krásnou barokovou rovnomennou Kaplnkou sv. Rozálie z r. 1715. Na myšlienku postaviť ju prišiel jezuita Juraj Péchy a malo sa v nej prosiť Boha o pomoc proti morovej epidémii, čo zachvátila mesto (1707-1711) a podnes nám ju pripomína & morový stĺp. Z magistrátu však podporu svojej myšlienky nedostal (asi nikto z jeho členov nebol práve chorý). Pomôcť musel až nový magistrát v r. 1714.

Takto vyrástla vo viniciach bratov dominikánov útulná kaplnka. Svojimi obrazmi sa do nej zmestili svätí Svorad a Beňadik i ležiaca socha sv. Rozálie. Na hlavnom oltári je ešte obraz Panny Márie a ak do tejto kaplnky vojdete, nájdete aj iné barokové doplnky. Takto nejako to vymysleli stavitelia Tornyossy (ktorý spolupracoval aj na stavbe & morového stĺpa) a Goresch. To ešte netušili, že o kaplnke sa dozvie aj sám pápež Koloman XIII. a hneď jej povolí konať každý rok odpustovú slávnosť.

Ale nielen duchovnú, no aj konkrétnu pomoc mohol ktokoľvek očakávať v 18. stor. na Červenom vrchu. Pri kaplnke bola totiž aj pustovňa a postupne vznikol aj cintorín, už tretí v poradí na území Košíc. Prvý bol okolo Kaplnky sv. Michala, druhý na Moldavskej ceste. Rozálsky ako jediný z trojice pretrval dodnes a ešte si aj zachoval výbornú povesť.

Prvým pochovaným bol pustovník František Penner (1764) a medzi ďalšími nebožtíkmi boli často vysokopostavení vojenskí hodnostári a zámožní občania. Ich príbuzní boli takí bohatí, že si mohli "zasponzorovať" také krásne hrobky, z ktorých sa stali historicky hodnotné umelecké diela. Boli to napr. príbuzní osobností ako Aranossy a Dessewffy, rodina architekta Veľkého kasína Júliusa Répászkého, košického maliara Elemíra Halásza-Hradila…

V centre mesta v okolí Kaplnky sv. Michala sa pochovávalo do 18. stor., potom už mesto bolo pre stále viac obyvateľov malé, a tým pádom aj menej hygienické. Preto časom založili rozálsky a iné predmestské cintoríny za hradbami. Neskôr sa cintoríny delili aj podľa náboženstiev.

Napríklad z trávy na Tatranskej ulici oproti amfiteátru doteraz vykukujú náhrobky s hebrejskými, maďarskými i nemeckými nápismi. Židovský cintorín tam fungoval v r. 1844-1889. Keďže vtedy zomrel aj otec hádam najslávnejšieho košického Žida Herman Horovitz, leží tam aj on. Jeho syn Leopold bol akademický maliar, známy nielen široko, ale aj ďaleko. Portrétoval rôznych kráľov i pápeža. Jeho matka zomrela v Košiciach v r. 1904, keď už cintorín 16 rokov nebol v prevádzke, a želala si byť pochovaná vedľa manžela. Takéto povolenie si nikto nechcel zobrať "na triko", len cisár František Jozef I., čo bola jasná protekcia, lebo Horovitz ho portrétoval. No manželia sú napokon spolu.