Z denníčka bezdomovcov, časť prvá.
Kamil
Bezdomovec Kamil sa ráno vytrepal z kanála a pobral sa k banke. Mal na sebe jedny slipy, jedny trenírky od Ďuriho, jedny punčoškové nohavice od tetky z Bačky, jedny nohavice, letné, z tenkej látky, jedny menčestráky, dve tričká (z toho jedno tielko), košeľu, sveter, pulóver a mierne roztrhaný kabátec. V noci bola kurevská zima, ale Kamil vymákol krásne miestečko, ktoré objavil po nebohom Lalim, ktorý sa prepil okeny.
Vošiel do banky aj s piatimi taškami papiera, ktoré nazbieral ako pracovitá včelička po kontajneroch. Strážnik, člen súkromnej bezpečnostnej služby, ho milo pozdravil, podržal mu dvere, kým sa pechoril s nákladom a poprial pekný deň. Sotva sa zložil, bol na rade - slečna za okienkom sa spýtala, či nemá chuť na kávičku a Kamil by si veru aj dal - iba sekundička mu stačila, aby si zrátal, že sa v banke môže zdržať aj dlhšie.
"Zas až tak veľa toho na práci nemám," zažartoval si a zvonivý smiech sympatickej dvadsiatky mu okamžite zlepšil náladu.
"Chcel by som si vybrať nejaké peniaze," nenáhlivo prešiel k veci, keď mu horúci mok stiekol dolu hrdielkom.
"Z ktorého účtu?" usmiala sa.
"Ach jaj," vzdychol si Kamil. "Vyzerám vari na to, že mám nejaký účet?"
"To som tušila. Ale nejaké číslo účtu a meno mi musíš povedať," povzbudila ho Henrieta, s ktorou si medzitým, pri koňačiku, potykal.
"Čojaviem, nejaký, kde je veľa peňazí. Poraď mi, ty ich vidíš na monitore."
Na chvíľu sa odmlčal. Chuť Curvoisier mu prenikala všetkými pórmi, v pohodlnom kresle vedľa palmy na chvíľu zabudol, že je iba v banke a nie na dovolenke na Kube, ako pre rokmi, keď mal ešte rodinu a prácu a byt.
"Ja mám prístup iba k devízovým účtom. Nevadí?" ospravedlňujúco mrkla Henyka (druhý pohárik) a pedantne ťukala do klávesnice.
A Zuzku, ktorú nadovšetko miloval a tá suka mu ju vzala a teraz mu bráni, aby sa s ňou mohol stretávať.
"Mám tu jeden zaujímavý účet, 352 tisíc dolárov. Môže byť?"
A pritom Zuzka mala Tatika oveľa radšej. On jej utieral zadoček, keď sa pokakala, on ju učil chodiť, keď sa potkýnala, on ju učil rozprávať, keď bľabotala.
"Koľko si vyberieš?"
A teraz príde na taxíku, v nových šatách, a donesie jej najväčšiu bábiku na svete.
"50 tisíc?" prehodil nesmelo, len čo štvrtý Curvoisier šplechol na dno.
"Nechceš viac?"
Hovno na taxíku, auto si kúpim, Mercedes, alebo BMW, alebo Audi, alebo to je jedno, tá bude pozerať, ale zveziem iba Zuzku...
"Stopäťdesiat je veľa?"
Ľad jej schladil ruky, prešla mu po vlasoch, na zátylku pocítil jemný dotyk.
"Ako povieš," štrngla si s piatym pohárikom.
Aj byt si kúpim, čo byt, dom, v najkrajšej štvrti mesta a zoberiem aj ju, nech pukne od závisti, o čo prišla.
"Nie, vyberiem ho celý," povedal rozhodne.
Počkal, kým vypíše papiere, potom vytriasol z tašiek všetok sajrajt, do vrecák si napchal doláriky a pri odchode mu v pravom uchu okrem letmého bozku znelo v ušiach ľúbezné Počkáš ma po šichte?
Najprv však musí zájsť do zmenárne.
Toto sa stalo bezdomovcovi Kamilovi v januári roku 2005. Viem, že je ešte iba máj 2004, ale v snoch sa pohybujete v časopriestore jak kolibrík vzduchom.
Neni problem byť zrazu v januári roku 2005, aj keď je iba máj 2004.
(mená bezdomovcov môžu byť vymyslené. Dnes ešte sú)
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
