sexuálneho devianta, ktorý začiatkom 60-tych rokov dopichal a potom sekerou rozsekal telá dvoch chlapcov. Ich vnútornosti si upiekol a zjedol. Sadistický sexuálny vrah Emil Wieczorek v roku 1952 na Karvinsku ubil kladivom 28-ročnú ženu aj jej 8-ročnú dcéru. Žene odrezal intímne časti tela a odniesol si ich domov na jedenie. Ľudské mäso si uvaril tiež jeden z českých sexuálných vrahov osemdesiatych rokov - Ladislav Hojer. Všetci traja boli popravení.
Ladislav Hojer, vyučený sklenár z Prahy, sa svojou beštialitou a počtom spáchaných vrážd zaradil medzi najväčšie prípady československej kriminalistiky. Občas je porovnávaný s Václavom Mrázkom, ktorý v okolí Mostu a Chomutova zavraždil v 50-tych rokoch minulého storočia 7 žien. Rozdiel tu ale je. Mrázek sa presúval za svojimi obeťami na bicykli a Hojer vlakom. Mrázek bol tridsiatnik a Hojer začal vraždiť ešte ani nie ako 20-ročný mladík. Čo mali spoločné je to, že obaja skončili na šibenici.
Prvú vraždu spáchal 2. novembra 1978 v Děčíne. Z Prahy tam pricestoval preto "aby spoznával krásy zeme a pozrel sa po nejakej ženskej". Celý deň sa túlal Děčínom, obzeral si ženy, ale nedarilo sa mu. Bolo už po polnoci, keď si všimol asi 30-ročnú Evu. Kráčala oproti nemu. Vo chvíli, keď sa míňali, jej siahol na prsník. Tá sa v šoku rozbehla k brehu Labe. Hojer ju po niekoľkých metroch dobehol, strhol na zem a škrtil, až kým nestratila vedomie. Po chvíli sa prebrala a začala sa brániť, Láďa ju oboma rukami chytil okolo krku a zaškrtil. Potom si sex s už mŕtvou pani Evou zopakoval. Podozrivým sa najprv stal manžel obete. Manželstvo Evy totiž vôbec nebolo ukážkové a bolo už jej tretím v poradí. Muži boli jej veľkou slabosťou a manžela toto Evičkine hobby vôbec nenadchýňalo. Podľa jednej z teórií sa chcel Evy zbaviť a celé to narafičil ako vraždu so sexuálnym motívom. Policajti medzitým vypočuli množstvo ďalších podozrivých mužov. Niekoľkí sa dokonca k vražde sami prihlásili, aby boli zaujímaví, či dôležití medzi kamarátmi.
Prešli 2 roky. Hojer bol na vojne v Liptovskom Mikuláši. Začiatkom februára 1980 si spravil výlet na "rodnú českú hrudu" a zas ho to ťahalo do Děčína. Ten bol pre neho asi osudovým, pretože ďalšiu vraždu spáchal 9. februára 1980 vo vlaku na trati Praha - Děčín. Pri nastupovaní do vlaku si všimol 24-ročnú ženu. Keď odišla na WC, vnikol za ňou, záchod za sebou zamkol a zaškrtil ju. Potom sa na mŕtej Yvone ukojil. Na ďalšej zastávke z vlaku vystúpil a vrátil sa do Prahy. Polícia ešte netušila, že aj druhú vraždu spáchal Hojer. Hlavu im naviac zamotali dve samovraždy, na prvý pohľad súvisiace s mŕtvou medičkou vo vlaku. Niekoľko svedkov pri výsluchu uviedlo, že Yvonu si všimol aj vlakvedúci, pridelený na trasu Praha - Děčín. Kriminálka ho predvolala na výsluch. Na ten sa už nedostavil. Tri dni pred ním skočil pod vlak vchádzajúci do stanice. Bola to záhada. Muž netrpel depresiami, ani chorobami a žil si spokojne obletovaný množstvom žien. Medzi ľuďmi mal povesť veľkého Casanovu, ktorý musel ženy od seba odháňať. Pár dní po ňom spáchal samovraždu aj Yvonin vzdialený príbuzný. Prečo si títo dvaja muži siahli na život, keď s vraždou nemali nič spoločné, sa nikdy nevysvetlilo.
Svoju najbrutálnejšiu vraždu spáchal Hojer v noci na 31. januára 1981 v Brne, kde 3 mesiace predtým ukončil svoju základnú vojenskú službu. Celý deň sa túlal po meste a hľadal si ženu. Už sa zdalo, že prišiel zbytočne, keď v noci na električkovej zastávke zbadal 18-ročnú Ivanu, vracajúcu sa z plesu brnenskej ZOO. Na ten ju s kamarátkami zlákala prvá cena v tombole - živá opička. Láďa Ivanu sledoval, strhol na zem a s nožom v ruke sa ju pokúsil znásilniť. Dievča sa bránilo, tak ju zaškrtil a 39-krát bodol nožom. Potom obeti odrezal intímne časti tela. Všetko si naložil do igelitky a vrátil sa do Prahy. "Mäso" si doma odložil do chladničky a občas nad tým onanoval. Asi po týždni dostal na svcoj "úlovok" chuť. Uvaril si časť z neho v slanej vode a zjedol s horčicou. Skomentoval to slovami, že si na tom ani veľmi nepochutnal… Zvyšok, hlavne kožu "ktorá sa nedala jesť", vyhodil z okna aj s hrncom.
Správa o vražde Ivany sa Brnom rozšírila rýchlosťou blesku. Dievča pochádzalo zo známej rodiny, pohybovalo sa v spoločnosti umelcov, vekslákov a cudzincov. Polícia sa nemala čoho chytiť, len takmer profesionálnej práce s nožom. Dopustiť sa takej deštrukcie ľudského tela, ako to dokázal Hojer, je veľmi namáhavé a časovo náročné. Na začiatku sa uvažovalo, že páchateľom môže byť chirurg, mäsiar, patológ, poľovník... Títo všetci vedia pracovať s veľkými mrtvými telami a rozrezávať ich. Zabudlo sa ale na obuvníkov a sklenárov, ktorí tiež narábajú s nožmi veľmi šikovne.
Hojer sa nezastavil. V Prahe prepadol mladé dievča, vracajúce sa nadránom z nejakej zábavy z legendárnej Chmelnice. Bola krásna teplá augustová noc, tak vystúpila z "nočáku" a sadla si na chodník. Vypitý alkohol ju možno trocha stlmil, pretože sa prebrala na to, ako ju niekto zdrapil zozadu, vliekol do parku a cestou z nej strhával šaty. Bojovala, ako vládala, ale nedostatkom kyslíka strácala vedomie. Pochopila, že sa znásilneniu neubráni, tak sa vzdala. Na jej prekvapenie sa sex nekonal. Hojer bol zrazu z formy. Sám v šoku presviedčal dievča, aby s ním šlo k nemu domov. Tá by v tej chvíli sľúbila čokoľvek, len aby sa štíhleho vysokého úchyla s vtáčim nosom zbavila. Nebolo ta také ľahké. Striedali sa u neho záchvaty strašnej brutality, keď ju mlátil tak, až jej z nosa, uší a úst tiekla krv s priateľskými náladami, keď ju ponúkal cigaretami a rozprával sa s ňou. Vypytoval sa na to, ako žije, či býva s rodičmi, ako sa jej darí... Po troch hodinách príšerného teroru súhlasila, že sa oblečie a skočia k Láďovi domov. Pri obliekani šiat sa mu vytrhla a bežala, ako vládala. Dlhonohý Hojer ju rýchlo dobehol a sknokautoval, ale kým sa na ňu zas vrhol, zbadal ich z okna neďalekej ubytovne Ministerstva vnútra SR policajt a zbehol dievčaťu na pomoc. Láďa medzitým ušiel. Policajti mali síce živú ženu, ktorá by mohla v pátraní po nebezpečnom vrahovi pomôcť, ale, bohužiaľ, bola v šoku a nevedela si na nič spomenúť.
Ladislav Hojer vraždil poslednýkrát 3. októbra 1981 krátko po desiatej večer v rodnej Prahe. Práve "vďaka" tejto vražde bol odhalený. Jeho piatou obeťou sa stala 51-ročná Anna. Vracala sa sama z koncertu vážnej hudby a cestu si skrátila parčíkom, v ktorom už Hojer striehol na svoju obeť. Vyzerala oveľa mladšie, čo ho zmiatlo. Ladislava priťahovali mladé ženy a mal dobrý vkus. Bohužiaľ, pri svojej vizáži a čudáckej povahe nemal šancu s takými ženami ani prehovoriť pár slov, nieto ich ešte "zbaliť". Na Annu skočil zozadu a použil svoj osvedčený gríf - jednou rukou jej zapchal ústa a druhou ju škrtil. Nožom jej rozpáral kabát, sukňu a spodnú bielizeň. Punčochu jej omotal okolo krku, aby nekričala a znásilnil ju. Potom ju ako ostatné obete tiež zaškrtil, aby nemal svedka.
Deväť dní po Anninej vražde sa policajti dozvedeli o ďalšej obeti. Telo neznámej ženy bolo objavené na Ružíne. V lete 1980 vyrazil Láďa ešte ako vojak do Košic za kamarátom. Vystúpil z vlaku skôr a vybral sa na prechádzku okolo priehrady. Tam stretol ženu v strednom veku. Po znásilnení ju zviazal drôtom, zaťažil kameňom a telo hodil do vody. Mŕtvola dodnes neznámej ženy bola nájdená bez hlavy a oboch zápästí. Tie zrejme odpadli vo vode pri rozklade. Napriek tomu, že televízia o náleze niekoľkokrát informovala a poskytla podrobný popis oblečenia i osobných vecí, ktoré sa našli, nebola jej totožnosť nikdy objasnená.
Večer 11. októbra 1981 Hojera zatkli. Ťažko povedať, ako dlho by kriminálke trvalo, kým by na Hojera prišla a či by sa jej to vôbec podarilo. Hojer si policajtov na stopu priviedol sám. V jednej krčme sa pri pive prekecol, že mrtvá Anna mala okolo krku omotané čierne silonky. To bola jasná stopa. Táto informácia zverejnená nebola, vedel o tom len vrah a polícia. "Keby v krčme nekecal, že o tom niečo vie, tak by sa na Hojera tak skoro neprišlo. Myslím, že major Markovič by ho chytil, ale zrejme by ešte stihol spáchať ďalšie vraždy," tvrdí známy pražský sexuológ MUDr. Pavel Zemek, ktorý Hojera a este pár podobne úchylných existencií vyšetroval.
K vražde Anny sa Láďa priznal. Nevydržal to a začal rozprávať aj o ďalších. Medzi majorom Markovičom a Hojerom vznikol až synovsko-otcovský vzťah. Hojer bol veľký "žrút", čo Markovič skoro odhalil, a tak mu na výsluchy nosil trištvrtekilové salámy. Láďa sa napchával a rozprával... O tom, že si sériový vrah a legendárny český vyšetrovateľ k sebe našli mimoriadny vzťah, svedčia aj ďalšie príhody. Počas rekonštrukcie na Ružíne sa unavený Hojer v aute zložil Markovičovi na pleci a pritúlený zaspal, čo obhajca komentoval slovami, že také niečo videl len vo filme. Pred Vianocami Hojer "svojho" majora kontaktoval, že má pre neho darček "pod stromček". Bolo to kompletné priznanie ku všetkým vraždám, ktoré spáchal. Deň pred Hojerovou popravou bol major Markovič hospitalizovaný so srdcovou príhodou v nemocnici, a po rokoch spomínal, že sa vtedy "nevedelo, kto koho prežije".
Podľa znalcov bol Ladislav Hojer primitívnou psychopatickou osobnosťou s citovou tuposťou. Amorálna, asociálna osobnosť. Výrazná bola u neho neúcta k ľudskému životu. Jeho náprava bola znalcami absolútne vylúčená. Okrem sexuálnej agresie bola u neho zistená aj agresia všeobecná a nedala sa vylúčiť recidíva ani v prípade kastrácie či stereotaktickej operácie mozgu. Všetky činy spáchal v príčetnom stave, premyslene a bez známok duševnej choroby, pretože psychicky chorý napriek všetkému, čo spravil, nebol. To, že trest smrti bol pre tohto človeka najlepším riešením, dokazuje aj fakt, že Hojer sa pri niektorých rekonštrukciách dostal až do tranzu a vzrušil sa rovnako ako pri vraždách. Navonok z Hojera nešiel strach. Práve naopak, pôsobil utiahnuto, zakríknuto. Dokonca žena, ktorá jediná jeho útok prežila sa o Láďovi neskôr vyjadrila, že pôsobil ako "slušňák".
Pri rekonštrukcii vraždy v Brne sa na mieste činu zhromaždil dav rozzúrených ľudí a rekonštrukcia musela byť niekoľkokrát preložená. Podobná situácia vznikla pri rekonštrukcii vrážd spáchaných 16 ročným "spartakiádným vrahom" Jiřím Strakom v Prahe. Tam ľudia tiež žiadali vydanie páchateľa k lynčovaniu. Straka zlynčovaný samozrejme nebol, za tri vraždy dostal 10 rokov. Odsedel si deväť, dal sa vykastrovať a v roku 1994 ho prepustili z väzenia. Okamžitú popravu páchateľa na mieste činu žiadali aj ľudia, ktorí sa v roku 1979 zhromaždili v Hornom Slavkove pri rekonštrukcii vraždy 40-ročnej ženy. Rekonštrukcia sa nakoniec nekonala, pretože vystrašený vrah nebol ochotný vystúpiť z policajného auta.
Napriek tomu, že strach z trestu smrti na Hojerovi nebolo vidieť a keď o ňom rozprával, tak ho zľahčoval, pri poprave sa bil tak urputne, že jednému z pomocníkov "kata" takmer odhrYzol prst. Popravený bol 7. augusta 1986 na Pankráci v Prahe.
Autor: Natália Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
