a Indiánov. Postupne človek spozoroval priaznivé účinky dymu na kožu. Spracovanie kože trieslovinami poznali starí Číňania, Egypťania a iné národy. Staroveké národy, ako Gréci a Rimania začali upravovať kože rastlinnými trieslovinami, tukom a kamencom hlinitým (má pôvod v Afrike). Židia spočiatku opovrhovali odevmi z kože zvierat a ani sa nevenovali jej zušľachťovaniu pre používanie u ľudí. Germáni začali využívať triesloviny z dubovej kôry a kožu začali remeselne spracovávať. Pokrok pri získavaní kožených usní nastal za Napoleonských vojen, keď sa remeselná výroba zdokonalila a 19. storočie zaznamenalo prudký rozvoj garbiarstva. Ručné spracovanie začali v manufaktúrach nahradzovať stroje. Prevrat pri spracovaní kože nastal v roku 1893, keď prof. Knapp začal využívať chromité soli v roku 1859. Kože zvierat sa spracovali na usne a kožušiny.
Na výrobu usní sa využívali kože hovädzie, ovčie, kozie, konské a iné. Každý druh usní má aj špecifické využitie. Na Slovensku má garbiarstvo bohatú históriu a vo výrobe usní aj dnes pokračuje kožiarenský priemysel v Liptovskom Mikuláši, pracujú však aj menšie garbiarne, roztrúsené po celom území.
Garbiarstvo patrí medzi staré remeslá a stáročiami získané skúsenosti sa prenášali z generácie na generáciu. Často sa tieto stávali tajomstvom rodiny a cechu. Dlhé stáročia tu prevládala len ručná práca v nezdravom prostredí.
Garbiarstvo si našlo svoje uplatnenie v stredovekých kráľovských mestách Šarišskej stolice - v Sabinove, Prešove, Veľkom Šariši, Bardejove, ale aj v niektorých dedinách. V mestách vznikali garbiarske cechy - najpočetnejší z nich bol v Prešove so sídlom v dome č. 5 na terajšej Floriánovej ulici. V Sabinove v druhej polovici 18. storočia v cechu pracovalo 13 garbiarskych majstrov. Podobná situácia bola aj v Bardejove a vo Veľkom Šariši. Neskoršie si remeslo nachádzalo väčšie uplatnenie na vidieku ako v meste pre veľký zápach, nečistoty a tiež nedostatok vody.
Veľkou zásluhou grófa Samuela Dessewfiho bola založená garbiareň najskôr v Sabolčskej stolici, ale práve pre nedostatok vody ju neskoršie premiestnili do obce Fintice na svoje panstvo v Šarišskej stolici. V garbiarni pracovalo 12 - 18 garbiarskych tovarišov a väčší počet robotníkov (poddaných). Spracovávali tam usne a ročne sa ich vyrobilo z 6500 zvieracích koží. Usne sa predávali na jarmokoch v Debrecíne, Košiciach, Pešti, Prešove a v okolitých mestách a dedinách. Pre jej prevádzku bol v obci zriadený vodovod, ktorým sa voda dopravovala spod V. Stráže až do manufaktúry.
Veľká garbiareň bola aj v Pečovskej Novej Vsi pri Sabinove uprostred dediny, kde zhoršovala životné prostredie. Majiteľ Grosman ju na začiatku 20. storočia zrušil a začal budovať novú, modernejšiu a väčšiu za železničnou traťou pri Toryse. Nebola dokončená a garbiarstvo sa tam skončilo v roku 1925. Dovtedy sa tam vyrábali usne žltej a čiernej farby. Neboli to ojedinelé garbiarne v Šariši. Menšie boli aj v ďalších dedinách, z ktorých spomeniem Zborov a Gaboltov. Garbiarstvo s nástupom nových trendov v odevnom a obuvníckom priemysle začalo strácať na svojej popularite.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
