku bolo vyše 30 tisíc divákov, aj keď oficiálnu kapacitu malo iba 28 tisíc miest. O zápas bol enormný záujem, na ktorý Loky nastúpila v zostave: Seman Repík, J. Suchánek, Fecko
Napriek bolestiam sa snažil obúvať kopačky v súťažiach rôzneho typu ešte v roku 1990. Po ňom pokračoval v Lokomotíve už len ako funkcionár a tréner. Avšak svoj vrchol na trénerskom poli dosiahol v rokoch 1997 a 1998 v susednom 1. FC, s ktorým získal dva tituly. Po prvom vyhral aj Matičný Pribinov pohár a postúpil i do základnej skupiny Ligy majstrov, čo sa okrem neho dodnes nepodarilo nikomu. Preto hviezdne celky Manchester United, Juventus Turín, Feyenoord Rotterdam neprichádzali do Košíc na pozvánky, ale z povinnosti, rovnako ako na Pohár UEFA veľký FC Liverpool. Netají, že na lavičke na ceste k úspechom mu pomohli Rezešovci, ktorí vytvorili pre túto prácu skvelé podmienky. "Bolo potrebné vytrvať ešte dva-tri roky, aby si klub mohol zarábať na seba. Pod rôznymi tlakmi sa však situácia zmenila, prišli Taliani, s ktorými som po dvoch stretnutiach nemienil spolupracovať, lebo som videl, že to s futbalom nemalo nič spoločné. Všetkých tých, čo tam ostali, som upozorňoval, že do tejto hry musí vstúpiť mesto ako garant pokračovania na začatej ceste, lebo po odchode hlavného sponzora bolo treba dať dokopy viac ľudí, ktorí by našli prostriedky na chod klubu, čo mohlo zohrať veľmi dôležitú úlohu. Je mi smutno, že nič sa v tomto smere neurobilo...Veľmi ma to mrzí, lebo mám vnuka, ktorý je zapálený pre šport a futbal, ale v týchto podmienkach ťažko vychovať ďalšiu dobrú generáciu mladých ľudí, a to je pre mňa najväčšia bolesť, lebo v tomto meste sa ľudia nevedia oddať pre spoločnú vec. A to nie je dobre," hovorí muž, ktorý pre košický futbal urobil veľa ako hráč i tréner. Preto by sa mu nikdy neprisnilo, že päťdesiatku, ktorá mu zaklope 17. apríla na dvere, privíta v takejto podobe. On však smútiť nemusí, naopak zaslúži si veľký potlesk obdivovateľov za rozdávanie nevšedných darov umenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
