v 70-tych rokoch minulého storočia Jiřího Hřebca. Na prvý pohľad nenápadný päťdesiatnik nepútal ničím výnimočným pozornosť. Pamätníci si však určite pamätajú, že za svojich aktívnych čias sa mu ušlo pozornosti až-až. Jeho kariéra je totiž popretkávaná úspechmi, ale i problémami, nad ktorými sa v súčasnosti iba počudujeme a neveriacky pokrútime hlavou. V minulom režime sa však každé vybočenie z ´normálu´ bralo veľmi vážne. A žiadne vysvetlenie nemalo oporu. J. Hřebec svojho času priťahoval problémy priam ukážkovo. Aj preto sa mu ušlo nepopulárne pomenovanie enfant terrible, čiže "strašné dieťa". Sám však takúto nálepku odmieta. Keďže Jiří Hřebec je v tenisových kruhoch známy ako skvelý vyprávač, stačilo, že sme načrtli tému a následné pripravené otázky boli takmer zbytočné. Iba málokedy sme mu skočili reči. Keďže tém bolo naozaj dosť, o týždeň prinesieme pokračovanie rozhovoru. V dnešnej sa prvej časti sa sústredíme predovšetkým na jeho spomienky v súvislosti s komunistickým režimom.

V roku 1979 prišiel J. Hřebec o pas za takej situácie, nad ktorou sa dnes len nechápavou usmejeme. "Zariadil mi to vtedajší kapitán daviscupového tímu Bolardt. To bola hrozná sviňa. Typický boľševický adept, ktorý robil kariéru. Situácia bola taká, že sa ma chceli zbaviť. V roku 1978 roku som hral posledný zápas v Davis Cupe v Anglicku a rok na to som išiel hrať na malý turnaj do rakúskeho Kitzbühelu. Bol som tam u kamaráta a ešte pred začiatkom turnaja som volal Bolardtovi, pretože my sme nemohli hrať tieto turnaje. My sme museli mať plán výjazdov na pol roka dopredu a základe neho nás púšťali do zahraničia. Kitzbühel už bol nadplán. Bol to malý turnaj, v ktorom išlo v prvom rade o peniaze a my sme na takýchto akciách nemohli štartovať. Len na turnajoch ATP. Volal som teda Bolardtovi a on mi do telefónu povedal, že nevidí dôvod, prečo by som tento turnaj nemohol hrať ako prípravu na jarný zápas v Davis Cupe. Ja som už vedel, že sa ma chceli zbaviť. V tom období už nastupovali Šmíd, Složil či Lendl. Mohli mi to však povedať, že so mnou nerátajú. Ja by som sa nehneval. Stačilo, aby ma nechali ďalej hrať turnaje, veď sú tam talentovaní mladí hráči, nech hrajú Davis Cup. Vôbec by mi to neprekážalo. Každopádne, 1. mája som hral finále, bohužiaľ, v novinách sa objavili výsledky z tohto turnaja. Ledva som sa vrátil z turnaja a už ma predvolali na príslušnú komisiu. Predo mnou sedelo 15 ľudí, ako keby som vyvraždil neviem čo... (smiech) Ten Bolardt, ktorý mi osem rokov robil kapitána, tam pred všetkými povedal, že mi predsa vyslovene povedal do telefónu, že na tomto turnaji nesmiem hrať... Normálne mi to s plnou vážnosťou povedal rovno do očí. Ja som mu odvetil: ´No to si snáď robíte srandu ja som mu vykal - to predsa nemôžete myslieť vážne. Veď ste mi do telefónu vraveli, že nevidíte dôvod, prečo by som v Kitzbüheli, keď som tam už bol, nemohol zohrať turnaj ako prípravu na Davis Cup!´ Nie. Stále trval na svojom, že mi to vyslovene zakázal." Hřebcovi zobrali na pol roka pas. Presne v čase, keď sa rozbiehala sezóna. "To som rovno mohol hneď skončiť s tenisom. Vtedy som bol okolo 90. miesta v rebríčku. Požiadal som o zmiernenie trestu a Himl mi skrátil trest na tri mesiace. Bolo to však presne obdobie, keď boli na programe veľké turnaje na antuke, na ktorých som rok pred tým bodoval. Nemohol som teda obhajovať body a klesol som na 190. miesto. A bol koniec. Už som nemal silu vrátiť sa. Už som nemal na to bojovať v kvalifikáciách o hlavné súťaže. Takto ma Bolardt zlikvidoval," vysvetlil pasovú story J. Hřebec a ešte raz prirovnal svojho kapitána k ružovkastému domácemu zvieraťu. V súčasnosti sa nad tým iba uškrnieme, populárny hráč však doma preplakal celé dni a noce. Pochopil, že vlastne je s jeho tenisovou kariérou koniec. Vtedy mu v hlave skrsla myšlienka na emigráciu. "Povedal som si, že keď ma ešte pustia vonku, už sa do tohto boľševického sku.... štátu nikdy nevrátim. Takto som to povedal doma, aj manželke. Ta bola rada, lebo vždy chcela utiecť. Ja som ju vlastne držal doma svojou tenisovou kariérou. Mne sa totiž doma veľmi páčilo, bavilo ma to, nechcel som nikam odchádzať. Keby tu nebol vtedajší režim, ale normálni ľudia ako dnes, tak by som nikdy neutiekol. Ja nie som ten typ. Mne len strašne prekážal ten bordel, čo tu bol. To bolo strašné. Stále som tvrdil, že ja by som tu nemohol zostať, keby som necestoval po turnajoch. Nemal by som tu žiadnu budúcnosť, ak by som skončil kariéru. Nevime, čo by som robil." V roku 1981 sa teda rozhodol pre emigráciu. Miesto pobytu mal už dávno pripravené. V nemeckom Augsburgu, 60 km od Mníchova mal útulný domček. "To vlastne ani nebola emigrácia, pretože ja som tam už bol zabývaný. Aj tak som bol neustále na cestách." Zaujímavé je, že v roku 1997 sa tento rodák z Teplíc vrátil do Česka. "To bolo tiež niečo. Keď som prišiel do Nemecka, tak som tam celý čas žil s cigánskym pasom, ako sa hovorilo azylovému dokladu. Šesť rokov som mal podanú žiadosť o nemecké papiere, a keď som sa v roku 1997 vracal domov, tak vtedy som dostal nemecké doklady... Prišiel som do Prahy, opäť som naskočil d

O Hřebcovi sa tradovalo, že bývalý režim si s ním nevedel rady. Keďže bol populárny medzi ľuďmi, obchádzali ho aj exemplárne tresty. Každopádne, problémy priťahoval. Samotný hráč si však vtedy i teraz myslí pravý opak. "To nie je pravda, ja som žiadne veľké problémy nerobil. To, čo som ja vtedy robil, dnes by sa tomu ľudia smiali. Ja som mal v tom čase dlhé vlasy a na krku mi visel krížik. A práve takéto kraviny provokovali bývalý režim. Ja som nič veľké nevyvádzal. Je pravda, že som povedal, že sa neostrihám. Nech ma trebárs nepostavia do Davis Cupu, ale vlasy si neskrátim. Bol vtedy mladý divoch, tak mne to bolo jedno. Ani som si poriadne neuvedomil, aké následky by to mohlo mať. Nerobil som si žiadnu školu, nič som nevedel a úplne drzo som povedal, že ak sa mám ostrihať, tak nech tam postavia niekoho druhého. Ja nebudem hrať. Trochu ´cukli´. Urobili sme teda kompromis a nechal som si máličko skrátiť vlasy," zasmial sa tenista a prstami ukázal aká "obrovská" dĺžka vlasom to išla na zem. Retiazka s krížikom však zostala na krku a ďalej dráždila nomenklatúrne kádre. Ich ateistické presviedčanie celého národa o vývoji sveta dostalo zakaždým po boku, keď v televízii neposlušný krížik vyskočil spod trička... "Stále ma na to upozorňovali, že to sa nesmie, že mi stále vyskakuje spod trička, a že to nesmie byť vidieť v televízii. Presviedčali ma, aby som si ho dal dole. Jasne som im povedal: ´Nie, v žiadnom prípade ho nedám dole. Keď mi zomrel otec, matka mi dala tento krížik a ja ho v žiadnom prípade nebudem dávať dole. V tomto smere nemáte nádej.´ Vtedy ustúpili. Musel som síce chodiť zapnutý až po krk, aby nevyskakoval (smiech). Porovnajte to teraz so súčasnosťou... To boli hrozné veci."

Napriek tomu, že partajníci vedeli, že Hřebec ich nemá dvakrát v láske, že vôbec nie je zaťažený na ich potľapkávanie po pleci a už vonkoncom nie je zvedavý na ich prisprostenké falošné úsmevy, nepredvolávali si ho pravidelne na koberček, akoby si poniektorí mysleli. "Celý náš vzájomný vzťah bol divný. Ja som mal totiž odpor k boľševikom, no hral som za Rudú hvězdu... Za klub, "kde bylo doupě, hnízdo největších fízlu!". Napríklad Zadrubílek, predseda klubu, bol navonok dobrý pán, ale bol to vlastne kádrovák ministerstva vnútra. A to sú najväčšie svine, ktoré existujú. Tým bol i Novotný či Štrougal. Vlastne všetci, ktorí potom robili kariéru. A ja som žil medzi nimi... Hral som I. ligu, nadával som, že v tomto sku.... štáte sa nedá hrať a oni ma vždycky nechali tak. Ja som dokonca ani nemusel chodiť na toľko spomínané pohovory, čo je dosť prekvapujúce. Tam vás upozorňovali, ako sa máte chovať v zahraničí, s kým sa nemáte stretávať a podobne. Zedník tam napríklad chodil pravidelne. Ja som na to nebol ani raz. Nikdy za mnou neprišli. A ani za Kodešom. Nikdy tiež neprišli za mnou, aby som vstúpil do strany." O zájazdoch kolektívov do zahraničia za bývalého režimu sa doslova píšu knihy. Zostava mala všetkých členov, ako mala mať, plus jedného navyše. Nikto ho nepoznal, s nikým nehovoril a predsa všetci vedeli o koho ide. Štátna bezpečnosť totiž stále nanominovala i svojho človeka, donášača, ktorý všetko mapoval a potom napísal správu o tom kto sa ako choval. "Ja som našťastie ako poloprofesionál cestoval sám. Pri oficiálnych akciách, ako Davis Cup, to však bolo iné. Napríklad v Španielsku bol s nami práve taký člen. Neviem, ako sa volal ten pán, ale bol skvelý. ´To byl strašnej týpek, takovej ulízanej, spocenej, upatlanej...´ Ja som vtedy ešte nehral, na kurtoch sa predstavili Pála s Kodešom, ja som bol len náhradníkom. Tento politruk z vnútra tam bol ako očko. Mne však veľmi neprekážal. Bolo to iba pár dní. Tie som prežil a hotovo."

O bývalom predsedovi vlády Lubomírovi Štrogalovi sa hovrilo, že mal k športu vrelý vzťah, dokonca tenis bola jeho "srdcovka". "Ja som tam bol raz, keď sme boli vo finále Davis Cupu v roku 1975, keď sme prehrali v Štokholme so Švédskom 2:3. Dostali sme nejaké peniaze a to bolo všetko. Zaujímavé je, že vznikli fámy o tom, že som Štrougalove dieťa. Pritom, ja som ho nikdy nevidel... Videl som ho akurát raz, vtedy na hrade. Tieto fámy som však počul niekoľkokrát, dokonca i ľudia sa ma pýtali, či som veľmi dobrý kamarát so Štrougalom. Pravda je tá, že som poznal jeho dcéru, ktorá bola u mňa na Silvestra. Bola totiž manželkou novinára Jirku Janouška a s ním som sa kamarátil, takže poznal som i Štrougalovu dcéru. Keď sme už pritom, tak Štrugalovu dcéru si veľmi plietli so speváčkou Helenou Vondráčkovou. Ľudia si navymýšľali hrozné veci, vraj Vondráčková chodí so Štrougalom a podobné keci. Boli to strašné nezmysly."

Ďalšou veľkou politickou postavou, ktorá dbala na celý československý šport bol Antonín Himl, predseda Československého zväzu telesnej výchovy - ČSZTV. "Ja som ho nemal rád. Síce všetci tvrdili, že keby tam nebol on, tak by to bolo ešte horšie, lebo Himl má dobrý vzťah k tenisu a on ho drží nad vodou. S ním som bol takisto iba raz v kontakte, keď som žiadal o zmiernenie trestu pri odobraní cestovného pasu."

Tomáš PETRO

Kto je Jiří Hřebec

Patril medzi najväčšie talenty čs. tenisu. V roku 1968 sa stal dorasteneckým majstrom ČSSR, 1969 skončil na 4. mieste svetového rebríčka juniorov do 21 rokov. Hral v družstve ČSSR, ktoré získalo 1970 Galeov pohár. V DC reprezentoval ČSSR od 1974 a do konca 1977 tu zohral 24 dvojhier a 5 štvorhier. V tejto súťaži tiež dosiahol svoje dva najväčšie úspechy - 1973 vyhral v medzipásmovom semifinále v Melbourne nad Newcombeom a s Laverom prehral len tesne v päťsetovom súboji. V roku 1975, opäť v medzipásmovom semifinále proti Austrálii (v Prahe), zdolal Rochea. V roku 1972 bol vo Wimbledone medzi najlepšími 16, keď porazil Vilasa, Barányiho a Kakulju. V roku 1973 zvíťazil na prvom čs. turnaji Grand prix v Prahe (porazil Paruna, Bengstona a Kodeša), na majstrovstvách Južnej Austrálie v Adelaide (vo finálem), medzi najlepšími 8 v Ríme (vyradil o. i. Connorsa a Borowiaka). V roku 1974 zvíťazil nad Richeyom, Gottfriedom (dva razy), Mastersom. V roku 1975 vyhral turnaj v Bazileji (vo finále nad Nastasem), v Memphise sa prebojoval do finále (porazil Amritraja a Coxa). V roku 1976 finalista v Bazileji a medzi najlepšími 8 v Hamburgu, porazil Okkera, Kodeša, Metreveliho, Edmodsona, Warwicka. V roku 1977 zvíťazil v San José. V rebríčkoch čs. tenistov 1973, 1974, 1975, 1976 a 1977 na 2. mieste. Okrem troch prvenstiev na turnajoch ATP (Praha - porazil Jana Kodeša, Bazilej - Ilie Nastase, San Jose - Sandy Mayer) sa dostal ešte do ôsmich finále. Bol typickým predstaviteľom celodvorcového útočného systému, patril medzi najrýchlejších a najpohyblivejších tenistov, mal veľmi dobré podanie, forhend a pestrú volejovú hru. Jeho slabinou na turnajoch bola psychická labilita a slabšia koncentrácia. Porazil všetkých hráčov svetovej desiatky - Nastaseho, Vilasa, Connorsa, Newcomba či Borga.Vo svetovom rebríčku 1974 na 44., 1975 na 53., 1976 na 69., 1977 na 63., 1978 na 126., 1979 na 95., 1980 na 132. a 1981 na 189. mieste. Najvyššie byl v rebríčku na 32. mieste.

Aké peniaze sa odvádzali v bývalom režime

Aj v súčasnosti sa vedú polemiky o tom, koľko peňazí museli športovci odvádzať zo svojich prémii štútu. V tom čase bolo vlastne nemožné štartovať v zahraničí a nebyť pod krídlami Pragosportu. "Veľa si od nás nebrali. Tenisovému zväzu sme fixne vyplatili 3 000 dolárov, potom sme fixne každý mesiac odvádzali tisíc mariek materskému klubu a plus Pragosport od nás chcel 20 percent z každej akcie, na ktorej sme štartoval. Ak si to teraz zoberieme, tak vtedajšia doba bola pre športovcov priaznivejšia. Samozrejme, odmeny na turnajoch neboli také, ako dnes. Teraz sú prizze money desaťkrát vyššie, ako za nás. Ja som však nikdy nenariekal. Mal som sa dobre. Pointa je v tom, že vtedy sme Pragosportu platili 20 percent, čo nebolo nič strašné, oproti súčasným daniam, ktoré sú oveľa vyššie."

Emigrácia - tvrdé rozhodnutie

Emigrácie bývali svojho času neraz strastiplné. Niekedy ani najbližšia rodina nevedela, že sa chystá útek za hranice. Športovci to mali o čosi ľahšie, lebo boli často v cudzine. O útekoch sa tradovali historky ako z filmu. Napríklad hokejista David Volek sa z prvých mládežníckych zájazdov do cudziny vracal ako nosič emigrantských kufrov - najprv zazvonil pred dverami Svobodovcov, o čas ho vítali Pivoňkovci... Najviac trpeli príbuzní emigranta. Forma "odmeny" štátnej moci bola rôzna. Aká bola odozva režimu, keď ste emigrovali? "Volali mi z ambasády, hneď na to z tenisového zväzu a Pragosportu. Už ani neviem, ako sa ten pán volal. Pýtal sa ma, ako to myslím a podobne. Ja mu na to: ´No ako by som to myslel... Proste sa už nevrátim a šmitec (smiech). Ako to myslím... No už sa neuvidíme (smiech).´ Človek to teraz zosmiešňuje, ale v tom čase to bolo veľmi tvrdé rozhodnutie. Musel som sa zmieriť s tým, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, matku, sestru. Ja som v tom čase netušil, že sa situácia otočí a režim o osem rokov padne. To nikto nevedel. Lúčil som sa s tým, že sa už do Česka nikdy nepozriem. Dnes sa na to pozeráme s nadhľadom, ale v tom čase to bolo veľmi tvrdé," povedal 53-ročný hráč, ktorý mal v tom čase 31 rokov a pomyslenie na to, že už nikdy neuvidí svoju mamu, mu sťahovalo hrdlo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.