výhoda.
Analyzovať sobotu je tak trochu nahadzovanie hrachu na múr nárekov. Všetko sa rozhodlo v prvom kole - smiešnych tritisíc hlasov stálo Kukana prezidentúru. Dnes je jasné, čo nebolo jasné okamžite vtedy - že Mečiar nemá šancu a dva týždne rozjímania nad väčším a menším zlom, bedákania a agitovania sú zbytočné. Na Slovensku existuje taká široká základňa voličov, podliehajúcich fascinácii "autentickým zlom" (terminus technicus - Milan Šimečka), že Gašparovič mohol spokojne oslavovať už pred dvomi týždňami. Aj keď také veľké menšie zlo, za aké je pokladaný on sám, ešte nikdy s Mečiarom zbrane neskrížilo. Dvadsaťpercentný rozdiel je obrovský - proporcionálne (nie nominálne!) dokonca väčší ako pred piatimi rokmi, keď proti predsedovi HZDS stál kandidát koalície Rudolf Schuster. Len technicky obraz skresľuje, že v roku 1999 Mečiara volili aj terajší "autentickí" Gašparovičovi voliči. (To je tých asi 400-tisíc, ktorí ho volili už v prvom kole). Absurdné sú (a budú) námietky, že nebyť agitácie aktivistov z obce novinárskej a sociologickej by druhé kolo mohlo dopadnúť aj inak. Nemohlo - Mečiar je strašiak, Gašparovič púhe "banálne zlo" (terminus technicus - Milan Šimečka).
Vysoko cez milión hlasov pre Ivana Gašparoviča je potvrdením, že tzv. mečiarizmus vnímame na Slovensku nie ako politicko-hodnotový fenomén, ale symbolicky, cez osobu jeho zakladateľa. Veď Gašparovič, ktorý bol druhým mužom éry 1994-1998, vyhral hlasmi státisícov voličov, čo by hlasovali hromadne proti nemu, keby jeho súperom bol ktokoľvek iný. Spätným pohľadom takáto mobilizácia prekvapila, veď napokon je faktom, že Mečiar a jeho vládnutie už dávno nie je prioritnou verejnou témou. Ale, ako sa ukázalo, táto éra stále žije v zadnom mozgu viac ako polmilióna voličov, ktorí prišli k urnám - obrazne povedané - v gumených rukaviciach (ako ten jeden na Dlhých dieloch).
Kade včera Ivan Gašparovič chodil, tam prízvukoval, že nemá a necíti žiadne záväzky voči svojim politickým podporovateľom. Teda najmä Smeru, ktorého predseda sa už stihol pochváliť, že mal dobrú intuíciu, keď vsadil na tohto kandidáta. Nuž - neexistuje víťaz, ktorý by na Gašparovičovom mieste hovoril inak. Špeciálne a predovšetkým on by ale mal takto nielen hovoriť, ale v budúcnosti sa aj správať - väčšina jeho hlasov nebola za Gašparoviča, ale proti Mečiarovi. Preto by sa mal naozaj vcítiť do frázy, že chce byť prezidentom všetkých občanov. Hlboko sa totiž mýli Fico s názorom, že "voliči, ktorí podporili v 2.kole Ivana Gašparoviča, vidia politickú budúcnosť na Slovensku inak ako vládne strany". Hahaha - nechcieť Mečiara za prezidenta vôbec neznamená, že niekto vidí budúcnosť - nedajbože - ako Robert Fico.
O tom, akou bude Gašparovič hlavou štátu, je však dnes predčasné špekulovať. História pozná mnohé príklady, keď nehodní vyrástli k novému poslaniu či funkcii a napokon si ešte vydobyli pozitívne politické nekrológy. Rovnako tak sú dejiny popísané príbehmi hrdinov, ktorých negatívne vlastnosti a činy devastovali štáty úmerne s váhou a výškou funkcií, ktoré zastávali. Existujú rôzne scenáre - ako prvý sa vnucuje ten, že Gašparovič bude fungovať ako pomocník Smeru v mocenskom boji. Ale vidieť aj iný - Gašparovič príde k presvedčeniu, že mocensky i historicky si najlepšie pomôže tým, ak nevybočí zo zásad, ktoré sa viažu k pôsobeniu v najvyššej ústavnej funkcii. To nie je nereálny predpoklad. Ak už neoľutoval chyby, ktoré ako predseda NR SR urobil, je aspoň dosť inteligentný, aby pochopil, v čom spočívali a prečo ich nesmie (hoci v miernejšom vydaní) opakovať. Slovenská politika je nevyspytateľná - Michal Kováč i Rudolf Schuster opísali dráhy, ktoré by na nich pri inaugurácii málokto povedal.
Politické dôsledky prezidentskej voľby ťažko predvídať. Na medzinárodnej scéne sa Slovensku veľmi uľaví - predstava prezidenta Mečiara v styku so zahraničnými politikmi bola jedným zo základných motívov tohto rozhodnutia. Gašparovič je lepší - málokto ho pozná, to, že posluhoval Mečiarovi, je znesiteľnejšie, ako byť samotným Mečiarom. Vnútropoliticky sa očakáva radikalizácia HZDS, ktorú predseda už aj naznačil. Koalícia prišla o stabilizačnú šancu, ktorú by víťazstvo Mečiara mohlo znamenať, keďže za jeho medzinárodnú akceptáciu by HZDS podpísalo akési garancie prímeria, ak už nie rovno opozičnú zmluvu. Zhoršuje sa tým pozícia Mikuláša Dzurindu, ktorému dochádzajú rozumné riešenia na konsolidáciu moci. Porážka Mečiara však rozbije ešte väčšmi aj opozíciu. Možné je však aj to, že v HZDS vypukne proti predsedovi ďalšia vzbura. Opcie sú otvorené, novinka je len jedna - pokračuje tzv. menšie zlo na poste prezidenta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
