dokážeme chybu priznať. Aké sú ich najväčšie životné omyly? Opýtali sme sa známych osobností.
(hra)
Najväčším omylom Róberta Šudíka bolo povedať bezrukému: "Podajte mi ruku"
Herec Štátneho divadla Košice Róbert Šudík si na svoj najväčší životný omyl ani dlho spomínať nemusel a hneď spustil: "Robil som plavčíka v Rajeckých Tepliciach na letnom kúpalisku a vyfasoval som nové biele trenírky. Tak som si v duchu povedal, že dnes do vody nepôjdem, ani keby sa topil neviem kto," spomína si po rokoch s úsmevom herec, ktorý mal v bazéne takú špinavú vodu, že síce bola modrá, pretože do nej sypal skalicu, ale bola úplne nepriehľadná a nebolo do nej vidieť ani do hĺbky dvoch centimetrov.
"Tak som si tak sedel v strede toho bazéna po dĺžke a zrazu vidím takého staršieho pána, ako naberá vodu, a tak jemne sa ´topká´. No ale keďže som mal tie nové biele trenírky, nechcelo sa mi skákať. Len som si kľakol a povedal mu: ´Podajte mi ruku´. Ten pán úplne očervenel a začal kopať nohami a ako taký motorový čln sa začal pohybovať smerom do malej vody. To ma dožralo a šiel som na brehu popri ňom, aby som mu dohovoril, že dospelý človek a robí si srandy, že sa topí... A on, keď doplával do tej malej vody a postavil sa, zistil som, že nemá ruky a dožralo ho, že mu hovorím: 'Podajte mi ruku'. Ja som to však nevidel."
Týmto zistením sa však "príbeh" neskončil. "Šou pokračovala, pretože on mi ani nemohol streliť, lebo nemal čím. Tak ma kopal do zadku. Do tých bielych trenírok. Keby ste videli ako tragikomicky to vyzerá, keď vás bezruký kope. Lebo on keď kopne, stratí rovnováhu a ani nemá ruku, aby to vyrovnal. Tak vznikla tragikomická choreografia, keď som sa mu aj ospravedlňoval, aj nadskakoval po kopancoch. Tak toto bol môj dosť veľký životný omyl - povedať bezrukému: ´Podajte mi ruku.´," dodáva R. Šudík.
(ato)
Zuzana Norisová už dve veci naraz nerobí
Herečka Zuzana Norisová si svoje chyby dokáže priznať a vie sa z nich aj poučiť. "Skúšala som muzikál Starci na chmeli a nikdy som v ňom nevystúpila. Mala som hrať hlavnú úlohu, ale sa to celé začalo kaziť. Chybou bolo, že som súčasne so Starcami skúšala v novom naštudovaní Pomády. Nevedela som to napokon skĺbiť. Bolo to hrozné, ale aj tak to považujem za dobrú skúsenosť. Dnes už totiž dve veci naraz nerobím. To je totiž nanič. Všetci sú naštvaní, ja som naštvaná a výsledok je katastrofálny."
(hra)
Peter Himič havaroval vlastnou chybou
Asi najväčšia chyba v živote riaditeľa Štátneho divadla Košice Petra Himiča bola, keď vlastnou vinou vážne havaroval. "Nemôžem celkom presne povedať ako, lebo ani policajti pri tom neboli. Nevolal som ich, lebo by sa to ešte horšie skončilo. Nebolo to totiž košer, ale našťastie sa nič nestalo. Bolo to však o vlások, že som z toho vyviazol bez zranenia. Vyletel som totiž z cesty a totálne som rozmlátil auto. Odviezli ho rovno do šrotu. To teda bola jedna z najväčších chýb, akú som urobil. Stačilo málo a mohlo to úplne inak skončiť. Myslím, že som mal obrovské šťastie. Bol to, ako sa hovorí, hriech mladosti. Ale myslím si, že som sa z neho veľmi poučil."
(hra)
Malý Rašev si rok myslel, že Harík je chlapec
Populárny herec Peter Rašev sa v živote riadi intuíciou, ktorej dáva prednosť pred racionálnymi odôvodneniami."Pred každým rozhodnutím, či niečo mám alebo nemám urobiť, mi zvyčajne napovie intuícia. Musím mať dobrý pocit a väčšinou mi to vychádza," hovorí Peter.
Za najväčší omyl, na ktorý si pamätá, považuje skúsenosť zo svojho detstva, keď našiel opusteného psíka. "Bolo to také malé chlpaté čudo, nebolo mu vidieť ani oči, vyzeral ako kefa. Priniesol som si domov a dal som mu meno Harík. Až jedného dňa, asi po roku, prišla k nám na návštevu priateľka mojej mamy, ktorá sa nás opýtala, prečo vlastne voláme toho psíka Harík. My sme sa čudovali, prečo sa pýta. 'Nuž preto, že tento Harík je psia slečna, vari to nevidíte podľa toho, ako ciká?' opýtala sa nás. Až vtedy po roku som sa ako malý chlapec dozvedel, že nemám doma Haríka chlapca, ale slečnu. Tak toto bol môj asi najväčší omyl," usmieva sa pri spomienkach na detstvo Peter Rašev.
Za omyl naopak nepovažuje svoj protestný postoj proti zlúčeniu prešovského a košického divadla v roku 1996, aj keď zaň zaplatil privysokú cenu. "Sedem rokov som nemohol hrať, no ako sa poznám, aj keby sa čas vrátil, opäť by som sa rozhodol rovnako. Intuícia mi vtedy hovorila, že zlepenec je totálna kravina, proti ktorej sa treba postaviť. Život mi dal za pravdu."
(ren)
Autor: Xe
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
