Ypsilon pod vedením Jana Schmida, kde hral od roku 1968. V sedemdesiatych rokoch pôsobil v pražskom Semafore, kde v scénkach s Miloslavom Šimkom a Petrom Nárožným začal stvárňovať svojho nesmelého zmätkára. Tento charakter vniesol do filmov ako "Jáchyme, hoď ho do stroje!", "Jen ho nechte, ať se bojí" alebo "Zítra to roztočíme, drahoušku". Teraz má vlastné Směšné divadlo, kde je hercom, režisérom i autorom v jednej osobe. Hrá v ňom aj jeho manželka Adriana. Nedávno sa s predstavením Šlamastiky zastavili v Košiciach. Iba na otočku. Málokto z výborne sa baviacich divákov tušil, že v ozajstnom živote práve prežíva drámu. Cestou autom z Prahy do Košíc sa totiž dozvedel, že jeho mama dostala mozgovú príhodu. Telefonoval mu pätnásťročný syn, ktorý privolal pomoc. "Je hrozné, keď si predstavím, že dieťa, ktoré bolo práve doma, muselo sekerou rozbiť dvere, aby sa k nej dostalo. Ležala v bezvedomí za zamknutými dverami. Nemôžem teraz myslieť na nič iné. Musel som sa na javisku veľmi premáhať," prezradil mi Luděk Sobota na začiatku nášho rozhovoru krátko po skončení predstavenia, ktoré sa stretlo s veľkým úspechom.
Pred rokom, keď ste tu hosťovali, ste mi vraveli, že Šlamastiky budú mať televíznu podobu, ak budú peniaze. Pokročili ste odvtedy?
- Bohužiaľ sa nič nezmenilo. Tie peniaze stále odo mňa Česká televízia pýta a ja už dokonca mám šancu zohnať ich, takže sa ten program na obrazovku pravdepodobne dostane. Neviem, či už na jar alebo neskôr. Bolo by to asi prvých päť dielov. Pôjde o Šlamastiky spojené s nejakým mojím monológom, pretože takto si to dramaturgia televízie želá.
V názve Šlamastiky vlastne ďalej žije Jirka Wimmer, ktorý ho vraj vymyslel.
- Keď už o tom hovoríme, spomínam si, ako sme boli spolu na Kanárskych ostrovoch a tam som písal scenár, ale nevedel som, ako tú hru mám nazvať. Jirka Wimmer tam so mnou relaxoval tiež, bohužiaľ, aj tam trávil veľa času pri alkohole a keď videl, ako sa trápim s vymýšľaním názvu, pomohol mi.
Spomínate si na nejaký zážitok s Jirkom Wimmerom?
- Vždy si spomeniem na Slovensko, pretože posledné predstavenie, ktoré mal pred tým, ako umrel, bolo práve na Slovensku. Hrali sme spolu vo Vysokých Tatrách v nejakom hoteli. Mal práve zarecitovať svoju preslávenú báseň Ostrava a bohužiaľ, ju ani nedopovedal, pretože bol úplne pod parou. Museli sme ho odniesť z pódia, ani sme nedohrali. Potom som ho vysadil v Prahe, chcel vystúpiť pri reštaurácii blízko domova, kde bol štamgastom. Asi tri dni pred smrťou mi zavolal, aby som mu dal číslo na usporiadateľov, že by sa im chcel ospravedlniť za to predstavenie, ktoré nedohral. Dal som mu ho. A za tri dni na to zomrel. Zrazil ho autobus. Nejako sa pošmykol a spadol rovno podeň, bola poľadovica. Ale neviem, či v tom tiež nehral rolu alkohol.
Podľa čoho si vyberáte hereckých partnerov?
- Jirka som poznal z Divadelnej fakulty. Obdivoval som ho pretože to bol jediný komik, ktorý vtedy na škole bol. DAMU mala vtedy taký spôsob vyučovania herectva, že každý by mal v podstate zahrať všetko. Vyučovali nás podľa metódy Stanislavského, ale ja som takúto metódu neuznával.
Ste skôr brechtovský herec, hráte s odstupom od postavy?
- Nie. Ani brechtovský, Brechta veľmi rád nemám. Úprimne povedané, obdivujem Rowana Atkinsona, alias Mr. Beana. Páči sa mi, ako to robí. Vždy som chcel robiť iba komické divadlo. A niečo podobné chcel aj Jirka Wimmer. Vždy mi ide o grotesku. Aj predstavenie Šlamastiky je zostavené v podstate tiež z grotesiek. Ja som to takto chcel robiť stále a on tiež, pretože som v ňom cítil spriaznenú dušu, chcel som aby hral so mnou. Začali sme spolupracovať hneď po tom ako som sa rozišiel so Slávkom Šimkom. Hrali sme s Wimmerom a Romanom Skamenem, ktorý má pre toto divadlo tiež pochopenie. Boli sme v tejto zostave a k tomu ešte Honza Rosák, moja žena a Bára Moutelíková. Urobili sme niekoľko predstavení, ktoré som z väčšej časti napísal buď sám, alebo s niekým. Napríklad s Ladislavom Smoljakom, alebo s Oldřichom Dudkom.
Vraj ste plánovali postaviť sa znovu na javisko s Miroslavom Šimkom.
- Áno. Ale nie celkom. Je to asi rok, čo som Slávkovi volal. On mal tendenciu k politickej satire, čo ja zas nejako veľmi rád nemám, ale vtedy som vymyslel niečo k voľbám, čo trochu súviselo s politickou satirou. Navrhol som mu to, ale on povedal: "Pozri, ja chcem s tebou urobiť nie toto, ale parafrázu, respektíve chcel by som sa vrátiť k tým našim dialógom, čo sme spolu robili kedysi. Ale teraz behám po doktoroch a nie je mi dobre. Až mi bude lepšie, tak to urobíme. Obídeme s tým programom celú republiku". Bohužiaľ sme to už nestihli, lebo umrel.
Aký je váš vzťah k Slovensku?
- Chodím sem často. Robil som aj Silvestra pre Markízu, z českých účinkujúcich iba ja a Karel Gott. Mali sme spoločnú šatňu a Gott sa čudoval, že sa diváci strašne smejú na mojich fóroch. Robil som tam monológ, ktorý kedysi mal veľký úspech, bola to vedecká prednáška o sexe. A Gott mi povedal: "Človeče, ja som to nevidel, ale počul som, ako sa tí ľudia chechtali. Prosím ťa, čomu sa tak smiali?" A ja hovorím: "Tak si sa mal pozerať".
Vraj ste tohto Silvestra strávii v Amerike.
- Mal tam byť aj Peter Nagy a ten nakoniec neprišiel. Mal uvádzať program s mojou ženou a nakoniec ho zaskočil Jirka Krampol. Malo to úspech.
Zuzana Bubílková bude robiť Program Politické harašení sama. Šimka by vraj nemohol nikto nahradiť, ale hypoteticky, prijali by ste ponuku moderovať tento program?
- Určite nie. V žiadnom prípade. Jednako pani Bubílkovú osobne nepoznám a keby aj chcela, tak by som na to nikdy nepristúpil, pretože ako som už hovoril, politickú satiru som nikdy nerobil a ani nechcem robiť. Politika nie je môj odbor. V mojom divadle vychádzam vždy zo seba a zo svojich životných situácií, alebo zo situácií, ktoré vidím okolo. A to ma fascinuje ďaleko viacej než akákoľvek politika. Samozrejme, že čítam noviny a zaujímam sa o politiku, ale iba ako občan.
Ale recesisti vás v posledných prezidentských voľbách kandidovali...
- To urobil Ivan Mládek, môj najlepší kamarát. Bola to samozrejme psina, a tak som to aj bral. Dobre som sa na tom pobavil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
