bieleho dňa na 6 mesiacov. Vzhľadom na vek a presvedčenie sudcu, že sa chlapec polepší, odišiel Jozef zo súdu s podmienkou. No ešte počas nej sa primotal k nejakej ďalšej lúpeži, a tak si nielenže odsedel prvý trest, ale pridali mu aj ďalší za spolupáchateľstvo. Potom sa pred súd postavil ešte šesťkrát na rôznych miestach republiky za krádeže, rozkrádania, výtržníctvo... Medzi "bežnými" krádežami a lúpežami Jozef "zahviezdil" prepadom pošty v Prešove. Prepadol ju s ďalšími dvoma komplicmi a prešovský súd ho za to odmenil 4 rokmi a 6 mesiacmi pauzy od slobody. Jozef sa postupne "presedel" až k predposlednému, ôsmemu trestu, ktorý sa mu skončil koncom roka 1981.
Sled udalostí, za ktoré bol odsúdený na absolútny trest, naštartovala jeho túžba po zbrani. Najprv ju skúšal získať od kamaráta z Vojenského opravárenskeho závodu, ten mal ale strach a nechcel sa do ničoho namočiť. Jožo čakal a trpezlivosť sa mu oplatila. V máji 1982 mu kamoš Milan doniesol vojenskú pištoľ, ktorú kúpil za 1300 korún od syna jedného majora z Ličartoviec.
V tom čase býval Jožo na Komenského ulici v Košiciach v podnájme u známeho Bartolomeja, zvaného Berty. Okrem neho sa v byte zdržiavala aj jeho dcéra Mária s kamarátkou Gabikou. Tá sa Jožovi veľmi páčila. V jeden príjemný májový večer sedeli Jožo, Vlado s dievčatami pri stole a popíjali víno aj becherovku. Jozef sa zrejme chcel predviesť, keď na stôl položil pištoľ a potom dievčatám ukázal, ako strieľa. Vlado spláchol nábojnicu do WC a postupne so stúpajúcimi promile v krvi strácal záujem o zábavu s partiou a natiahol sa spať. Zábava pokračovala ďalej aj bez neho. Okolo polnoci ich vyrušil telefón. Pán domáci kontroloval situáciu v byte a hlavne svoju dcéru, o ktorú mal strach. Žúr v byte ho nenadchol, Jožovi do telefónu poriadne vynadal a o chvíľu dobehol domov aj s družkou Gizikou robiť poriadky.
Jožo sa naštval: "Kašlem ti na podnájom". Poprosil Gabiku, aby mu pomohla s balením. Keď s ním vošla do izby, zamkol dvere. Oblial ju pot. Jožo mal v ruke pištoľ a mieril na ňu. Prikázal jej vyzliecť sa, ľahnúť si na posteľ, kde ju znásilnil. Obliekol sa, vyšiel z izby a pištoľ výhražne zapichol Bartolomejovi do brucha. O Radušovskom sa vedelo, že je tvrdý chlap a nie je s ním žiadna sranda. Všetci dostali strach. Kým si nahádzal veci do tašky, Berty, Marika a Gabika ozlomkrky utekali z bytu domov ku Gizike. Z okna sa za nimi ozývali výstrely, nočná Komenského ulica sa zachvela streľbou...
O svojom úteku pred Radušovským exkluzívne pre Korzár porozprávala pani Gizika.
"S priateľom sme sa išli zabaviť na Baránok. Už tam chcel Jožo strieľať. Prišiel tam za nami. Hovorím, Berty, nevšímaj si ho. Jožo bol veľmi nahnevaný, neviem prečo, myslím, že tam išlo o nejaké dlžoby. Strčil Bertymu pod bundu pištoľ a šli spolu smerom dole k potoku, k bufetu Ovečka. Ja som vybehla na schody a kričala. Našťastie, vtedy prešlo náhodou okolo policajné auto. Jožo sa zľakol, že to už policajti prišli kvôli nemu, Bertyho nechal tak a niekde zmizol.
Z Baránku som prišla k Bertymu domov na Komenského. Jeho dcéra Marika plakala, že s Gabikou je zle. Že sa s ňou ozbrojený Jožo zamkol a znásilnil ju. 'Teraz ste vy všetci na rade, keď niečo prezradíte! Po jednom vás všetkých zabijem, keď to niekto vykecá', vyhrážal sa nám. Vbehla som do izby s balkónom, zamkla za sebou a po hromozvode sa spúšťala zo 4. poschodia dole. Lenže hromozvod sa so mnou odtrhol a ja som spadla na chodník. Padla som ako mačka na štyri, vyvrtla si nohu, olámala podpätky z topánok, ale podarilo sa mi ujsť niekam za blok. Práve ale vykopali kanalizáciu. V tej tme som ju nevidela a spadla som do výkopu, odkiaľ som nevedela vyliezť von. Videla som, ako Jožo s partiou vybehli z bloku a hľadali ma. Ležala som v tom výkope. Potom sa mi nejako podarilo vytiahnuť z jamy von. Radušovský s tými chlapmi utekali ku mne domov, lebo si mysleli, že som už tam. Doma bol ale iba môj syn Robo. Joži sa začal dobýjať do môjho bytu, strieľal na chodbe i na ulici. Robo vybehol z bytu zavrieť bránu, aby sa Joži nedostal do domu, ale už bolo neskoro. Takmer ho trafil, ešte dlho sme mali v stene stopy po streľbe. Neveril, že nie som doma. Zatelefonovala som synovi, aby ukryl Mariku a v žiadnom prípade ju Radušovskému neprezradil. 'Mama, Radušovský tu strieľa,' kričal do telefónu Robo. On mi vtedy skoro zastrelil syna, veď to bolo ešte len 17-ročné decko. Došla som domov. Marike som povedala, teraz ťa nikam nepustím, ostala u nás do rána. Keby som vtedy neušla cez balkón z bytu, už by som nežila. Jožo bol pevne rozhodnutý ma zabiť."
Jozef dobre tipoval, že budú u Giziky na Jilemnického ulici. Z Komenského je to k nej kúsok, s Vladom a Lacom prebehli cez Park Angelinum a začal sa cirkus. Trieskali a kopali do dverí. Nikto neotváral, tak Jožo začal strieľať. Na streľbu sa zobudili aj susedia a zavolali políciu. Jožo sa zatiaľ trocha schladil a vracal sa späť na Komenského. Zrazu zapišťali pneumatiky a zastavilo pri nich policajné auto. Privolaná hliadka ich legitimovala, Jozef sa snažil zmiznúť, ale jeden z policajtov ho vyzval, aby ostal stáť. Radušovský nereagoval. Veliteľ čaty PMJ podporučík Jozef Pavúk sa za ním rozbehol a vtedy Jozef použil zbraň. Trikrát vystrelil asi z 15 metrov na policajta, ktorému sa práve vzpriečil náboj v nábojovej komore. Na rohu Czambelovej a Bocatiovej ho Radušovský trafil do predkolenia a stratil sa v tme. Skoro týždeň sa skrýval v Košiciach u rôznych známych. Bolo po ňom vyhlásené celoštátne pátranie.
Prišla noc na 1. júna 1982. Policajti prechádzajúci Stromovou ulicou si všimli nejakého chlapa a spoznali v ňom hľadaného Radušovského. Rozsvietili diaľkové svetlá. "Stoj!" vyzvali ho. To ale nebol jeho štýl. Rozbehol sa smerom od nich a pravou rukou siahol do vrecka bundy. skočil do krovia pri trati. Začala sa streľba smerom, kde by sa Jozef mohol skrývať. Ako kedysi vypovedal jeden z policajtov, ktorý v tú noc zasahoval?
"Počas toho súdruh Šváb zakričal: "Strieľajte!". Neviem si však spomenúť, kedy to zakričal. Či predtým, ako podozrivý na nás vystrelil, alebo až potom. Vyťahoval som samopal a vystupoval z vozidla. Počul som jednu ranu vystreliť a potom už som počul len salvy so samopalov. Obišiel som vozidlo z pravej strany a zakričal, že kde je. Kolega odpovedal, že v rákosí. Zároveň som videl, ako plamienky zo strieľajúcich samopalov smerujú k uvedenému rákosiu. Začal som strieľať aj ja a to dvoma dlhými dávkami smerom k rákosiu. To všetko sa udialo veľmi rýchlo. Po krátkom čase streľba stíchla a ja som prešiel až na koľaje, aby som videl, či cez ne neuteká. Za mnou išiel kolega. Po prejdení niekoľko krokov niekto zakričal, aby sme odtiaľ odišli, že sme oproti. Ja som sa stiahol nazad k autu. Od vozidla som pozoroval rákosie a to, kde mám kolegov. Keď som sa však pozrel za seba do priekopy, uvidel som tam nejasný tieň ležiaceho človeka. V tom som zakričal: "Tu je! Máme ho!". Pribehol som ku priekope, baterkou som si posvietil a v tom som uvidel, že má na sebe uniformu ZNB. "Preboha, je to kolega!". Ležal vo vysokej tráve tvárou k zemi. Keď som ho uvidel, spoznal som v ňom nadstrážmajstra Bilíka. Celú tvár mal zakrvavenú a na pravom spánku som uvidel strelnú ranu. Rýchlo som požiadal, aby bolo pristavené vozidlo. Bilíka sme doň naložili. Zapli sme maják a sirénu. Počas cesty do fakultnej nemocnice som sa zastavil v železničnej nemocnici na Marxovej ulici, lebo som si myslel, že tam majú operačnú sálu. Vedel som o tom, že je tam pohotovosť. Vrátnička povedala, že operačnú sálu nemajú, ihneď som nasadol do vozidla a išli sme do fakultnej nemocnice. Počas cesty som Bilíka držal a to najmä hlavu, aby sa nezadusil, nakoľko bolo počuť, ako vdychuje do seba krv a tým sa dusil.
K úradnému záznamu by som uviedol, že od postrieľania podporučíka Pavúka uplynul už viac ako týždeň, ale nikto z nás nedostal fotografiu páchateľa aj napriek tomu, že sa vedelo, o koho ide, že je to recidivista a že strieľa po príslušníkoch bez vyzvania. Radušovského som nikdy nevidel, až tesne pred incidentom, aj to len v tme. Vedel som len to, že má oblečené modre rifle a zelenú košeľu."
Po streľbe, počas ktorej jeden z nábojov trafil 31-ročného nadstrážmajstra Alexandra Bilíka do pravej časti čela a usmrtil ho, nebolo jasné, či je zranený, alebo zastrelený aj Radušovský. Policajti mali z ozbrojeného a nebezpečného strelca strach. Stalo sa niečo, čo Košice snáď ešte nezažili a asi už nezažijú. Vyzeralo to ako pri okupácií. Ľudia bývajúci v tejto lokalite z okien videli, ako sa po polnoci na miesto streľby valí obrnený transportér. Košickí policajti boli v pohotovosti. Hliadky z centra dostali rozkaz vyzdvihnúť si samopaly, presunúť sa k hotelu Hutník a o 3.37 hod. sa začala akcia Uzáver. V okresoch Košice - mesto, Košice - vidiek, Prešov, Trebišov, Rožňava a Spišská Nová Ves bol vyhlásený uzáver I. stupňa. Okrem toho bolo vyhlásené celoštátne pátranie po Jozefovi Radušovskom a o spoluprácu bola požiadaná aj polícia Maďarskej ľudovej republiky. Polícia po ňom pátrala aj vo všetkých nemocniciach, poliklinikách, či niekde nebol ošetrený. Keďže akcia nepriniesla žiaden výsledok, krajský riaditeľ ju ráno o 8.56 hod. zrušil. Predpokladalo sa, že Radušovský žije a na útek využil niektorý z posunovaných vlakov. Tento variant sa nakoniec potvrdil. Jožo sa s prestreleným ramenom polomŕtvy odplazil do odstaveného vagónu, kde ho v bezvedomí ležiaceho na WC o 12.15 hod. našli železničiari a policajti zadržali. Vzhľadom na vážne zranenie bol hospitalizovaný v zdravotníckom zariadení ÚZNV v Brne.
Krajský súd v Košiciach ho za trestný čin vraždy a pokusu trestného činu vraždy odsúdil na trest smrti. Najvyšší súd odvolanie obžalovaného zamietol a ani prezident republiky Gustáv Husák mu neudelil milosť, na ktorú čakal. Niekoľkokrát bol eskortovaný medzi Bratislavou a Košicami. Stretli sme sa s Jaroslavom F., bývalým strážnym oddelenia ochrany, ktorý Radušovského eskortoval a nie raz sa s ním vo väzení stretol a opýtali sa, ako si na neho spomína.
"Jozef Radušovský nebol problémový väzeň. Ako sa hovorí 'kliďánko'. Sedel na cele, veľa cvičil. Neboli s ním žiadne problémy. Až ku koncu, keď bol vynesený trest smrti a už vedel, na čom je, bol nervózny. Dúfal, že dostane milosť od prezidenta. Ja som ho eskortoval do Bratislavy, kde v Justičnom paláci čakal niekoľko týždňov na odvolanie a potom aj na milosť od prezidenta. Veril, že mu trest zmiernia. Keď bol v Košiciach, tak ho nik nenavštevoval. Z rodiny vôbec, len advokát, prípadne prokurátor."
Na záver sme si ako posledného do mozaiky nechali Vladimíra Radušovského, Jozefovho syna.
"Bol som s otcom týždeň predtým, než sa to stalo, než strieľal po policajtoch. Doniesol k svojmu bratovi dva kufre plné zlata a šperkov. Strýko ho s nimi vyhodil, lebo s tým nechcel mať nič spoločné. Vtedy otec bratovi a mne ukázal pištoľ. Bola to vojenská zbraň, ráž 9 mm. Potom sa stala tá vec a v novinách som sa dočítal, že on strieľal z pištole ráže 7,65 mm, ale otec takú nemal. V tom čase sme obaja s bratom Jozefom študovali na Vojenskej strednej odbornej škole leteckej v Prešove. Brat letecko-technické zabezpečenie a ja oznamovacie a rádioelektrotechnické zariadenia. V apríli 1985 vyšli v novinách články, že bol vykonaný trest smrti nad mojím otcom. Veliteľ si nás oboch s bratom zavolal do kancelárie a oznámil nám, že zo školy musíme odísť, že už nemôžeme študovať leteckú školu a byť v armáde, keď nášho otca popravili. Od tej chvíle sa mi začal babrať život. Rodičov som už nemal. Mama zomrela pri pôrode mojej sestry, nemal som žiadne vzdelanie, nič. Zarábal som málo. Postupne som skĺzal a dostával sa do problémov so zákonom, až som to dotiahol na deväť výkonov trestov. Nie, ja sa za to nehanbím, že som sedel, to tam pokojne napíš."
Jozef Radušovský bol popravený v apríli 1985 krátko po svojich štyridsiatych narodeninách.
Na počesť policajta, ktorý padol v službe, sa v Košiciach niekoľko rokov každoročne organizoval Memoriál Alexandra Bilíka - beh trasou, kde sa tieto udalosti kedysi stali.
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
