Pražského psychiatrického centra Cyril Höschl, ktorý bol hosťom Psychiatrickej klinky LF UPJŠ v Košiciach. V mimoriadne pútavej prednáške vysvetlil rozdiely medzi týmito emóciami - aké sú ich prejavy, akými nervovými dráhami sa prenášajú a čo ich podmieňuje.
Ako prof. Höschl vysvetlil, stimuly zodpovedné za vyvolanie strachovej reakcie končia v mozgovej kôre, preto ich vedome analyzujeme a vyhodnocujeme, zatiaľ čo podnety vyvolávajúce úzkosť končia v štruktúrach takzvaného limbického systému. Je uložený v hlbinách mozgu a vyvoláva reakcie vegetatívneho nervového systému. Úzkosť sa prejavuje triaškou, suchom v ústach, zvýšením krvného tlaku, zrýchleným dychom a pulzom, či podlamovaním kolien. Sú to odpovede na potenciálnu hrozbu a nekonkrétne obavy, ktoré môžu byť ovplyvnené nejakou situáciu. Úzkosť môže vyvolávať čokoľvek súvisiace s neistotou - neznáme prostredie, tma, obavy zo skúšky, zatiaľ čo pocit strachu vyvoláva konkrétny stimul, napríklad nečakaný záblesk či výstrel z pištole. Bezprostredný úľak sa prejaví najmä mrknutím oka a svalovým šklbnutím a jeho cieľom je vyvolať bezprostrednú reakciu, ktorá nám môže v nebezpečných situáciách zachrániť život.
Strach ani úzkosť nie sú pocity, ktoré by nám mali bez príčiny znepríjemňovať život. Práve naopak. Ich cieľom je upozorniť nás na reálne alebo potenciálne nebezpečenstvo, pričom každý jedinec sa učí vyhodnocovať jeho mieru. Cieľom pocitu strachu je vyvolať okamžitú reakciu na nejaký podnet, zatiaľ čo úzkosť je akousi prípravnou fázou. Strach máme evolučne predprogramovaný, pretože po nejakej akcii, ktorá nás môže ohrozovať, musí bezprostredne nasledovať reakcia - napríklad pri výbuchu zakrytie si hlavy ako najzraniteľnejšej časti tela či útek do bezpečia. Úľak teda vedie k obrannej reakcii, zatiaľ čo úzkosť obranné mechanizmy iba mobilizuje.
Aj keď máte po prečítaní týchto riadkov pocit, že strach nám pomáha prežiť, zatiaľ čo úzkosť nás zbytočne oberá o životné sily, opak je pravdou. Aj pocity úzkosti, ktoré môžeme prežívať veľmi masívne, majú pre naše prežitie nesmierny význam. Ako konštatoval profesor Höschl, dokazuje to takzvané spätné maskovanie.
Pri pokusoch s použitím obrazov na monitore počítača bolo dokázané, že ak človek vidí nejaký obraz kratšie ako tri milisekundy, informácia o tom sa nedostane do mozgovej kôry. A preto nemôže byť ani vedome vyhodnotená. Avšak aj taký krátky čas stačí na to, aby sa správa o potenciálnej hrozbe dostala do podvedomia a vyvolala telesnú reakciu. Ak máte strach z pavúkov a uvidíte na zlomok sekundy obraz pavúka, ktorý vzápätí prekryje napríklad pomaranč, váš mozog hovorí, že ste videli na obrazovke iba pomaranč. Avšak vaše telo reaguje na pavúka, ktorého ste "nevideli" - zrýchli sa vám tep, rozbúši srdce, začnete sa potiť. Úzkosť nás teda varuje pred nebezpečenstvom, ktoré si reálne neuvedomujeme. Ale naše podvedomie ho "cíti".
Samozrejme, je celý rad úzkostí, ktoré nám naozaj iba znepríjemňujú život - ide o mučivé pretrvávajúce obavy z vecí, ktoré pre nás nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo. Patria medzi ne rôzne spoločenské fóbie (tréma, strach prejaviť sa na verejnosti, osloviť niekoho či dokonca vyjsť z domu), strach z výšky, strach z uzavretých alebo otvorených priestorov, panický strach z hadov alebo spomínaná arachnofóbia. Takéto stavy je namieste liečiť, pretože nás nielenže zbytočne zaťažujú, ale dokonca sa prenášajú z rodičov na detí. Využili sme príležitosť a aj o tom sme sa pozhovárali s uznávaným odborníkom v oblasti psychiatrie pri našom stretnutí.
Aby sme dokázali odlíšiť nebezpečné od neškodného, potrebujeme schopnosť učiť sa
Úzkosti sú oveľa rozšírenejšie ako depresie. Trpí nimi zhruba dvadsať percent ľudí, podľa jednej švajčiarskej štúdie trápia úzkostné poruchy dokonca každého tretieho človeka medzi dvadsiatym a tridsiatim rokom života. Aj napriek tomu sa o nich hovorí ďaleko menej ako o depesiách. Možno aj preto, že sa za citové prejavy ľudia hambia a preto ich potláčajú a skrývajú.
"Je celý rad ochorení v oblasti prežívania, správania a cítenia, ktoré mali dlhú dobu nálepku psychiatrické a ľudia sa za ne hanbili. Ale medzičasom došlo v neurovedách a chápaní toho, ako mozog funguje, k veľkému pokroku. Je načase v osvete pre širokú verejnosť zdôrazniť, že veľa trápení, ktoré prežívame a ktoré nás môžu znevýhodňovať v zamestnaní či rodinnom živote, je liečiteľných. Nie je namieste sa za ne hanbiť a stojí ta to ich pomenovať," rozhovoril sa prof. Höschl.
Medzi takéto problémy patria najmä úzkostné poruchy. Ide o rôzne fóbie - strach z výšok, obava vychádzať z domu, strach zo znemožnenia sa na verejnosti. Často ide o situácie, ktorým sa ľudovo hovorí tréma, v skutočnosti však ide o sociálnu fóbiu.
"Niekto, kto krásne spieva, recituje či dokonale ovláda nejakú látku v momente, keď stojí tvárou v tvár viachlavému davu, nedostane zo seba ani slovo. Treba si uvedomiť, že to nie je jeho vina, ani zlyhanie, ale choroba, ktorá je dnes liečiteľná liekmi a niektorými psychoterapeutickými postupmi. Rozhodne stojí za to prekonať obavu a predsudky, vybrať sa k lekárovi a zistiť, že keď vás problémov zbaví, kvalita vášho života sa môže výrazne zmeniť. Napríklad fungovanie v zamestnaní či starostlivosť o rodinu. Veď je veľa žien, ktoré sú inteligentné a schopné, ale majú patologicky zafixovaný strach vychádzať von. Nedokážu dôjsť samé do práce hromadnou dopravou, musí ich ktosi doprevádzať, čo ich môže až invalidizovať. Pritom stačí odstrániť jednoduchú príčinu ich problémov a mohli by žiť plnohodnotným životom," vysvetľuje profesor.
Samozrejme, vyžaduje to určité úsilie. Psychoterapia je ako naučiť sa hrať na husle alebo hovoriť cudzím jazykom, ale za tú námahu to podľa Cyrila Höschla stojí.
"Je na mieste, aby laická verejnosť prehodnotila pohľad na psychiatriu a duševné poruchy. Treba prekonať hanbu, ktorú prirodzene v sebe každý má, že navštívil psychiatra. ‚Ja predsa nie som žiaden blázon!' poviete si. Ale takýto problém vôbec nesúvisí s inteligenciou či spoločenským postavením. Ide o schopnosť pohybovať sa v náročných situáciách a zvládať stres. A v tom vie dnes psychiatria ľuďom pomôcť," hovorí.
Niektoré úzkosti môžu byť geneticky predprogramované, napríklad z pavúkov či hadov - strach, ktorý nám po tisícročia pomáhal prežiť. Ak sa však menia na fóbiu, negatívne nám ovplyvňujú život. A nielen to. Úzkosti sa neraz prenášajú z matky na dieťa (nielen geneticky, ale aj správaním) a aj to je jedným z dôvodov, prečo ich je lepšie radšej vykoreniť...
"Väčšina porúch správania je síce geneticky podmienená, ale výrazne sa pod ne podpisuje aj vplyv prostredia. Rodíme sa s určitou otužilosťou voči neblahým udalostiam, ktoré nás stretávajú, napríklad, že nám zomrie niekto blízky, rozvedieme sa či stratíme prácu. Niekto je odolný viac, iný zas menej a pod ťarchou týchto udalostí sa rúca. Ale prevažná miera príčin, ktoré vedú k takémuto správaniu, padá na vrub vplyvu prostredia. Stojí preto za to snažiť sa ich kompenzovať.
Vplyv matky na dlhý čas predurčuje odolnosť dieťaťa voči stresovým situáciám. Ak vyrastá v bezpečnom zázemí a je primerane zaťažované stresom, pretože stres v miernej podobe k životu potrebujeme, otužuje sa a vytvára sa u neho pocit bezpečia. Naučí sa totiž odlišovať, čo v neznámom svete znamená skutočnú hrozbu a čo nie. Spolu so sociálnym učením teda klesá hladina všeobecnej úzkosti, s ktorou sa rodíme. Úzkostné poruchy vznikajú tam, kde sa strach patologicky fixuje na niečo, čo v skutočnosti nebezpečné nie je. Ide o takzvané fóbické poruchy, alebo všeobecný pocit tiesne, ktorý zvyšuje pohotovosť k úľakovým reakciám a strachu. Pritom sami nevieme, čoho sa bojíme a ako sa toho zabaviť. Takéto poruchy však možno napraviť terapiu."
Učenie teda napomáha zistiť, kedy strachová reakcia je a kedy nie je adekvátna. Má na úzkosti a strach vplyv aj inteligencia človeka?
"Do určitej miery áno, ale iba v strednom pásme, tak ako vo všetkom v prírode. Schopnosť učenia je potrebná k tomu, aby sme sa vo svete vedeli vyznať. Strach je akousi daňou za to, že sa zbavujeme úzkosti. Ten neurčitý pocit tiesne totiž transformujeme do konkrétnych situácií, ktorých sa máme báť, uvedomíme si, ktoré podnety sú pre nás nebezpečné. Zvýši sa tým naša vnútorná pohoda, naučíme sa orientovať a rozlišovať, čo je a čo nie skutočnou hrozbou. K tomu je potrebná inteligencia jedinca, pričom schopnosť vyznať sa vo svete súvisí s premenou úzkosti na strach z reálneho nebezpečenstva. Avšak paradoxne, s nadmernou inteligenciou sa spájajú prílišné obavy z budúcnosti, pretože človek ďaleko viac premýšľa nad tým, čo všetko sa mu môže stať. Vyššia inteligencia býva vo filozofickom slova zmysle spojená s takzvanou existenciálnou tiesňou, preto prílišné zaťaženie duchom môže byť ťažkým bremenom," poznamenáva Cyril Höschl.
Liečili ste v minulosti Miloša Kopeckého, ktorý trpel mániodepresivitou. Akiste poznáte úzkosti viacerých známych ľudí. Mohli by ste prezradiť, aké fóbie trápia naše celebrity?
"Slávne osoby sa obyčajne preslávia veľkými diagnózami. Svojimi fóbiami a úzkosťami sa obyčajne nechvália a zväčša ich ani neliečia. Taký markantný prípad, akým bola mániodepresívnosť Kopeckého, preto nemám po ruke, nikto z výrazných osobností má v súvislosti s úzkosťou nenapadá. Určite však veľa slávnych herečiek trpelo alebo trpí rôznymi fóbiami. Istý náš významný štátnik trpel takou veľkou sociálnou fóbiou, že nebol schopný najesť na verejnosti... Viem aj o ďalších politikoch s podobnými problémami, ale ich mená nemôžem zverejniť, keďže na to nemám ich súhlas."
Kedy by ste mali vyhľadať odbornú pomoc
Bezprostredná úľaková reakcia človeka sa prejavuje mrknutím viečka a svalovými zášklbmi - ak na nás niekto nečakane vybafne, trhne to s nami. Úzkostná reakcia je zas charakteristická zvýšeným tonusom nervov, ktoré spôsobia triašku, pocítime sucho v ústach, zvýši sa nám tlak, zrýchli pulz a dychová frekvencia, objaví sa tlak na hrudníku, podlamujú sa nám kolená. Úľak i úzkosť sú prirodzenou reakciou organizmu, nebezpečná je však pretrvávajúca úzkosť, ktorá môže mať rôzne príčiny.
Fóbia je nadmerný (patologický) strach z niečoho konkrétneho, čo je pre iných celkom neutrálne - napríklad strach z vychádzania, výšok, choroby či nejakého predmetu. Preto má zvyčajne aj svoje meno arachnofóbia, klaustrofóbia, karcinofóbia, infarktofóbia. Existuje asi dvesto druhov rôznych fóbií.
Sociálna fóbia predstavuje strach zo spoločenských situácií, strach z toho byť videný ostatnými. Môže mať veľa prejavov - od obavy prehovoriť, kedy pociťujeme obrovskú hrču v hrdle, akoby nás dusil kúsok chleba, až po strach vyjsť vôbec z domu medzi ľudí. Najväčším postrachom môže byť pre študentov, ktorým môže komplikovať prezentáciou ich vedomostí pri skúške a často preto znamená ich zhoršené hodnotenie skutočných vedomostí.
Generalizovaná úzkostná porucha sa prejavuje všeobecným pocitom tiesne - ako keby ste boli pred dôležitou skúškou, ale pritom vás nič takého nečaká. Neviete z čoho máte strach, ale nedokážete sa úzkosti zbaviť.
Panická porucha, to sú masívne záchvaty úzkosti. Ľudia prežívajú hrôzu z toho, že sa s nimi niečo stane, alebo že dokonca zomrú. To môže viesť až k tomu, že vás odvezú na jednotku intenzívnej starostlivosti, alebo skončíte na psychiatrii, keď sa zistí, že bol rozruch zjavne bezdôvodný. Panické stavy nie sú viazané na žiadnu situáciu a môžu sa objaviť aj v úplne pohodovej situácii bez nejakej príčiny.
Postraumatická stresová porucha sa zas rozvíja sa po prekonaní otrasných zážitkov. Objavuje sa napríklad u obetí znásilnenia, svedkov vraždy, obetí prepadnutia ale aj po bežnej autonehode. Je charakteristická tým, že sa strašný zážitok opakovane a v plnej sile vracia. Opätovným prehrávaním (v bdelom stave aj spánku) sa patologické mechanizmy fixujú. Aj tohto znovuprežívania hrôzy sa ale dá zbaviť kombináciou podávania liekov a kvalitnej psychoterapie.
Prečo by ste sa mali sa obrátiť na odborníka?
Žiť sa dá aj s úzkosťou a fóbiami. Ale odborník nám môže pomôcť vrátiť život do normálnych koľají a myslieť pozitívnejšie. Prof. Höschl to vysvetlil na príklade, starom psychiatrickom vtipe:
Odchádzate ráno do práce a rovno pred vašimi dverami stúpite do..., veď viete do čoho. Ak ste neurotik, naštvete sa a začnete poriadne nadávať. Paranoik si zas povie - to sa môže stať len mne! Každý je proti mne zaujatý, to tu určite niekto nachystal, aby som do toho šľapol... No a pokiaľ trpíte úzkosťou, začnete si hovoriť - no nazdar, musím sa vrátiť domov, umyť si topánky, poriadne sa zdržím, nestihem električku, prídem neskoro do práce, šéf sa na mňa vyziape, možno prídem o robotu, neuživím rodinu, opustí ma žena...
Ale ak ste po úspešne absolvovanej kognitívne-behaviorálnej psychoterapii, poviete si - ako dobre, že som si ráno nezabudol obuť topánky... No povedzte, nebol by váš život takto bezstarostnejší a veselší?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
