aký nie je dané prežiť generáciám. My máme tú príležitosť.
Vzápätí po tom, čo sa v bývalom Československu zmenil režim z totalitného na demokratický, sa heslo "návratu do Európy" stalo jediným všeobecne akceptovaným politickým sloganom. Spájalo doslova všetkých, azda na výnimky radikálnych národniarov. V podtexte akosi prirodzene stálo, že odveky do Európy predsa patríme, boli sme z nej len akosi nespravodlivo vytrhnutí. S vyspelejšou a bohatšou západnou Európou spájala drvivá väčšina ľudí svoje túžby po naplnení statkov ako typu neobmedzovanej slobody - napr. pohybu - tak aj, a predovšetkým, statkov materiálnych. To všetko nám komunizmus vzal a bolo legitímne naťahovať ruky po kvalitnejšom a zmysluplnejšom živote, ktorý sa vynukoval v takej bezprostrednej blízkosti.
Program európskej integrácie si vytýčili ako prioritný cieľ aj temer všetky politické strany samostatného Slovenska. Nevynímajúc také, ktoré svojou praktickou politikou začali Slovensko od Európy rýchlo vzďaľovať. Leitmotívom odporu proti tzv. mečiarizmu, ktorý sa utáboril pod Tatrami v období 1992-1998, bola opäť obava z toho, že nám unikne integrácia. Vo voľbách roku 1998 HZDS neporazila v prvom rade jeho politika, ale obavy z jej zahraničnopolitických následkov. Tlak "Európy" a "osobne" Bruselu prispel levím dielom k tomu, že Slovensko sa zo scestia v tejto historickej etape veľmi rýchlo vrátilo. Napokon, na rovnaké motívy sa písali volebné slogany ešte aj pred dvoma rokmi. Gravitácia európskych hodnôt a európskej identity Slovensku nepochybne pomohla (hoci nátlakové metódy niektorých europolitikov sa dali vnímať ako nevhodné a nevkusné).
Zajtrajšie prebudenie v EÚ je teda predmetom nielenže širokého celonárodného konsenzu, ale konsenzu fakticky jediného, ktorý v celej spoločnosti dlhodobo pretrváva. Referendum pred rokom sme vlastne ani nepotrebovali. Bolo len formalitou, ale ťažko prekonanou - 48 percent tých, ktorí zostali doma, ukázalo, že zhoda je síce mohutná, ale vlažná. Ako išiel čas, nadšenie predsa len vyprchalo. Tento pocit je možno podvedomý, ale podložený - niet sa čoho obávať, ale ani dôvodov sa veľmi vytešovať. Táto sobota sa nebude ničím líšiť od tej predošlej - a ani najbližšie dni, týždne a mesiace. V drvivej väčšine integračných sektorov už v Európe dávno sme - hoci mnohí si nevšimli či neuvedomili. Obchod, investiční cudzozemci, právny poriadok, turistický ruch, agropolitika, priority rozpočtu - kam oko dohliadne, všade už dominuje EÚ (resp. individuálne jej členovia). Zajtrajšok teda nie je žiadny faktický zlom, ale naozaj iba historický dátum. Alebo - ako povedal Václav Klaus - deň po svadbe. Zaľúbenci sú dávno svoji, chýbala len pečiatka a papiere.
Mnohých spoluobčanov, ktorí boli a sú vnútorne za vstup, premkýna predsa len akási úzkosť. Ceny v únii sú na domáce pomery skutočne astronomické a obavu, že pôjdu hneď hore, nezažehnajú ubezpečenia politikov a analytikov. Napokon, nájazdy na cukor a ryžu už máme šťastne za sebou. Je nesporné, že pád vnútorných colných bariér nejaké zvýšenia privodí. Budú však postupné a určite nie drastické - čo neznamená, že slabšie príjmové skupiny akési zvýšené zaťaženie nepocítia. Politici dlho tajili, že integrácia bude mať aj skupinu porazených, ktorí si vzhľadom na vek či iné obmedzenia neužijú výhod, len negatív. V cenách však budeme dobiehať jadro EÚ ešte veľmi dlho - presne tak dlho ako v platoch. Jedno s druhým totiž súvisí. Ani pád colných bariér nemôže na Slovensko importovať ceny, ktoré jednoducho priemerný spotrebiteľ nezaplatí. Ak pôjdu príliš hore, klesne dopyt a výrobca len prerobí.
To, čo - logicky - trápi podstatne menej ľudí, sú politicko-demokratické súvislosti integrácie. Práve v tejto oblasti sú ale obavy legitímne a dosť opodstatnené. Dnešná EÚ nie je ani zďaleka tou EÚ, ktorú sme pred štrnástimi rokmi tak obdivovali a do ktorej sme sa pred desiatimi rokmi vydali. Vstupujeme do tesného zväzku štátov (súštátia?), zviazaného tonami regulácií, smerníc a nariadení, u ktorých ani nie je prvoradá individuálna účelnosť a racionalita, ako obrovské množstvo. To je dôvod, prečo je EÚ v dnešnom skupenstve ťažkopádny a neefektívny, už z podstaty veci socialistický projekt. Značnú časť tzv. eurolegislatívy už riadia nie volení politici, ale menovaní a nikým nekontrolovaní úradníci. Trend centralizácie, byrokratizácie a nezmyselnej harmonizácie sa pritom rok po roku posilňuje. Demokratický deficit únie priznávajú dokonca už aj najnadšenejší europolitici a zástancovia ešte tuhšej federalizácie. Pokiaľ sa tendencia nezvráti - a nevidieť ako - dá sa tipovať, že integrácia bude mať viac porazených ako víťazov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
