živočíšnych druhov, ich anatomických a kostrových pozostatkov, vytvorila profesiu preparátora. Okrem fanatických zberateľov trofejí, sú jeho služby využívané výhradne na školské a muzeálne účely. Občas sa nájde výnimočný zákazník, ktorý si chce takto doma ponechať svojho uhynutého kanárika alebo mačičku.
V zásade platí pravidlo, že preparovať sa dá všetko čo pobehuje po zemi, ryje v dreve a hline, lieta, plazí sa, pláva, poskakuje a inak dáva najavo svoju radosť zo života. Preparovať možno aj rastliny a hmyz. Dávno zabudnutý herbár, motýľ a chrobák na špendlíku, je samozrejmosťou, v detskom svete izbového poznania. A keď sa k tomu zo školského kabinetu počas vyučovania pridá vypchatý zajac, pekná líška a na katedru sa položí vybielená lebka psa a diviaka, zdanlivo nezaujímavá téma o prírode sa zrazu zmení na veľmi zábavné a ľahko zrozumiteľné rozumové cvičenie. Jeho výhodou je, že umožňuje priamo si ohmatať voľne žijúce a dravé zvieratá, bez obavy zo zlého následku. Vypreparovaný vlk, medveď a kuna nikdy nehryzie. Navyše veľa unikátnych živočíchov, vyhubených európskymi osadníkmi v zámorí, sa len vďaka tomuto postupu zachovalo pre budúce generácie, v trvalo nemennej, zakonzervovanej podobe. Prísne strážené mumifikačné tajomstvo egyptských kňazov, v primitívnejšej forme u peruánskych Inkov tak prešlo mnohými stáročiami rozsiahlymi zmenami a stalo sa bežne dostupné, prepracované na vedeckej úrovni.
V súčasnosti je na Slovensku asi 10 kvalifikovaných preparátov.
Základný spôsob preparácie musí ovládať každý poľovník. Zbierka trofejných srnčích a jeleních paroží, skrášlená diviačími klami je typickým identifikačným znamením našich horární. K profesionálnej cti dobrého poľovníka patrí schopnosť vedieť si trofejný znak zakonzervovať a upraviť. S takouto prácou správny lovec preparátora nikdy neobťažuje. Horšie je to už s telom líšky, bažanta, hlavou vlka či diviaka. Konzervačná príprava je natoľko zložitá, že po celej trofeji túžiaci strelec návštevu odborníka jednoducho obísť nemôže.
V princípe však platí pravidlo, ktoré stanovuje úpravu preparátov iba z uhynutých zvierat. Toto pravidlo sa dodržiava tiež na komerčné účely. Vzťah k prírode a voľne žijúcim zvieratám sa jeho pričinením kultivuje a nestáva sa výnosným obchodom. Terajší súkromní preparátori sú schopní zákazníka uspokojiť naozaj vo všetkom, od akvarijnej rybičky po jazdeckého koňa. Popri živnostníkoch sa ale preparovaniu venujú odborne aj akademici na vysokej škole. V Košiciach sa touto činnosťou zaoberá profesor Ing. Juraj Ciberej, kandidát vied, vedúci oddelenia chovu a chorôb rýb, včiel a zveri Univerzity veterinárskeho lekárstva.
"S preparovaním živočíchov som sa oboznámil počas štúdií na Lesníckej fakulte vo Zvolene," hovorí prof. Ciberej. "Táto činnosť nebola povinnou súčasťou vysokoškolského štúdia. Vyučovala sa iba v rámci teoretickej prípravy a praktického cvičenia. Mal som ju ako koníček. Vo Zvolene pre školské potreby pracovali kvalitní preparátori. Ich zbierky boli hodnotné, pravidelne sa dopĺňali a udržiavali. Množstvo preparátov na stredných a základných školách je výsledkom práce odborníkov zaškolených na zvolenskej lesníckej fakulte. Po skončení štúdií vo Zvolene som v roku 1973 nastúpil na veterinársku univerzitu v Košiciach. Začal som na pracovisku katedry pre chov a choroby zveri a poľovníctva, kde už od roku 1966 fungovalo preparátorské laboratórium. Spravil som si vedeckú ašpirantúru. Postupom času môj koníček prerástol na profesionálnu špecializáciu. Vykonávam ju len pre akademické a školské potreby. Nie na komerčné účely. Ako člen poľovníckeho zväzu však rád vypomôžem pri úprave trofejí."
Aj keď starodávne mumifikačné umenie malo zachovať neporušené telo z náboženských dôvodov a terajšie sú iné, tradičná preparačná technika sa príliš nelíši od pôvodnej. Pri práci sa používajú takmer identické preparačné postupy. Zdokonalili sa iba vyplňovacie materiály a konzervačné látky. Klasickú soľ, vysušovanie, živicu a dechtové splodiny vystriedala chémia. Na rozdiel od múmií tiel panovníkov a významných hodnostárov v starom Egypte, Peru a v Číne sa počas preparácie ulovených a uhynutých živočíchov nikdy nezakonzervuje celé telo s kosťami. Preparuje sa len vonkajšia časť kože s typickými znakmi parohov, pazúrov, peria a srsti zvieraťa. Vnútornosti a lebka sa odstránia.
Najdôležitejšie je stiahnutie z kože. Musí sa spraviť rýchlo po úhyne zvieraťa. Dlho odležané alebo poškodené telá sú pre celkovú preparáciu prakticky nepoužiteľné. Hodia sa skôr na výroby kostrových preparátov. Peroxidom vybielené stavce, rebrá, lebky a čeľuste po zložení do pôvodného tvaru prežijú tisícročia a nepotrebujú dodatočnú údržbu. Pri sťahovaní kože je veľmi dôležité správne narezanie v mieste, ktoré sa na tento postup hodí. Rozhodujúce sú tiež estetické dôvody. Najzložitejšie je sťahovanie z kože husto operených vodných a dravých vtákov. Všeobecne uznávané pravidlo čím menšie tým ľahšie v tomto prípade neplatí. S pestrofarebným bažantom a sovou sa niekedy preparátor natrápi viac ako s husou.
Pri sťahovaní z kože sa musí telo najprv dobre odkrviť. To platí zvlášť u veľkých cicavcov. Niekedy u čiastkových trofejí sa nechá hlava odstáť v studenej vode. Svalovina sa vždy odstráni. Na takto získanú a vypreparovanú lebku sa neskôr späť umiestni upravená koža. Výsledný efekt je úchvatný.
Pri výrobe celkových trofejí sa ale najčastejšie používajú umelé lebky, nie pôvodné. Podobné je to s výstužou tela a končatín. Zložité drátené konštrukcie nahradili plastové imitácie. Na vnútorné vypchávky sa namiesto kúdele používa modernejší polyuretán a modelárske hlina. Spôsob rezania a sťahovania kože z tela preparovaného zvieraťa je ale pri každom druhu iný. Inak sa sťahuje koža vrany, výra, inak u diviaka. Berie sa ohľad na porast a tvar. Najťažšie sa sťahuje koža u vtákov v oblasti nôh a krídla. Krídla sa oddeľujú vcelku v kĺbe, najchúlostivejší je chvost. Malá neopatrnosť počas rezania na týchto miestach môže zničiť preparát hneď v začiatku. Podobný účinok má necitlivé oškrabávanie zvyškov tuku a mäsa na vnútornej strane.
Pri sťahovaní kože sa voľakedy obnažené mäso posypávalo múkou, aby sa perie vtákov nezašpinilo. Potom sa koža namočila, nasolila, očistila. Nasoľovanie stiahnutej kože, zvlášť u poľovných trofejí sa praktizuje aj dnes. Niekedy sa zamrazí. Stiahnutá trofej sa totiž spracuje až neskoršie. Po očistení nastupuje práca s jedmi a teda zakonzervovanie. Vnútrajšok kože cicavcov sa namáča na dva týždne do roztokov. Proces sa znova zopakuje. U vtákov sa na tento účel používa arzénové mlieko. Konzervovanie arzénovými zlúčeninami je základnou konzervátorskou technikou.
Pred konečným spracovaním však nesmie koža vyschnúť. Preto sa nátery arzénovými zlúčeninami opakujú viackrát. Pred definitívnym zafixovaním na umelú kostru trupu sa vnútrajšok zvyčajne vytrie tabakom. Pôsobí proti napadnutiu drobným hmyzom. Preparát sa na záver vyplní a dotvaruje na prirodzenú polohu. Koža tela sa zošije a uzavrie. Doplnia sa sklenené oči. Tento postup je zhruba u všetkých preparátov rovnaký. V zásade však platí, že každý preparátor má pri výrobe svoju vlastnú receptúru a techniku, niečo ako rukopis. Dobre urobený preparát prežije stáročia. Stačí ho len občas vysíriť a prevetrať.
"Najstarší preparát, ktorý máme v zbierke na našej katedre," hovorí prof. Ciberej, "je vyše storočný hlucháň. Vypreparovali ho v roku 1895. K nemu možno priradiť ďalších asi 50 druhov vypreparovaných vtákov, vrátane nášho najväčšieho žijúceho na južnom Slovensku takmer 15-kilového dropa fúzatého. Okrem vtákov máme na našom oddelení zhruba 200 kusov preparátov cicavcov, lebečných a čiastočných exponátov. Dominuje kompletná kostra medveďa, lebka jeleňa s parožím, nepravidelného 18-toráka a mohutného zubra. Vďaka dobrým kontaktom s Tatranským národným parkom a Poľovníckym zväzom ročne vypreparujem 12 až 15 kusov uhynutých zvierat. Môj hádam najhodnotnejší preparát, ktorý som zhotovil bol nádherný orol tatranský. Spravil som ho pred dvadsiatimi rokmi."
Odborná činnosť na veterinárskej univerzite a záľuba v preparovaní sú v prípade profesora Cibereja neodmysliteľne späté s poľovníctvom. Súčasťou náplne jeho práce je totiž aj sledovanie výskytu chorôb a stavu zveri na Slovensku. Aktívna poľovnícka prax je preto pre neho bežnou rutinou. Ako odborník pravidelne sleduje a zaznamenáva dĺžkové miery, hmotnosť a vzhľad jednotlivých kusov lovnej a voľne žijúcej divej zveri. Pri hodnotení sa riadi všeobecne platnými normami medzinárodnej poľovníckej organizácie (CIC). Je členom jej hodnotiacej komisie.
Dokumentovanie vzácnych druhov v zmysle zákona o ochrane prírody a starostlivosť o ne patrí na Slovensku medzi špičku vo svete. Veľkú zásluhu má na tom zákon o poľovníctve v dokonalej forme prijatý v c. k. Rakúsko-Uhorsku v roku 1883. Tvorí dodnes základ tejto profesie na našom území. Vďaka nemu sme ako jeden z mála štátov v EÚ zachovali pôvodnú populáciu rysa, vlka, medveďa a mačky divej. Prirodzenou migráciou týchto veľkých mäsožravcov do okolitých štátov sme sa stali ich zásobárňou pre oblasti, kde už takmer vymreli.
V hustote voľne žijúcich medveďov, vyše 700 kusov na pomerne malej ploche, sme najlepší na svete. Ochranármi kritizovaný selektívno-regulačný odstrel je teda potrebný. Inak by sme v Tatrách a na strednom Slovensku boli medvedími trofejami my. Divé mačky a rysy sú chránené zákonom. Odstrel nie je povolený. Paradoxne divé mačky sú najviac ohrozené pri náhodnom krížení s mačkou túlavou, kde nie sú žiadne zábrany. Vzniká kríženec, niečo ako väčší kocúr, ktorý však už nie je divou mačkou. A tomu nezabráni žiaden ochranca prírody ani dobrý poľovník.
Preparátorská záľuba a poľovnícke chodníčky priviedli profesora Cibereja na cesty za novými skúsenosťami do Fínska, na Sibír a do Afriky. Na pobyt v Tajge a v Afrike si obzvlášť rád spomína. Priniesol si odtiaľ trofeje.
"Kvôli svojej profesii a členstve v medzinárodnej hodnotiacej komisii som veľa cestoval," hovorí J. Ciberej. "Mám prechodenú celú strednú a severnú Európu. Z Fínska som si domov doniesol zvlečené kože z divej kačice. Zasolené stále čakajú na spracovanie. Keď ich upravím, obohatia moju zbierku preparátov a trofejí. Najkrajší bol pracovný pobyt v Namíbii v Južnej Afrike. Tunajší prísne strážený prírodný park je naozaj vzorový. Z poplatkov za návštevu a príležitostne povolený odstrel si v rezervácii vydržujú malú preparátorskú fabriku. Pracujú v nej špičkový preparátori, ktorí používajú najnovšiu technológiu a materiály. Na pamiatku som si od nich priniesol krásne vypreparovanú hlavu antilopy. Iné to už bolo na Sibíri. V Tajge v drsných podmienkach som strávil so spolupracovníkmi tri mesiace. Sledovali sme veľa druhov voľne žijúcich vtákov v oblasti Bajkalského jazera. Prekvapilo ma, že sibírski lovci nepoznajú tradíciu zbierania trofejí. Zvieratá sú pre nich súčasťou prírody a nie ozdobou v predsieni. V Európe je krásna trofej a preparát odkazom kultúrneho dedičstva národa..."
Priemyselné technológie pri spracovaní preparátov voľne žijúcich zvierat sú čoraz modernejšie. Civilizácia vytláča prírodu do prísne strážených rezervácií. Niektoré živočíšne druhy nenávratne zanikli. Ich vypreparované podoby sa však v našich podmienkach živoriacich škôl a múzeí začínajú vytrácať aj z prírodopisných kabinetov. Plzne im perie a srsť, rozožierajú ich mole, zapadajú prachom a nemá ich kto pravidelne ošetriť. Zbierky sa nedopĺňajú. Prednosť dostal počítač. U niektorých absolventov stredných škôl cítiť chýbajúci priamy kontakt s aspoň vypreparovanou prírodou. Na pohľad nepoznajú veľa vtákov a cicavcov. Zopár zanietených preparátorov nenápadne pracujúcich vo svojich dielňach a laboratóriách tento pochmúrny stav na Slovensku len trocha vylepší. Sú prísľubom pre zachovanie krásy prírody.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
