Ivanom Vyskočilom Divadlo Na zábradlí, ale keď sa neskôr "umelecky nepohodli", otvoril si v roku 1959 spolu s Jiřím Šlitrom nové divadlo - Semafor. Do roku 1969 spolu vytvorili 21 inscenácií. V dôsledku politických postojov v období 1968-1969 a ako signátor manifestu Dvetisíc slov nesmel v 70. rokoch vystupovať v médiách ani vydávať knihy. Podieľal sa na vzniku niekoľkých stoviek piesní, je autorom viac ako 300 textov k Šlitrovým piesňam (napr. Ach, ta láska nebeská, Oči sněhem zaváté...), knižne vydal niekoľko zbierok piesňových textov, próz, účinkoval vo filmoch (Kdyby tisíc klarinetů), je hercom, spevákom, režisérom a výtvarníkom, ktorý sa v roku 1997 dočkal zapísania do Siene slávy Českej gramy a je i držiteľom Medaile Za zásluhy. Reč je o jednej z najväčších osobností českého kultúrneho života - Jiřím Suchom, ktorý sa tunajšej verejnosti nedávno predstavil v ´semaforovskej´ hre ´Život je náhoda v obnošené vestě´. Spolu s Jitkou Molavcovou však nezožali len obrovský aplauz na javisku, svojím príjemným vystupovaním a večným úsmevom sa obaja okamžite stali miláčikmi i tých, ktorí si ich naživo vychutnali po prvý krát.
Keď vás človek stretne spolu s Jitkou Molavcovou, má pocit, akoby vaša spriaznenosť duší z vás oboch priam sálala.
- Bez spriaznenosti duší by to ani nešlo. S Jiřím Šlitrom sme spolu robili 10 rokov a s Jitkou spolu účinkujem už 34 rokov... Takže už máme niečo za sebou.
Aj ste si niekedy povedali, že vďakabohu za ňu?
- Myslím, že si to obaja myslíme, hoci sme o tom nikdy takto nehovorili. Nám stačí fakt, že sme sa za celé tie roky nepohádali. Nikto ani nezvýšil hlas, ani nebuchol dverami. A to je určite rekord, to už je na zápis do Guinessovej knihy rekordov.
Ako sa dá toľké roky nepohádať? Ako riešite rôznorodosť svojich názorov?
- Asi je to tým, že máme veľmi podobné povahy. Obaja, keď dôjde k nejakému napätiu, dokážeme ustúpiť, pretože si povieme, že tá pohoda, ktorá medzi nami vládne, je cennejšia, než vyriešenie nejakého hlúpeho sporu.
Nemali ste niekedy strach, že by sa mohla od vás Jitka odpojiť?
- Ona je úplne voľná. Teraz dokonca hrá hlavnú postavu v hre Hallo, Dolly! v Karlínskom divadle, kde účinkuje ešte aj v inom predstavení. S malou skupinou hrá gotickú hudbu a gotické hry. Takže ona mi občas takto zahne (úsmev), ale je to úplne v rámci dohody. I ja občas vystúpim, teraz mám svoje rozhlasové programy. To je také, aby sme sa neomrzeli.
Máte všeobecne rád inteligentné ženy?
- Určite. Samozrejme, že som v živote spoznal množstvo rôznych kamarátiek a ja ich delím na tie, s ktorými si nemáme po dvoch mesiacoch čo povedať a na tie, ktoré poznám roky a stále to má cenu si s nimi sadnúť a o niečom sa rozprávať. Obaja tým totiž získavame.
Muzikálová koláž, s ktorou sa tu dnes publiku predstavujete, ste stihli uviesť iba pár krát a potom vám divadlo zaplavila povodeň. Čo vám ako prvé zišlo na um, keď ste sa to dozvedeli?
- Že musím rýchlo vymyslieť ako sa z toho dostať, že nastal ďalší problém. Ja som za tých 45 rokov existencie Semaforu mal už toľko problémov, že som si na ne zvykol. Povedal som si: "Tak, teraz to musíme vyriešiť." Nuž som sa tam šiel pozrieť a začal som písať novú hru, ktorá by bola ľahko prenosná a ktorá bola o tej povodni. Povedal som si, že toto by mohlo ľudí zaujímať.
Takže aj z toho ste sa snažili vyťažiť maximum?
- Áno, to pozitívne. Ja sa vždy snažím riešiť veci pozitívne, pretože som dospel k tomu, že inak to nemá cenu.
Toto predstavenie je vzdanie úcty pánom Ježkovi a Šlitrovi. Ako hodnotíte roky vašej spolupráce s Jiřím Šlitrom?
- To bol taký menší zázrak, že sme sa stretli dvaja ľudia, ktorí sa v živote nepoznali a naraz sme všetko cítili rovnako. On napísal na moje texty takú muziku, že lepšia sa v tú chvíľu ani napísať nedala, také to bolo dokonalé. My sme si to uvedomili a preto sme vždy držali spolu. Navzájom sme sa potrebovali, každý mal svoju parketu a aj na scéne sme sa dopĺňali. On hral toho ťažkopádnejšieho, hlúpejšieho a ja zasa toho "zbesilejšieho". Bola to ohromná šťastná symbióza.
Bola potom jeho smrť pre vás hroznou ranou osudu?
- To viete, bolo to ťažké. Nevedel som, čo ďalej. Hovoril som si: "Teraz, keď budem pokračovať, už to nebude ono, už to nikdy nebude ono." Ale vedel som, že v tom období, to už u nás začalo prituhovať (sedemdesiate roky,pozn.red.), že mnoho ľudí na určitých miestach čaká, že to nechám. A tú radosť som im nechcel urobiť a preto som pokračoval a robím to dodnes.
Ako reagovali ľudia, ktorí si tento váš zánik priali a nedočkali sa ho?
- Tak, že nám celých 20 rokov hádzali polená pod nohy. A ako skončili, to už dnes vieme. Niektorí majú celkom slušné firmy (úsmev).
V Semafore vyrástli mnohé osobnosti. Dočkali ste sa niekedy prejavu vďačnosti?
- Určite. Ale najradšej mám tých, s ktorými sme sa nepohodli, rozišli sme sa a dnes sme najlepší kamaráti. To je napr. Waldemar Matuška, ktorému som musel dať výpoveď, pretože nám robil problémy a ja som mu koľkokrát dával podmienku a vravel som mu: "Waldo, ešte raz a budeš musieť..." a potom som už tú podmienku musel dodržať. Tak sme sa rozišli. Ale o dva roky na to už s nami hral vo filme "Kdyby tisíc klarinetů" a už sme zase kamaráti. Takže to mám najradšej. Že medzi nami nevznikla taká zloba, ktorá by sa nebola dala preklenúť. Ja som mal vôbec šťastie na ľudí, s ktorými sme sa nakoniec mohli ďalej správať akoby sa nič nestalo.
Vy ste proti rozdeleniu česko-slovenskej federácie bojovali napr. aj tým, že ste zbierali podpisy...
- My sme ich s pánom Tigridom, pani Kubišovou a Jitkou Molavcovou vyzbierali dva a štvrť milióna. Aj sme ich odniesli do Národného zhromaždenia a tam nám povedali: "Dajte to tamto do rohu." A my sme tie balíky nosilil, tam sme ich do toho rohu dali a tým to haslo. Vôbec nikto na to nebral ohľad.
Aké pocity vo vás vyvoláva takáto bezmocnosť?
- Vždy si opakujem vetu, ktorú ma naučil pan Werich, že si poviem: "Asi to tak má byť." Beriem to tak, že sa to tak stalo a snažím sa konštruktívne premýšľať, ako sa z toho dostať alebo ako na to zabudnúť, alebo ako to riešiť.
Aj v horúcej chvíli si to dokážete povedať, alebo to musíte nechať trošku vychladnúť?
- Mne to chladnutie trvá niekoľko minút (úsmev).
Čo vás na svete najviac irituje?
- Keď človek narazí na evidentnú blbosť. Ja som človek, ktorý veľmi často o sebe pochybuje, či to robím dobre, či je to správne a či mám v tom či onom pravdu. Ale sú momenty, keď bezpečne viem, že pravdu mám a ak vtedy narazím na niekoho, kto myslí úplne inak, som vždy zúfalý. Ale nie je to zas také, že by som kvôli tomu skákal z Nuselského mostu.
Za čo ste osudu mimoriadne vďačný?
- Za to, že som a že som poznal takých báječných ľudí, ako boli Jitka Molavcová, Jiří Šlitr, pán Werich, moja žena, ktorá už nie je medzi nami. Ja si vôbec nemôžem sťažovať, osud sa ku mne zachovával vždy veľmi milosrdne. Samozrejme, boli aj ťažké chvíle, ale tie sú v živote každého človeka, takže ja nemôžem dúfať, že práve ja by som mal mať nejaké privilégia. Ale tých ťažkých chvíľ zas nebolo toľko. Navyše, ako by sa človek radoval z krásnych vecí, keby nepoznal rub toho všetkého?
Máte nejaké neresti?
- Som workoholik a to je trošku obtiažné. Ja by som tak rád odpočíval a keď tú šancu mám, tak to nedokážem, začnem byť nervózny, ja ktorý som inak kľuďas, a po jednom dni na dovolenke si už idem kúpiť zošit a začnem vymýšľať. Mrzí ma, že to nedokážem, ale je to závislosť. Pasívne si dokážem ľahnúť iba niekedy predpoludním, keď si zdriemnem. To je môj odpočinok. Ale aby som iba ležal na pláži a potom si šiel zaplávať a zase ležal na pláži, to vydržím deň a večer už som taký nervózny, že druhý deň musím niečo robiť.
Aké máte sny, plány, túžby?
- Plány mám konkrétne. Chceme otvoriť nové divadlo, už máme vymyslené hry, ktoré budem písať. Niektoré už mám hotové, ja totiž vždy píšem dve naraz. Takže nie som bez plánov. Ja som si prácu naplánoval do 96. rokov a potom že už tu nebudem. Teda, presnejšie povedané, do 95. rokov mám naplánovanú prácu a ten posledný rok počítajme s tým, že už na tom budem trošku horšie a budem skôr chorý. K tým 96. rokom ani neviem ako som sa dostal. Kedysi, keď som bol mladý, mi to tak zišlo na um, ani neviem prečo, a od tej doby všetko plánujem do tých deväťdesiatichšiestich.
Mali ste niekedy vizionárske sny?
- Ja som mal dva veštecké sny, keď to, čo som videl, sa aj stalo. To bolo neskutočné a zaujímavé zároveň. Alebo raz som mal dokonca s jednou veľmi blízkou kamarátkou rovnaký sen. Ráno sme si ho hovorili a dopĺňali sme sa navzájom. Potom som sa dozvedel od ľudí, ktorí toto študujú, že také prípady sú, že sa dvom ľuďom sníva to isté.
Takže na veci, ktoré sú vyššie, než naše vedomie, zrejme veríte.
- Určite, o tom by som vám vedel rozprávať veľmi veľa. Ale na to by sme naozaj potrebovali omnoho viac času.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Budeme mať premiéru, tak sa teším na tú, lebo každá premiéra je obrovské dobrodružstvo. A teším sa aj na dovolenku, ktorá bude zase asi viac-menej pracovná - chcem si urobiť systém vo veciach, ktoré mám na hromadách. Teším sa, že si to krásne pomaly urobím. Ale pred každou dovolenkou mávam taký strach, aby sa mi niečo nestalo, aby som napr. nehavaroval, aby som sa tej dovolenky dožil. Neviem prečo práve tak. Ale zatiaľ som sa každej dožil, to by ste neverili (smiech).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
