pôsobenie a postavenie Rady hospodárskej a sociálnej dohody, teda tzv. tripartity. Pavol Rusko prichádza s návrhom zákona, ktorý by transformoval tripartitu z povinného dohadovacieho orgánu vlády, zamestnávateľov a odborov na akýsi voľnejší poradný zbor, ktorý by sa schádzal nie ku každému zákonu, ale nejako ad hoc, prípadne podľa nálady a potrieb vlády.
Krok je to nesporne pozitívny, ale - polovičný. Predovšetkým - vláda sa zľakla vlastného tieňa. Prvý nápad po tom, čo KOZ oznámila nadviazanie "strategického partnerstva" so Smerom, bol totiž zrušiť tripartitný zákon úplne. Až neskôr sa ujala myšlienka novelizácie - hlúpo a zbytočne. Už na jar 1999, keď zákon o tripartite vznikol, sme napísali, že ide o ojedinelý úkaz v Európe. Dohadovačky medzi tzv. sociálnymi partnermi totiž všade v EÚ fungujú podľa zvykového, nie písaného práva. Inými slovami - tripartita sa zákonom nikde neupravuje. Je to špecialita Slovenska, presnejšie prvej Dzurindovej koalície, ktorá pred voľbami 1998 sľúbila Saktorovi zákon ako výslužku za podporu proti Mečiarovi. Dnes, keď sa Saktor zasnúbil s Ficom, by teda nebolo nič samozrejmejšie, ako históriu uzavrieť rovnako efektným gestom - celý zákon zniesť zo sveta. Ak to nie je legislatívne ošetrené skoro nikde, načo vymýšľať?
Po druhé, iniciatíva vlády prichádza až absurdne neskoro. Omnoho zásadnejším vypadnutím KOZ z roly, ako manželstvo so Smerom, bolo predsa rozpútanie referenda o predčasných voľbách. To bolo otvorené vyhlásenie vojny, nepriateľský akt, ktorý mal v momente prvého petičného podpisu viesť k prerušeniu komunikácie. Keďže sa nestalo, videli sme surrealistické výjavy, ako vláda rokuje s tými odbormi, ktoré na uliciach dávajú podpisovať hárky doslovne nabádajúce na predčasné ukončenie jej činnosti. Toto nemá precedens - na rozdiel od tesnej spolupráce odborov s nejakou ľavicovou stranou, čo je úchylka vcelku bežná aj v iných krajinách. Terajší argument vlády pre novelu zákona je teda - paradoxne - slabý. Nespochybniteľným dôvodom na koniec tripartity bolo referendum, keďže v európskej demokracii sa ešte nestalo, aby ktokoľvek inicioval týmto spôsobom skrátenie volebného obdobia.
Predovšetkým ale: Návrh na novelizáciu je nedostatočný kompromis preto, lebo tripartita je nezmysel ako princíp - či upravená zákonom, či bez neho. Ide o to, že historický model dohadovania sa vlády so zamestnávateľmi a odbormi je politicky nedemokratický a ekonomicky škodlivý. Aj o tom sme už pred piatimi rokmi pri vzniku zákona písali; ako prídu tí občania a daňoví poplatníci, ktorých odbory ani zamestnávatelia nereprezentujú, k tomu, aby práve tieto dve skupiny požívali privilegované postavenie pri ovplyvňovaní hospodársko-sociálnej politiky vlády??? Prečo nie aj napr. samostatne zárobkovo činné osoby, slobodní umelci, športovci, akademická obec, záhradkári a chovatelia, alebo - ako sme vtedy zasrandovali - klub priateľov trvanlivého pečiva? Jednoducho a jasne: Odbory a zamestnávatelia nie sú ničím viac, ako obyčajné lobisticko-záujmové združenia, ktorých výsadné postavenie potláča a dostáva do nevýhody o nič menej legitímne záujmy všetkých ostatných. Z podstaty veci pritom platí, že lídri týchto zoskupení strážia na tripartite omnoho väčšmi záujmy vlastné než svojho členstva. Príkladov je požehnane - napr. umelé udržiavanie nízkej ceny plynu pre veľkých odberateľov (Duslo Šaľa - však, p. Kollár, podpredseda AZZZ?). Alebo slávny Saktorov zápas o to, aby odborárske príspevky platili aj nečlenovia KOZ (lebo aj títo vraj profitujú z činnosti odborov!!). Tragickým ekonomickým dôsledkom tohto hlúpeho mechanizmu je, že namiesto prirodzených a trhovo konformných riešení sa problémy a konflikty riešia reguláciami, nariadeniami, protitrhovými zásahmi a centralizáciou rozhodnutí na úrovni štátnych byrokratov. Tripartita nie je v princípe nič iného, ako inštitucionalizovaný klientelizmus. Takzvaný sociálny zmier, ktorý dohody veľkých korporácií s vládou údajne zaručujú, je - po prvé - vykúpený privysokou cenou, keďže slobodné rozhodnutia jediných legitímnych nositeľov všetkých záujmov, politických strán, nahradzujú partikulárne dohody s lobistickými zoskupeniami. Po druhé, celý sociálny zmier je klam a mam: Najväčšie štrajkové pohyby proti reformám akéhokoľvek druhu dnes sledujeme v štátoch s najdlhšou tripartitno-korporativistickou tradíciou (Taliansko, Rakúsko, Nemecko).
V programovom vyhlásení druhej Dzurindovej vlády stojí aj chvályhodný odsek o "obmedzení miery korporativizmu" v štáte. Môže byť predmetom diskusie, či účelová novela zákona o tripartite vyhovuje duchu a litere tejto formulácie. Ak to chceme mať bez diskusie, riešenie je iba jedno - žiadna novela, ale rozprášenie a likvidácia tripartity. Raz a navždy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
