ochudobnený. A to sa pritom herectvom neživil odjakživa, je totiž predovšetkým divadelným prekladateľom, dramaturgom a divadelným kritikom. Na dosky znamenajúce svet sa postavil až po štyridsiatke a pamätať si ho môžete predovšetkým z filmu Věry Chytilovej ´Faunovo velmi pozdní odpoledne´, či zo snímok ´Jak básníci přicházejí o iluze´, ´Dědictví aneb Kurvahošigutentag´, ´Ene bene´... Tunajšiemu publiku sa tento pán s ojedinelým hlasom predstavil nedávno v hre Divadla Na zábradlí ´Terasa´. A hoci sa mu spočiatku rozhovor robiť vôbec nechcelo, napokon sa predsa na pár otázok nechal nahovoriť...

Kedy naposledy ste sa predstavili tunajšiemu publiku, spomeniete si?

- Asi si už nespomeniem, pretože je to veľmi dávno. Bol som tu len raz, ale vôbec ani neviem, s akým predstavením sme tu vtedy boli. Nič výrazného si nepamätám.

A bol terajší pobyt v Košiciach niečím výrazný alebo bude tiež iba jedným z mnohých?

- To bol taký deň, že som prišiel na hotel, ľahol som si a prebudil som sa o pol piatej, kedy som sa už mal stretnúť s kolegami, pretože sme mali spoločne ísť do tohoto divadla. Tak som tam zostal sám s našou umeleckou sekretárka z divadla, ktorá ma počkala a zobrala ma rovno sem na skúšku. Takže to bolo iba divadlo a zvyšok som prespal (smiech).

Ste divadelným kritikom, dramaturgom, divadelným prekladateľom, hercom... Čím z toho všetkého ste najviac?

- Predovšetkým som divadelným prekladateľom. Kritiku som nechal už dávno a herectvo robím akosi z núdze, pretože raz, keď som nemohol robiť nič iného mi vtedajšia komunistická predstaviteľka Zväzu divadelníkov Švorcová povedala, že jediné, čo by som mohol robiť, je hrať. Že už nemôžem robiť dramaturga, nemôžem nič písať o divadle, iba by som mohol byť hercom. Tak som to skúsil a ono to skutočne šlo.

Takže herectvo bolo viac prekvapením ako naplnením vašich osobných snov?

- Áno. Síce ma to celkom neprekvapilo,pretože v detstve som mal také "cukanie" uberať sa týmto smerom, ale že to tak dopadlo, bolo pre mňa novinkou i prekvapením.

Aké sny sa vám teda splnili?

- Mojím snom bolo stať sa prekladateľom a naučiť sa nejaký cudzí jazyk. Tak som sa naučil po rusky, 5 rokov som tam študoval a keď som sa vrátil, skúsil som prekladať hry. Doteraz som preložil asi 40 hier, medzi nimi aj ruskú klasiku Gogoľa, Čechova... Takže to sa mi splnilo. Jednoducho som to vedel a rusky som vtedy hovoril tak, ako hovoria Rusi.

Kde sa u vás zrodila láska k ruskej kultúre?

- Bolo to v období tesne po vojne, keď som začínal naberať rozum. Mal som 15 rokov a ako mládenec som začal čítať ruskú literatúru, zamiloval som si ju a do nej a to mi ostalo.

Po nežnej revolúcii sa však zniesla vlna všeobecnej nelásky ku všetkému ruskému a teda aj kultúre a literatúre. Nie je to škoda?

- Je to škoda, ale je to tiež historická spravodlivosť. Je to nutné, musí si to odbiť generácia, ktorá nás okupovala. Tá si to musí vypiť a aj nasledujúca generácia to dovtedy, kým to všetkých prestane baviť.

Takže veríte, že krásu ruskej literatúry ďalšie generácie znovu odhalia?

- Už teraz ju mladá generácia odhaľuje, už sa ňou znovu začína zaoberať, pretože je proste krásna, nehynúca. To nemôže rozbiť žiaden tank. Tí autori ostanú vždy svetoví, to sú obrovské hodnoty a tie ostávajú.

Ste vo veku kedy by ste si už mohli užívať sladké ničnerobenie...

- Ja som už dlho v penzii, ale stále hrám ešte divadlo, mesačne mám 15-16 predstavení a poviem vám, že v dni, keď to divadlo nehrám, cítim sa akoby som bol o niečo ochudobnený. Je toho málo, čo by som mohol okrem toho robiť. Vlastne ani neviem čo iného.

A čo teda robíte v dňoch, keď nemáte predstavenie?

- Odpočívam alebo sa učím nejaký text, alebo skúšam v inom predstavení v inom divadle. Teraz hrám aj v inom divadle Čakanie na Godota. Mimochodom, tam hrám aj so svojím synom.

Boli ste rád alebo ani veľmi nie, že sa váš syn vydal vo vašich hereckých šľapajách?

- Mal som strach ako to dopadne, ale vyšlo to, nesklamalo ma to a tak som rád.

Myslíte, že má aj ´becketovské´ divadlo šancu prežiť napriek konzumnosti tohoto sveta?

- Divadlo bola odjakživa zábava. To musí ľuďom vždy vyhovieť a trochu ich posúvať v znalosti, v poznaní sveta, človeka. A v tej dvojakosti, v zábave a poučení je práve kúzlo divadla. Myslím, že to je to, čo bude vždy ľudí tešiť a preto si nemyslím, že by ich to zviedlo iba do toho zábavného a iba do toho muzikálového divadla. Viem, že je toho veľa, ľudia to chcú, chodia na to a divadlo im to aj dá, no vedľa tohoto divadla existuje ešte iné divadlo a to je, povedzme to ´becketovské´. To sú múdri ľudi a títo keď majú čo povedať, tak vždy to ľuďom niečo prinesie, vždy im to niečo dá.

Dá sa z množstva postáv, ktoré ste stvárnili vybrať nejaká, ktorá by vám bola najbližšia alebo niečím výnimočná?

- Nie, postava musí mať srdce a herec musí srdcom hrať. To je všetko, to je celé herectvo. A myslím, že sa mi to darí, že to viem a som tomu rád, že to tak je, pretože to dáva človeku uspokojenie, keď cíti, že to hrá, že postava nie je iba napísaná, ale že tiež žije. To je to, čo herectvo prinesie nad ten napísaný text. Lebo inak by stálo za to tie hry iba čítať. Ale ono stojí zato to aj hrať.

Čo vás fascinuje na tomto svete?

- Už nič. Už som starý a preto ma už nič nemôže prekvapiť a všetko, zdá sa, že som už videl a zažil a mal som svoje dobré a zlé a lepšie a vynikajúce skúsenosti vo všetkých hrách, postavách, ktoré som kedy stvárnil. No, ono toho zas nie je toľko. Ja hrám až od svojich 40. rokov a do 40-ky ľudia obyčajne vytvoria to najlepšie. Tridsaťročný herec, to je všetko.

Naozaj si myslíte, že vekom sa vám nemôže stať už nič, pri čom by ste si povedali, tak toto som ešte nezažil?

- Samozrejme, že sa môže stať, že je niečo úplne nové, ale už toho veľa nie je, čo by ma prekvapilo.

A čo sny, o čom ešte snívate?

- O peniazoch (smiech). Peniaze sú veľmi pohodlné a dôležité pre život. Mám ich málo a potrebujem ich. Hocičo sa stane a naraz potrebujete toľko peňazí... Platíte dane a je vám ľúto, že tie peniaze niekam idú a vy ich ani nevidíte. To je blbé.

A keď ich máte, na čo ich najradšej míňate?

- Ja mám veľkú knižnicu, takže na knižky a tie sú veľmi drahé. Jedna kniha stojí 450 korún. To je normálna cena za normálnu knihu. Dnes je vôbec všetko hrozne drahé.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na prázdniny. Ja vždy idem s manželkou do južných Čiech a tam chodím po známych miestach a sledujem, čo sa za ten rok zmenilo, čo sa postavilo, čo sa zrenovovalo, čo je otvorené. To sa mi veľmi páči. A potom zas príde tá jesenná chvíľa, už som nervózny, prichádzam do divadla a začne to. To je najkrajšie, keď sa na jeseň začne divadlo a začínajú chodiť ľudia, pretože oni nechodia vždy rovnako, hoci my máme vždy vypredané, pretože sme veľmi malinké divadielko, kde sa vojde 200 ľudí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.