vyhrotenej rétoriky smerom ku Smeru sa nedá uprieť vecné jadro. Rovnako sa však nedá nevidieť, že silné slová zahmlievajú hrozbu, ktorú začína predstavovať samotná SDKÚ.
Sobota do hĺbky odhalila, že SDKÚ nie je štandardnou demokratickou stranou. Môžeme viesť ďalekosiahle polemiky o tom, do akej miery padá strata vládnej väčšiny čiste na hlavu Mikuláša Dzurindu. Debatovať môžeme aj o tom, že všetko počnúc kauzou skupinka beží mimo jeho zodpovednosti. Jedno ale nemôžeme - na najvyššom straníckom fóre, aké existuje, o druhej najväčšej afére v politických dejinách Slovenska (po únose malého Kováča) a jej dôsledkoch vôbec nerozprávať. Stalo sa na sneme SDKÚ - a to nemá ospravedlnenie. Jediný delegát Filistein sa v trojminútovom príspevku odvážil k tvrdeniu, že takéto kauzy strane neprospievajú a že by bolo mylné myslieť si, že za všetko môžu novinári. To bola adresná kritika - zostala však osamotená a rozplynula sa v mori sebaoslavných chorálov. Vrcholný výkon podala istá pani, trojka z eurokandidátky, podľa ktorej za vstup do EÚ "vďačíme Pánu Bohu a nášmu premiérovi". To už zavoňalo tak trochu päťdesiatymi rokmi. Najhoršie bolo, že príznaky kultu osobnosti, ktoré určite nie sú pre celú SDKÚ príznačné, nevyvažovali iné okolnosti.
Je známkou pokročilého degeneratívneho procesu, ak politický subjekt ignoruje zásadné udalosti, ktoré diskutovala do úmoru celá spoločnosť a bytostne sa týkajú štátu, vládnutia i samotnej strany. Nie je normálne, ak sa delegáti nespýtajú predsedu na veci, o ktorých samotní členovia prezídia a výkonného výboru vyhlasovali, že ich nemôžu posúdiť, lebo majú nedostatok informácií. To veria vodcovi na dobré slovo? Ako môže nikoho nenapadnúť otázka, že prečo premiér inicioval trestné stíhanie v kauze skupinka, ktoré skončilo odložením prokuratúry, keďže nebol spáchaný trestný čin? Nie je podmienkou, aby hneď vyslovili Dzurindovi nedôveru - to ani nikto nečakal. Ale minimum bolo žiadať informácie a debatovať o veciach, ktoré viedli k otraseniu dôvery v premiéra, SDKÚ, strany a strate väčšiny. Veď je to ich základná povinnosť - za mandátom strany a jej voličov sa skrývajú vrcholoví politici pri každom rozhodnutí, ktoré urobia.
Nič, prázdno, vzduch. Tak sa nesprávajú zodpovední ľudia, ale vazali existenčne závislí od politických funkcií. Nepozastavili sa ani nad katastrofou Kukana - čo je to za stranu? Naozaj nikoho nezaujíma, ako mohol nepostúpiť do druhého kola prezidentskej voľby kandidát, ktorý v jedinom zo stovky prieskumov skončil druhý a v ostatných vždy vyhral? Veď niekto za tento debakel musí byť potrestaný. Aspoň volebný tím a jeho hlava. Nič - premiér poďakoval Kukanovi, že športovo zniesol prehru. Aké dojemné, aké romantické…
Financovanie SDKÚ - absolútny hit. Spôsob, akým sa s problémom čiernych duší na darcovskej listine vysporiadali, je hanebný. Pôdorys kauzy je pritom skoro identický ako v prípade sponzorov ODS pred siedmimi rokmi, keď padla česká vláda. Dzurinda si robí bláznov z celej verejnosti, keď do kamier bez rumenca v tvári trúbi, že všetko je v poriadku. Nemôže byť - a je jedno, či ľudia, ktorí o svojich "príspevkoch" nič nevedia, dnes sú alebo nie sú "v politickom či pracovnom konflikte s SDKÚ" (Dzurinda). Navyše, o všetkých to neplatí - tvrdí Aliancia fair play. Je teda podozrenie, že premiér (opäť) verejne klamal. Zdá sa vysoko pravdepodobné, že v SDKÚ sa uchyľovali k tej istej "finte", na ktorú zahynula v r. 1997 ODS - sponzorské dary vyššej hodnoty sa rozpisovali na jednotlivých členov, aby darcovia zostali v anonymite, resp. preto, aby sa obišla daň z darovania (nad 50-tisíc Sk - dnes už zrušená). Ešteže posledné slovo bude mať v kauze financovania SDKÚ polícia. Strestnými stíhaniami ťažko počítať, ale účtovné pochybenia a nedodržiavanie predpisov je evidentné.
V zavedených demokraciách, ale aj u susedov, trvajú kongresy najväčších strán dva aj tri dni a preťahujú sa niekedy dlho do noci. Dej sa tak preto, lebo ide o jedinú príležitosť, keď sa aj strední a nižší funkcionári môžu od srdca vyhovoriť a ovplyvniť personálne zloženie vedenia, charakter politiky strany a vystaviť verejný účet jej lídrom. Rýchlovka, ktorú v sobotu predviedlo SDKÚ (tri minúty na diskusný príspevok), je obyčajná fraška a zneuctenie členov, ktorým to však vôbec neprekáža. To je strašné a svedectvo o tom, že SDKÚ je vážne chorá, keďže prirodzené demokratické mechanizmy, ktoré určené na kontrolu zdola, nefungujú. Nakoľko ide stále o najsilnejšiu vládnu stranu, je to hrozba pre slovenskú demokraciu pomaly rovnaká, ako populistické jačanie a antireformné vyhrážky Roberta Fica.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
