používali meno vlk - po nemecky wolf, ako svoje osobné meno, čo sa traduje dodnes. Vlky mali významný zástoj aj v antickej mytológii, podľa etruskej povesti ich zásluhou vznikol Rím. Vlčica zachránila dvojičky Romula a Réma, deti boha vojny Marsa a vestálky (kňažky zasľúbenej večnej čistote) Rhea Silvia, dcéry kráľa z Alby Longy. Kráľ však mal po moci dychtiaceho syna, ktorý ho vyhnal a uchvátil trón. Násilník sa chcel zabezpečiť, aby sa v budúcnosti jeho synovci, vtedy len novorodenci, neuchádzali o vládu. Prikázal preto dvojičky uniesť a zabiť. Vykonávatelia rozsudku sa nad deťmi zľutovali, vložili ich do košíka a ten pustili plávať po Tibere. Košík sa zachytil na brehu rieky, kde ho objavila vlčica a deti odniesla do svojho pelecha, kde ich opatrovala a dojčila. Chlapcov neskôr našli pastieri, prijali ich do svojej rodiny a vychovali. Náhoda priviedla mládencov k ich starému otcovi, ten ich poznal, prezradil im ich pôvod a krivdu, ktorej sa dopustil jeho syn. Romulus a Remus uzurpátora zabili, trón vrátili dedovi a založili mesto, ktoré pomenovali po Romulovi na Roma (Rím) a Romulus sa stal aj jeho prvým kráľom.
Z minulých dvoch storočí boli zaznamenané vierohodné prípady tzv. vlčích detí v indickej oblasti. Deti skutočne žili spolu so zvieratami, kde ich ľudia našli a pokúšali sa ich civilizovať. Neboli sa však schopné naučiť hovoriť a prispôsobiť svoje správanie sa ľudskej spoločnosti. Po krátkom čase v zajatí spravidla zomreli. Existencia takýchto detí bola známa spisovateľovi Kiplingovi, ktorý vo svojej preslávenej Knihe džunglí opisuje hrdinu Tarzana, dieťa vychované vlkmi.
Ako ľudí pribúdalo, vlky sa pre nich stávali obtiažnejšími, lebo zabíjali poľovnú zver a dobytok a začali im prisudzovať iba zlé vlastnosti. Napr. asi v roku 980 mal svätý Wolfgang (paradoxom je, že jeho meno značí chôdzu vlka) pri modlitbách v kostole víziu, že sa mu zjavil diabol v podobe vlka. Vznikla aj povera, že vampíry sa môžu meniť na vlkov. Iná predstava zloducha v podobe vlka bol vlkolak, táto povera sa rozšírila hlavne na Balkáne a vo východnej Európe. Vlkolaka predstavovali buď ako človeka, ktorý sa v noci menil na krvilačného veľkého vlka, často so strašidelnými ohnivými očami, alebo v podobe človeka porasteného vlčou srsťou a s vlčími zubami. Takýto hybridný netvor sa rád približoval až k ľudským príbytkom a niekedy tesklivo zavíjal. Mohol to však byť nešťastný človek zakliaty čarami. Reálne podklady pre zosobnenie oboch typov vlkolakov sú v prírode. Agresívny čisto vlčí typ mal zrejme reálnu predlohu vo vlkoch postihnutých besnotou, ktorí niekedy zaútočili na človeka, dokonca so smrteľným následkom nákazy, čo sa normálne zdravé vlky nikdy neopovážia. Zavíjajúci vlkolak podobný znetvorenému človeku mohol v ľudskej fantázii vzniknúť na základe pozorovania vlka silno postihnutého svrabom, pri ktorom dochádza k deformáciám telesného vzhľadu a zviera od bolesti zúfalo zavíja. Samotárske je preto, lebo ho od seba jeho svorka odpudí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
