polícii. Ako oznámil srbský minister vnútra Dragan Jočič, Lukovič sa vzdal v Belehrade o 21.00 h SELČ.
Hľadaný bol na úteku od 12. marca 2003, keď snajper Djindjiča zastrelil pred hlavným sídlom kabinetu. Lukovič, ktorý v 90. rokoch viedol obávané polovojenské jednotky počas konfliktov v Chorvátsku, Bosne a Kosove, je pred osobitným súdom od decembra v neprítomnosti súdený spolu s ďalšími 13 osobami. "Legija sa ukázal pred svojím belehradským domom a povedal policajtovi, ktorý dom strážil, že sa chce vzdať," povedal Miroslav Miloševič, šéf srbskej verejnej bezpečnosti.
Lukovič (39), bývalý veliteľ policajnej Jednotky špeciálnych operácií (JSO), údajne tiež viedol belehradskú mafiánsku skupinu známu ako zemunský klan. Svoju prezývku získal tým, že v 80. rokoch slúžil sedem rokov vo francúzskej cudzineckej légii. Do Srbska sa vrátil v roku 1992 na začiatku vojen, ktoré sprevádzali rozpad Juhoslávie. Stal sa členom jednotky srbského polovojenského lídra Željka Ražnatoviča, známeho ako Arkan. Neskôr vstúpil do JSO, kde sa v roku 1999 stal veliteľom. Lukovičova JSO - rozpustená bezprostredne po atentáte na Djindjiča, tiež známa ako Červené barety, je podozrivá z únosu a vraždy srbského exprezidenta Ivana Stamboliča, ktorý zmizol v auguste 2000, mesiac pred juhoslovanskými prezidentskými a parlamentnými voľbami, ktoré viedli k pádu režimu vtedajšieho prezidenta Slobodana Miloševiča. Stamboličovo telo sa našlo až v rámci rozsiahlej policajnej akcie spustenej po zavraždení Djindjiča. Lukovič je tiež podozrivý zo zorganizovania pokusov o atentát na súčasného ministra zahraničných vecí Srbska a Čiernej Hory Vuka Draškoviča, ku ktorým došlo na jeseň 1999 a v lete 2000.
Djindjič, reformný a prozápadný politik, zohral kľúčovú rolu pri zvrhnutí Miloševiča z októbra 2000 a jeho vydaní haagskemu tribunálu OSN v júni 2001. Z funkcie šéfa JSO Lukoviča odvolali až v roku 2001, na čo zintenzívnil vzťahy s mafiou, s ktorou obchodoval so zbraňami a drogami.
V súvislosti s Lukovičom stále panujú nejasnosti o tom, akú rolu zohral pri zvrhnutí Miloševičovho režimu. Deň pred veľkou demonštráciou, konanou v Belehrade 5. októbra 2000, sa Djindjič s Legijom stretol na belehradskom predmestí Surčin, zrejme aby zaistil, že JSO proti demonštrantom nezasiahne, čo sa ani nestalo. Toto stretnutie viedlo k špekuláciám o vzťahoch Djindjiča s mafiou. Objavili sa aj chýry, že Djindjič sa zaviazal nevydať Lukoviča a jeho spolubojovníkov haagskemu tribunálu. "Som veľmi šťastný, že sa vzdal. Pochopil, že justícii nemôže uniknúť. Dúfam, že povie všetko o zločinoch, kto ich spáchal a kto ich nariadil. Rodiny obetí potrebujú pravdu," povedal Draškovič.
Zo zastrelenia Djinjiča je obžalovaný a súdený člen Lukovičovej jednotky Zvezdan Jovanovič, ktorý však priznanie pri policajnom výsluchu odvolal a počas procesu zaryto mlčí. Jovanovičov právnik Nenad Vukasovič potvrdil, že Lukovič sa vzdal. "Uvidíme, ako sa veci vyvinú, ale očakávam, že sa objavia mnohé nové, zaujímavé údaje, ktoré odhalia niektorých z bývalej vlády, členov (Djidjičovej) Demokratickej strany," povedal Vukasovič. Lukovičovo vzdanie sa "odhalí mnohé kvalitné podrobnosti - mnohí, ktorí tvrdili, že sú úplne nevinní, sa ocitnú na lavici obžalovaných," dodal Vukasovič, ktorý svoje vyjadrenie bližšie nešpecifikoval.
Nejasnosti panujú aj okolo atentátu na Djindjiča. Najviac sa hovorí o tom, že išlo o odvetu za vydanie Miloševiča do Haagu, respektíve za to, že Djindjič sa rozhodol zakročiť proti organizovanému zločinu. Objavili sa však aj nepotvrdené špekulácie, podľa ktorých sú objednávatelia atentátu v najvyšších politických kruhoch. Dvoch mafiánskych bossov - Dušana Spasojeviča a Mileho Lukoviča, ktorí mali atentát na Djindjiča spolu s Lukovičom zorganizovať, zastrelila polícia koncom marca 2003 v Belehrade pri pokuse o ich zatknutie. Okolnosti zabitia dvojice sú tiež predmetom špekulácií.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
