do školy"), bláznovstvo ("zamilovaný vzdychá ako rozpálená pec"), falošná pýcha ("vojak citlivý na česť"), samoľúbosť ("pozerá sa na svet s guľatým bruškom"), neschopnosť ("dedko s bačkorami"), rozklad, smrť ("zabúdanie: preč je zrak, sluch, čuch, chuť a všetko...").
Do hradu Brekov vstupujeme v období "bláznovstva". V tom čase (1617) sa hrad dostáva do moci rodiny Barkóczyovcov. Ak si pripneme krídla, ktoré nás zanesú do sveta mysterióznych príbehov, dovidíme do ďalekého sveta. V Európe dohárajú, aspoň navonok, plamene verejných ohnivých hraníc, umlkajú inkvizičné súdy a pomaly sa začína zabúdať na heslo náboženských fanatikov Iustita et misericordia (spravodlivosť a milosrdenstvo). Roku 1617 nastúpil na český a po čase aj na uhorský trón Ferdinand II., ktorému bolo súdené po celý život bojovať, pretože v katolíckej viere bol nekompromisný. Nasledovali povstania, záhadné úmrtia mocných. Nepokojná Európa. Jeho syn Ferdinand III., to tiež nemal ľahké. Do vienka dostal "dar", poslanie - bojovať proti sektám a falošným učeniam. Jeho boj trval celých tridsať rokov. Nepokoje navonok skončili roku 1648 vestfálskym mierom...
V zapadnutých priečinkoch svetových múzeí sa nachádzajú svedectvá, podľa ktorých hranice inkvizície po dlhý čas horeli aj na domácej pôde: v Bardejove, Banskej Štiavnici, Šamoríne, Trenčíne, ako aj neďaleko od hradu Brekov, v Humennom. Úplne ich uhasila múdra a predvídavá panovníčka Mária Terézia.
Hrad Brekov. Skamenelá rozprávka, alebo mysteriózny, historický kaleidoskop času. Opäť nevieme určiť, kde je plot medzi legendou a skutočnosťou. Hrad v čase panovania Františka Barkóczyho poskytoval útulok mágom, čarodejníkom a zástancom rôznych siekt "na úteku". Habsburgovský rod bol oddaný vyznávač katolicizmu a po krutej bitke pri Moháči sa dalo predpokladať, že opäť začne pohon na členov iných cirkví, čo sa po čase skutočne aj stalo. Uhorský parlament prijal dokonca aj rozhodnutie, podľa ktorého "každého evanjelika treba upáliť..."
V doline stredného Laborca pod hradným vrchom v miestach, kde sa nížina postupne mení na Ondavskú vrchovinu, objavili v brekovských záhradách a na poliach rôzne predmety: keramiku, súčasti zbraní, ale aj čudný predmet, ktorý neskôr bol označený ako "satanistická signatúra". Našli sa aj časti trojkolesového mlyna, ktorý na Laborci dali postaviť Drugethovci.
Hrad Brekov od roku 1317 patril Drugethovcom. Pod hradným kopcom bolo ešte v roku 1601 dvanásť poddanských obydlí. Prvý písomný dokument o hrade má dátum 1307. Vlastnili ho šľachtici z Michaloviec. Strážny hrad Brekov slúžil aj na ochranu krajinskej cesty a pohraničného pásma. Šľachtic Peter hrad dostal v roku 1283 ako dar od kráľa Ladislava IV. Neskôr sa však viackrát pokúšal zavraždiť kráľa Karola Róberta, a tak mu hrad skonfiškovali. Kráľ po čase hrad daroval vernému rodu Drugethovcov. Stalo sa tak v roku 1317. Viliam Drugeth bol umiernený človek. O "historický rozruch" sa však postaral istý František Barkóczy. V dedine mal veľmi zlú povesť. Inak ho nevolali ako "tvrdé srdce". Necelé tri mesiace po salemskej bosoráckej tortúre v roku 1602 na hrade Brekov sa objavil cudzinec. Falošný kňaz poznajúci tajomstvá "Magia nigra", čiže čiernej mágie.
V brekovskej krčme "Na mýte" sa rozsvieti žltkavé svetlo lampáša. Furmani napäto počúvajú rozprávanie Miša Maťuku, ktorý záhadného hosťa priviezol na hradnom koči. Ostro rozväzuje putá fantázie. Možno figliari furmani k tomu ešte čosi pridajú. Poverčivosť a strach však majú veľké oči. Mišo rozpráva o čiernom koni, ktorý sa po nociach zjavuje pod hradbami. Počuť dupot kopýt. Hore na hrade sa dejú čertovské veci. Sám diabol tam slúži "čiernu omšu". V rytierskej sieni sa zídu čudne odetí kňazi. Pred polnocou obetujú Satanovi, potom sa konajú tie najoplzlejšie orgie. Keď začne svitať, všetci sa stratia ako prelud, alebo vidina z onoho sveta. Ostáva iba čierny kôň... Mišo Maťuka rozpráva stíšeným hlasom. Nakoniec dodáva: "Ten čierny kôň je hradný pán František Barkóczy..."
Csákyovci, Andrássyovci, Szirmayovci, Drugethovci, Barkóczyovci..., ale aj mnohí iní šľachtici sa z hradu Brekov stratili v prepadlisku času. Ostala iba povesť, legenda, ako druhá strana historickej mince.
František Barkóczy bol krutý tyran, ešte aj výzorom pripomínal čerta. Dávali mu za vinu smrť viacerých Brekovčanov. Aj jeho hradný furman Mišo Maťuka si vytrpel svoje. Keď sa čudní hostia jedného rána z hradu vytratili, akoby sa prepadli do samotného pekla, hradný mečiar Miša skrivodlivo obvinil, že kradol drevo z panského lesa. Samozrejme, bola to pustá lož. Barkóczy však bez váhania rozhodol. Dal nešťastníkovi vyťať päťdesiat palíc na dereši.
Od toho času sa Mišo Maťuka úplne zmenil. Chodil zamĺkly, krívajúci a očividne chradol. Jeho miesto zaujal mečiarov syn Anton. Na hrade sa často objavovali kráľovi vojaci a hľadali bezbožných utečencov, ktorí škodia ľudu a krajine. Ešte aj hradní hajdúsi boli akísi popudlivejší. Brekovčania nemali pokoj ani v noci. Keď si Barkóczy zmyslel, museli na polia pri svite mesiaca, hoci deň predtým robotovali od svitu do mrku v panskom lese. Ktohovie, ako by sa to utrpenie bolo skončilo, keby sa nad dedinou neboli zmilovali samotné nebesia. V roku 1778 dolinou Laborca otriaslo silné zemetrasenie. Hradné múry popraskali a pod nimi našiel svoju smrť aj krutý hradný pán František Barkóczy.
Po katastrofe sa život pod hradom Brekov zmenil. Zašlé časy pripomínal iba záhadami opradený čierny kôň. Po nociach obchádzal zrúcaniny hradu, spod kopýt mu lietali iskry, oňuchával rozvaliny a ľuďom naháňal strach. Mišo Maťuka sa po dereši ako tak zotavil. Koňom rozumel viac ako ľuďom. Vraníka raz dolapil pri Laborci a odviedol domov.
Po čase sa furmani opäť stretli v krčme "Na mýte". Búrka sem vohnala aj Miša Maťuku. Svojho koňa priviazal k válovu pod senníkom k ostatným koňom. Tie však začali divo erdžať a kopať. Furmani zavolali na Miša, aby šiel so svojím koňom urobiť poriadok. Mišo vyšiel k válovu a zlostne skríkol: "Barkóczy!" Čierny kôň prestal vyčíňať. Mišo ho štuchol pod rebrá a opäť skríkol: "Barkóczy!" Kôň sa odšúral do rohu senníka.
Furmani, hľadiac na toto nevšedné divadlo, stáli ako zdrevenelí. Keď opäť vošli do krčmy, aby sa napili, boli celí vystrašení. Keď sa ich šenkiar spýtal, čo sa tam vonku udialo, iba bojazlivo odpovedali: "Spýtajte sa Miša Maťuku..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
